Odpustiť je možné, zabudnúť sa však nedá.

25. februára 1950 zomrel vo večerných hodinách po neskorej operácii prasknutého žalúdočného vredu , ale aj na následky mesiac trvajúceho mučenia komunistickou štátnou bezpečnosťou český rímskokatolícky kňaz Josef Toufar (14. júla 1902 Arnolec – 25. februára 1950 Praha). Osobne zodpovedným za jeho smrť sa od začiatku javil a po viacerých súdnych konaniach aj stal vtedy podporučík Ladislav Mácha (19. júna 1923 Višňová – 30. septembra 2018),  ktorý viedol tzv Inštruktážnu skupinu STB. Novonastupujúci komunistický režim po roku 1948, bol vedený i riadený Moskvou a tzv sovietskymi poradcami. Tí usmerňovali riadenie a vykonávanie krokov smerujúcich k upevneniu moci komunistickou stranou a k „odhaľovaniu triednych nepriateľov“.  Tých si však režim vytváral aj umelo, aby poukázal pre prostých ľuďí na rozvracačov krehkého vznikajúceho socialistického štátu, kedy ľudia po 2. svetovej vojne len obnovovali zničenú krajinu. Komunistický režim bol pri moci len druhý rok a pre získanie prevahy aj medzi pracujúcimi a tými, ktorí boli na „vážkach“ (inteligencia, vysokoškoláci, veriaci), bolo treba hľadať vnútorných nepriateľov, alebo potencionálnych nepriateľov, ktorí čakajú ako voš pod chrastou na slabinu krehkého socialistického Československa, aby mohli prevziať moc a otvoriť cestu imperialistickému západu. Celá mašinéria vykonštruovaných procesov sa uskutočňovala v stalinistickej ére, kedy v ZSSR bol pri moci Josif Visarionovič Stalin  (18. december – 6. december podľa juliánskeho kalendára,  1878, Gori – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve). V Československu bola pri moci komunistická strana vedená Klementom Gottwaldom (* 23. november 1896, Dědice – † 14. marec 1953, Praha). Spočiatku sa však Gottwald bránil procesom , neskoršie najmä pod vplyvom rôznych udalostí a naliehaní najmä sovietskej strany sa Stalinovi podriadil. Ked sa v roku 1949 od ZSSR odvrátila Titova Juhoslávia (hoci si zachovávala socialistické smerovanie, odmietala si nechať zasahovať ZSSR do svojho riadenia chodu štátu, to primälo Stalina, ktorý prinútil ostatné krajiny neskoršieho komunistického bloku aby sa podriadili Moskve a vytvorili si s pomocou sovietskych poradcov zložky tajnej polície. V povojnovom Československu historici datujú vznik ŠTB – Štátnej bezpečnosti 30. júna 1945, pričom zložkou Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) sa stala v roku 1947.  Stalinistická éra trvala až do smrti Stalina v roku 1953, kedy Stalinove miesto zaujal Nikita Sergejevič Chruščov ( 15. apríl 1894, Kalinovka – † 11. september 1971, Moskva). Odstránením šéfa tajnej polície NKVD Lavrentija Beriju (29. marec, 1899 Mercheuli, okres Suchumi, Ruská ríša – † 23. december, 1953 Moskva, ZSSR), sa postupne začal rúcať stalinistický kult, keď Chruščov verejne hovoril o stalinizme a postupne sa táto éra uvoľňovala, čo malo v Československu následok uvoľnenie čistiek a zastavenie politických procesov. Prispela tomu však najmä smrť Klementa Gottwalda, krátko po návrate z pohrebu Stalina. Či by k uvoľneniu situácie došlo, ak by nezomrel Gottwald je otázne, ale na situáciu to malo vplyv a keďže sa stalinizmus rúcal, pocítili to aj spriatelené satelity. Po smrti Gottwalda nastali ťažké časy aj pre jeho zaťa Alexeja Čepičku ((* 18. august 1910, Kroměříž – † 30. september 1990, Dobříš). Po vojne sa oženil s jedinou dcérou Klementa Gottwalda Martou, čím odštartoval svoju kariéru. V rokoch 1947-1956 zastával vysoké stranícke i štátne funkcie: (1947-1948 minister vnútorného obchodu, 1948-1950 minister spravodlivosti, 1949-1950 predseda Štátneho úradu pre veci cirkevné, 1950-1956 minister národnej obrany, 1951-1956 člen Predsedníctva a politického sekretariátu Ústredného výboru KSČ). Mal značnú zodpovednosť za nezákonnosti a zločiny páchané štátnou správou v rokoch 1948-1955. Spolu s Klementom Gottwaldom a Rudolfom Slánskym bol hlavným architektom plánov KSČ na likvidáciu katolíckej cirkvi , tzv. Akcia P, osobne riadil politické procesy s odporcami komunistov. Ako minister spravodlivosti zlikvidoval nezávislosť sudcov. Rozhodujúcou postavou sa namiesto sudcu stal prokurátor. Všetko rozhodovali funkcionári KSČ, ktorí v politických procesoch vopred určovali výšku i druh trestu. „Socialistická zákonnosť“, za jeho úradovania, počas 5 rokov odsúdila k mnohoročným trestom asi 100 000 ľudí. Je spoluzodpovedný za vytváranie táborov nútených prác a justičné vraždy. Ako armádny generál zaviedol do armády sovietske predpisy a podstatne sa zmenili ľudia na veliteľských postoch. Všetko bolo pod dozorom sovietskych vojenských poradcov. Za jeho pôsobenia boli vytvorené pomocné technické prápory (PTP), kde absolvovali povinnú vojenskú službu politicky nespoľahlivé osoby. Po smrti jeho svokra Gottwalda sa stal neúnosným i pre vedenie KSČ. Najprv bol poverený funkciou predsedu Štátneho úradu pre vynálezy a normalizáciu a až roku 1963 bol vylúčený z KSČ. Ďalších 27 rokov si žil životom veľmi dobre zabezpečeného dôchodcu. Bol jedným z hlavných vinníkov politických procesov a ďalších hrôz 50. rokov. V časoch svojej najväčšej slávy bol skutočným postrachom.

Keď si uvedomíme číslo 100 000 ľudí, ktorí boli počas vykonštuovaných procesov odsúdení (i keď po roku 1953 rehabilitovaní, alebo znížené tresty), a to nerátame tých, ktorých stalinisticko-gottwaldovský mlynček zomlel. V dobe, kedy nik nevedel, či to nebude práve on, koho niekto udal. Vykonštruované procesy však neraz postihli aj aktérov, ktorí sa spočiatku podielali na tejto mašinérii ( Slánsky), alebo mali minulé styky zo zahraničným odbojom (Milada Horáková a spol.), alebo patrili k predstaviteľom cirkvi (Josef Toufar). Mráz po chrbte však už behá, ak si uvedomíme, že mnoho vyšetrovateľov, sudcov, prokurátorov a všetkých zodpovedných za tieto zločiny sa dožilo relatívne vysokého veku (80-95 rokov), a svoj život dožívali v „demokracii“ dlho po roku 1989.  Aj keď mnohí z nich mali ako sa dnes hovorí po kariére, keď mali len 40- 45 rokov a až do svojej smrti verili, že vykonávali len príkazy nadriadených a teda defakto nie sú vinný za to čo im neskoršie spoločnosť vyčítala. Ak by sme sa vžili do svedomia človeka, ktorý v mladosti dobil nevinného človeka na smrť, ako sa javí to jeho vnímanie si viny, či skôr neviny  už na prahu vlastnej smrti 60 a viac rokov po danej udalosti? Za smrť kňaza Josefa Toufara je zodpovedný Ladislav Mácha, ktorý zomrel v septembri roku 2018, 68 rokov po tejto udalosti. Mácha, ktorý do poslednej chvílky opakoval, že necíti vinu, i keď v jednom vyjadrení, práve počas súdneho procesu v roku 1998 sa vyjadril nasledovne: „Omlouvám se tímto katolické církvi a panu faráři Toufarovi za to, že jsem se účastnil počátkem r. 1950 činnosti tehdejšího státního aparátu, jehož cílem byla diskreditace katolické církve. Omlouvám se za mé tehdejší postoje a činnost, bez ohledu na to, z jakých motivů tehdy vycházely. Dnes, po téměř 50ti letech, mohu vidět věc ze zcela jiného pohledu, v jiných souvislostech, ale především z pohledu starce, jehož životní zkušenosti jsou dnes mnohem větší, než tomu bylo v roce 1950. Byl jsem tehdy přesvědčen, že konám správnou věc a mnohé okolnosti případu tomu nasvědčovaly. Správně však zvažovat mezi tím, co je dobro a zlo, jsem nebyl schopen. A už vůbec jsem nebyl schopen – vzhledem k okolnostem a možnostem, které jsem měl, rozlišit mezi morálními a nemorálními prostředky k dosažení cíle, o kterém jsem se domníval, že je správný. K jednotlivostem celého případu, nazývaného již v minulosti „Čihošťský zázrak“, se na radu svého obhájce nebudu a nechci vyjadřovat. Nečiním tak proto, abych zakryl nějaké mé jednání nebo znesnadnil rozpoznání míry mé účasti na věci, ale především proto, že se domnívám, že současná společnost, obvykle informovaná pouze prostřednictvím médií, by nebyla schopna správně pochopit vše, co se událo. Případ byl různě interpretován, a to ke škodě všech tehdy zúčastněných osob, včetně pana faráře Toufara a katolické církve. Chtěl bych však zdůraznit, že moje tehdejší činnost, ať už byla jakákoliv, nevedla přímo – ani nepřímo – ke smrti pana faráře Toufara, a podle mého soudu, nebyla ani příčinou jeho nemoci, stejně tak nebyla příčinou zhoršení jeho zdravotního stavu, ani nebyla příčinou zanedbání péče o tehdejšího vězně. Chtěl bych ještě zdůraznit, že tehdejšímu mocenskému aparátu, vč. tehdejších vládních špiček, se nepodařilo využít případu k propagačnímu tažení proti katolické církvi jako organizaci formou procesu proti faráři Toufarovi, a to proto ne, že pan farář Toufar náhle zemřel a nebylo možno jej postavit před soud z důvodů, které se tehdejšímu mocenskému aparátu zdály být jedině možné a vhodné. Cílem jednání a vyšetřování celé věci bylo totiž poškodit katolickou církev, a to poškozením její pověsti. Pan farář Toufar měl být pouze vhodným prostředkem k takovému cíli. Pokud jsem se v řadě různých šetření orgánů Ministerstva vnitra, soudu i vojenské prokuratury k věci již vyjadřoval, jednalo se vždy o výpovědi, alespoň částečně účelové, které byly v konečné podobě zpracovávány pro účel, pro který byly pořízeny. Tedy, buď pro obranu mé osoby, nebo pro obranu, či ochranu jiných zúčastněných osob, či částí mocenského aparátu. Celá pravda o věci, nebo alespoň to, co o věci vím já, nikdy nikoho do důsledků nezajímala. Nedomnívám se, že v současné době již existuje možnost, aby lidská spravedlnost posoudila mou účast na celé věci, popřípadě míru mé viny v souvislosti s touto věcí.

Keď ho súd právoplatne odsúdil, odmietal nastúpiť na výkon trestu a dôvodil to zlým zdravotným stavom. Prečo by to mala hoci aj humánna spoločnosť tolerovať a brať ohľady. Iste je to tenká línia medzi dobrom a zlom a veľmi dobre vieme, že generácie ľudí narodených 1900-1930 mali mladosť vlastne žiadnu. Počas mladosti ak chceli byť viac ako len ovcou v státe museli statočne pozerať ako otočiť kabát či a ako a kedy zradiť  blízkeho človeka a to nie len z nejakého zákerného dôvodu ale pre to aby tú dobu kedy žili v podstate prežili. Autentická publikácia INSTRUKTÁŽNÍ SKUPINA StB  V LEDNU A ÚNORU 1950 ZÁKULISÍ PŘÍPADU ČÍHOŠŤ predstavuje pohľad tej doby a tých udalostí prostredníctvom materiálov z archívov ŠTB, ktoré mali označenie „Prísne tajné“

Autentická publikácia

INSTRUKTÁŽNÍ SKUPINA StB V LEDNU A ÚNORU 1950 ZÁKULISÍ PŘÍPADU ČÍHOŠŤ

Bio prípravky – cesta 21. storočím

Bio prípravky a bio preparáty tvoria časť našeho sortimentu. Dnes, kedy spoločnosť hľadá cestu k udržateľnému rozvoju miest i vidieka tvoria bio prípravky dôležitú súčasť segmentu obehového hospodárstva. U nás nájdete bio prípravky pre záhradu (urýchlenie kompostovania), pre jazierka a vodné nádrže (na vyčistenie a obnovu ekologickej rovnováhy), pre septiky (čistenie septikov), pre poľnohospodárov (eliminovanie hnoja, hnojovkym a zápachu z nich), pre čističky ( pre obnovu čistiacej flóry i na vyčistenie a naštartovanie čistiacich procesov), pre kanalizáciu (sifóny a odtokové potrubia i drenážbe systémy), pre separátory tukov, olejov a ropných látok. Zjednodušene povedané bio prípravky slúžia nielen človeku, ale aj prírode a zvieratám v nej. Keď sa koncom minulého storočia zdokonaľovala priemyselná výroba, vplyv na životné prostredie sa nebral do úvahy, pretože príroda nebola „až tak“ poškodená ako je tomu dnes. Po roku 1989 a následne vplyvom zavedenia moderných informačných technológii, nástupom počítačov a internetu sa implementovali do praxe mnohé vylepšenia, ale zároveň sa rozširovalo aj informovanie verejnosti.  Domácnosti sú už bežne zariaďované s kúpeľňami, ale potreba odvádzať odpadové vody nevymizla, ba práve naopak stáva sa problémom, pretože len málo obcí na vidieku malo pre rokom 1989 vybudované kanalizácie. Odpad sa preto musel akumulovať v žumpách, alebo septických jamách. Ak sa obsah vyvážal svojpomocne hocikde do krajiny, zakrátko to spôsobovalo miestne ekologické zhoršenia životného prostredia. S nástupom pokroku sa začínajú predávať biologické čističky, ktoré prácu čistenia vykonávajú mechanicky ale aj s pomocou biologických prípravkov a baktérii rozkladajúcich, alebo živiacich sa odpadovými látkami. Ak berieme rok 1989 ako pád socialistického režimu, musíme si uvedomiť, že to bolo aj zrútenie bariéry v obchodnom styku, kedy sa na náš trh začínajú presadzovať výrobky z okolitého sveta. Nielen, že narastá množstvo sortimentu, ale narastá aj jeho variabilita. Od polovice 80 rokov 20. storočia sa začínajú presadzovať igelitové tašky a  z derivátov PVC a PVCA sa vyrábajú obaly na jedlo, kozmetiku alebo chemické prípravky, hnojivá, farby či lieky. Dovtedy používané sklo alebo plechovky sa nahrádzajú plastami. Postupne sa buduje kanalizácia na vidieku, ale na trh vstupujú automatické a biologické čističky a septiky pre tých, ktorí nemajú možnosť byť napojení na kanalizáciu.  Dnes vieme aké je jednoduché si vysnívať chatu či dom v prekrásnom prostredí, ale aké je to zložité sa postarať o to aby sme svojim životom a správaním nepoškodzovali prírodu. Iste prerod odpadu na to, čo človeku vie pomôcť, nevznikne šibnutím čarovného prútika. Aj vyčistenie odpadovej vody aj kompostovanie je cítiť, ale vhodným správaním sa a používaním bio prípravkov vieme eliminovať tieto pachy. Chovanie hospodárskych zvierat patrí k človeku odpradávna. Chovateĺ sliepok nevníma vôňu slepačincov ako zápach, takisto ako chovateľ dobytka, či koní vníma hnoj. Správny chovateľ však predchádza problémom, ktorý by mohol narušiť jeho chov. V našich produktoch máme bio prípravok Well Bak hnojovka, ktorý eliminuje zápach vznikajúci pri chove a zároveň zlepšuje aj chovné, zdravotné  a rastové podmienky zvierat. Iste nestačí len používanie bio prípravku. K správnemu chovu patrí nielen láska k chovanému zvieraťu a starostlivosť o jeho výživu a zdravie, bez ohľadu na to na aké účely sa zviera chová. Pre chovateľa predstavuje chované zviera istú hodnotu a tá je násobená minimálne podmienkami a starostlivosťou o dané zviera.

 

 

Well Bak hnojovka

Stiahnuť ako PDF

 

čítajte aj náš príspevok:  Bio prípravky – cesta 21. storočím.

Well Bak

Predstavujeme Vám bioprípravky: Well Bak kompost, Well Bak jazierka a Well Bak septik

Well Bak kompost

Well Bak kompost je účinný bioprodukt pre kompostovanie. Odstraňuje nepríjemné zápachy, urýchľuje kompostovanie, obsahuje prirodzené kmene baktérií a komplex účinných mikroorganizmov a enzýmov, ktoré urýchľujú prirodzený rozklad organického odpadu. Po pridaní bioprípravku WELL BAK kompost dochádza k rýchlejšej degradácii a fermentácii bioodpadu. WELL BAK kompost odstraňuje semená burín, znižuje objem odpadu a eliminuje patogénne mikroorganizmy.
Do kompostu môžeme pridávať: všetky organické zvyšky, odpad zo živočíšnej výroby (hnoj) a hydiny (hnoj), slama, plevy, piliny, tráva a burina zo záhrad, rašelina, odpad z výroby múky a krupice, kuchynský odpad, odpad z papierenského priemyslu.
Dávkovanie:
počiatočná dávka: 40 g prípravku na každý 1 m³ kompostu
ďalšie dávky: 20 g prípravku na každý 1 m³ kompostu.
Požadované množstvo bioprípravku WELL BAK kompost sa rozpustí v 10 l teplej, nechlorovanej vody. Nechajte pri izbovej teplote aspoň 60 minút (odporúčame maximálne 12-24 hodín). Premiešajte. Každá vrstva s hrúbkou približne 50 cm by sa mala rovnomerne zavlažiť  bioprípravkom WELL BAK kompost pomocou zalievacej nádoby alebo záhradného postrekovača.
Varovanie! Je dobré pridať do kompostu úrodnú pôdu v množstve 1:10 dielov celkovej kompostovej hmoty. Rovnomerne premiešajte. Najlepšie je, ak je kompostovaný odpad voľne položený na hŕbe veľkých konárov, čo zabezpečí konštantný prietok vzduchu a výrazne urýchli procesy. Počas procesu fermentácie sa teplota v komposte zvýši, aby o niekoľko dní začala klesať. Najvyššia účinnosť bioprípravku sa dosahuje pri teplote okolia + 25 ° C

 

Well Bak jazierka

Well Bak jazierka je účinný bioprípravok na čistenie a obnovu ekologickej rovnováhy vo vodných nádržiach (záhradných jazierkach). Prípravok na biologické čistenie jazierok eliminuje „kvety vody“, odstraňuje nepríjemné zápachy, znižuje úroveň spodného sedimentu, eliminuje patogénovú mikroflóru, obnovuje kyslíkovú  bilanciu nádrže, zlepšuje mikrobiologické indikátory vody, čistí rybníky od organických znečisťujúcich látok apd.
WELL BAK jazierka je prírodný biologický prípravok založený na prospešných mikroorganizmoch a enzýmoch. Používa sa v prírodných, umelých, dekoratívnych vodných nádržiach, rybníkoch, fontánach apd. Čistí vodu od organických nečistôt a urýchľuje prirodzené biologické procesy samočistenia.
Návod na použitie:
Počiatočná dávka: 2 g prípravku na 1 m³ vody v nádrži.
Ďaľšie dávky: 1 g prípravku na 1 m³ vody v nádrži.
Rozpustite bioprípravok v 5 litroch nechlórovanej vody a nalejte roztok do nádrže či jazierka alebo fontány.
Najefektívnejšie čistenie prebieha vo vode pri teplote nad 10 ° C. Na udržanie dosiahnutého účinku sa odporúča opakovať biočistenie 1-2 krát mesačne počas letného obdobia.
Varovanie! Nepoužívajte biopreparát spolu s dezinfekčnými prostriedkami alebo inými prostriedkami podobného účinku.
Bezpečnostné opatrenia:
Výrobok neobsahuje žiadne chemické činidlá, nie je toxický. Nepoškodzuje zdravie ľudí, zvierat, rýb a vodných rastlín. Nekontaminuje pôdu, vzduch alebo vodu. Nepoškodzuje plasty, kameň, kovy atď. Nevyvoláva alergiu.
Zloženie:
komplex účinných mikroorganizmov, enzýmov a živín.

 

Well Bak septik

WELL BAK  septik  je efektívny bioprípravok na čistenie septikov, biologických čističiek odpadových vôd.
Balenie na 1 rok používania, eliminuje nepríjemný zápach, rýchlo a efektívne rozkladá nečistoty v nádrži a výrazne tak znižuje množstvo odpadu v septiku. Prípravok obsahuje pritodzené mikroorganizmy, ktoré účinne rozkladajú odpad v žumpách, septikoch a domových čističkách
ZLOŽENIE: komplex účinných mikroorganizmov (B. SUBTILIS,B. LICHENIFORMIS ), enzými a štartovacie živiny. Počet živých mikroorganizmov: nie menej ako 1,0 X 109.
Spôsob použitia: do nádrže do 3 m³ vliať rozrobenú dávku z 10 litrov vody a 1 vrecka Well Bak septik. 1 vrecko obsahuje 360 gramov prípravku. Pre nádrže väčších objemov treba adekvátne zvýšiť dávku prípravku. Ideálne je nechať prípravok rozpustiť v 10 litroch teplej a nechlórovanej (nie však horúcej) vody, nechať cez noc postáť a ráno vliať do septiku alebo žumpy.

Pozor! Prípravok je účinný iba vo vodnom roztoku! Vyvarujte sa sypania prášku priamo do septiku,alebo žumpy. Skladujte v suchu a v pôvodnom obale pri teplote -30 až +30 ºC, nepoužívajte iné prípravky spolu s Well Bak septik.
Upozornenie : Nevdychujte prach, v prípade kontaktu s očami vypláchnite prúdom vody a kontaktujte lekársku pomoc.Nepoškodzuje zdravie ľudí, zvierat, rýb a vodných rastlín. Nekontaminuje pôdu, vzduch alebo vodu. Nepoškodzuje plasty, kameň, kovy atď. Nevyvoláva alergiu.  Záruka a použitie 36 mesiacov od dátumu výroby. Po uplynutí tejto doby sa prípravok môže používať, ale klesá jeho účinnosť.

 

Septik alebo žumpa?

Septik sa v staršej terminológii nazýva žumpou, alebo septickou nádržou, či septickou zbernou nádržou. Staršia terminológia takmer nerozlišovala pojmy ako septik alebo žumpa pokým sa nejednalo skutočne o septik a skutočne o žumpu. Septik a žumpa nie je to isté a nejde pritom len o názvoslovie v rôznych regiónoch Slovenska.

Septik je zariadenie, ktoré slúži na čisteniu odpadových vôd, z ktorého sú následne tieto vody vypúšťané do povrchových či podzemných vôd. Inak povedané, septik je prietoková zakrytá nádrž, ktorá je umiestnená v zemi a slúži k odsedimentovaniu splaškov. Jej priestor je predelený prepážkami na dve alebo tri komory, kde sa zhromažďuje kal. V týchto komorách sa kal pomaly a postupne usádza.

Septik je stavebne a prevádzkovo nenáročný čistiaci objekt. Výhodou je, že nepotrebuje pripojenie elektrickej energie, no v realite je možnosť využiť toto zariadenie len pre malé rekreačné objekty s nízkym zaťažením. Pri trvale obývaných objektoch môže dôjsť k úniku hrubých nečistôt do zemného filtra, ktorý potom rýchlo stráca prietokovosť a takisto aj účinnosť. Keďže čistenie filtra nie je obvykle reálne, je potrebné ho často kompletne vymieňať. Pri cene nákladov na septik a zemný filter je preto lepšou voľbou inštalácia lacnejšej domovej čističky odpadových vôd, ktorá je omnoho účinnejšia.

Stavbu septiku už mnohé orgány nedovoľujú, pretože nespĺňa požiadavky kladené na vyčistenú vodu. Zákon o odpadových vodách, definuje septik  za vodnú stavbu a jej povolenie a prevádzkovanie sa týmto zákonom musí riadiť. To znamená, že na výstavbu septika potrebujete okrem stavebného povolenia aj povolenie na nakladanie s vodami. To znamená na vypúšťanie odpadových vôd do povrchových alebo podzemných vôd. Ak máte záujem o takéto povolenie, vydáva ho orgán štátnej vodnej správy – Obvodný úrad životného prostredia.

Žumpy sú klasickými zariadeniami pre akumuláciu vôd v neodkanalizovaných lokalitách. Ide hlavne o obce s počtom obyvateľov do 15 000 obyvateľov a z nich tvoria prevažnú väčšinu sídla pod 5 000 obyvateľov. Dôsledkom toho je množstvo žúmp situovaných vo vidieckych lokalitách, s obsahom ktorých je potrebné nakladať bez ohrozenia životného prostredia. Podľa STN 75 60 81 sa charakterizuje žumpa ako podzemná vodotesná nádrž bez odtoku na akumuláciu splaškových vôd zvyčajne vyprázdňovaná fekálnym vozom. Žumpy sa budujú iba tam, kde nie je možnosť splaškové vody odvádzať do kanalizácie. Pri nakladaní s odpadovými vodami zo žúmp sa prihliada na obsah žumpy, ktorý má charakter „akumulovanej splaškovej vody“. Vo všeobecnosti možno povedať, že prevažnú časť produkovaného množstva obsahu žúmp tvoria akumulované splaškové. V lokalitách, kde je k dispozícii taká kanalizačná sieť, ktorej súčasťou je látkovo nepreťažená čistiareň odpadových vôd je vhodné zabezpečiť vývoz obsahu žúmp do stokovej siete so súhlasom prevádzkovateľa spravidla na ČOV.

Chránené heslom: Nie je dôležité čo to je, ale „čo to je“.

Obsah je chránený heslom. Pre zobrazenie zadajte vaše heslo:

November 1989.

Dnes 17. novembra 2018 si pripomíname 29. výročie udalostí zo 17. novembra 1989, výročie nežnej alebo zamatovej revolúcie. Prerod od socializmu k demokracii nastával pozvoľna od polovice 80. rokov 20. storočia. Nebyť zmien na vrcholových postoch ÚV KSSZ v ZSSR, ktoré sa udiali práve v roku 1984 nastúpením Michaila Gorbačova do čela ÚV KSSZ, zrejme by sa totalitný blok a totalitné režimy v NDR, ČSSR, MĽR, Polsku, Bulharsku, Rumunsku či Juhoslávii nerozpadli a nezosypali ako sa tomu stalo práve koncom 80. rokov 20 storočia. Každá s týchto krajín mala starú gardu svojich komunistických predstaviteľov, ktorí pomali dožívali, mnohí boli v politike a vo vedení štáto 30 rokov, mnohí mali 70 a viac rokov. Politické systémy sa postupne menili zo skostnatelých normalizačných z brežnevovskej éry na perestrojkovské z nastupujúcej éry Michaila Gorbačova. Vplyvom tohoto uvoľnenia si síce komunistické režimy zachovávali systém riadenia so všetkými atribútmi (komunistická strana ako vedúca sila v riadení štátu, cenzúra, tajná polícia), ale verejnosť už začínala premýšlať. Keď sa začal v lete roku 1989 rúcať postupne Berlínsky múr bol to už akýsi predvoj pádu celého komunistického režimu v štátoch východného bloku. Tento pád prišiel postupne, niekde sa režim snažil oužiť aj vojenskú silu, čo malo ale za následok, že jeho vrcholoví predstavitelia skončili na popravisku (Rumunsko). V Československu sa v roku 1988 a 1989 konali občasné demonštrácie, ktoré však boli vždy totalitným režimom potlačené za použitia vodných diel a zatýkania účastníkov. Na jeseň roku 1989 sa konala v Bratislave 16. novembra študentská manifestácia, pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov a o deň neskoršie v Prahe 17. novembra za mnohotisícovej účasti, čo zrejme režim nečakal, že sa ľudia zmobilizujú a vytrvajú v uliciach nasledujúce dni po 17. novembri 1989. Vedenie KSČ kalkulovalo s tým, že sa účastníci uspokoja z vyhláseniami vrcholových predstaviteľov ÚV KSČ (Miloš Jakeš, Miroslav Štěpán) a situácia sa ukludní, ako po predchádzajúcich demonštráciach. Ale ľudia sa už nedali oklamať a vytrvali v uliciach aj napriek mrazivému novembru. Pondelok 27. novembra dvojhodinový generálny štrajk zasadil režimu poslednú ranu, aj keď tu musíme poznamenať, že nebyť nečinnosti ZSSR, zrejme by sa to nezaobišlo bez krviprelievania a obetí na životoch. Revolúcia sa dnes berie ako zamatová, ale byť iná doba napríklad rok, 1977 kedy v ZSSR vládol Leonid Iljíč Brežnev, demokraciu by sme vtedy nevybojovali. Je naivné si dnes myslieť, že by sa to v 70. rokoch podarilo alebo ešte pred smrťou Brežneva. Svet bol rozdelený na východný a západný blok a obe strany disponovali jadrovými zbraňami. Ak USA a Severoatlantická aliancia nepomohla Československu v roku 1968 z toho istého dôvodu by nám nepomohla ani vtedy, ak by v 1989 vojensky reagoval Sovietsky zväz. Myslím, že si obe strany uvedomovali toto riziko a preto vyčkávali ako zareaguje druhá strana. Sovietsky zväz však v roku 1989 nereagoval, zrejme glasnosť a perestrojka vo veľkej sovietskej krajine spôsobili nečinnosť riadenia, alebo to bol náznak riešte si problémy sami. Naši skostnatení komunisti sa aj na jeseň 1989 spoliehali na zásah spojencov a ZSSR, avšak režimy sa postupne rúcali aj v týchto krajinách, čo nakoniec vyústilo v pochopenie situácie vrcholovými predstaviteľmi ÚV KSČ, že situácia je už nezvratná a režim skončil. Ľudia vytrvali v uliciach až do vzniku novej vlády národného porozumenia. Sám som sa vtedy ako 16 ročný zúčastňoval mítingov, keď ma to lákalo viac ako nemčina, na ktorú som vtedy chodil. Aj keď 16 ročný človek si len utvára názory dnes viem, že to stálo za to i keď som bol vtedy v mnohých veciach naivný. Dnes sa však nedá úplne presne porovnávať dnešná doba a dnešné zhromaždenia  (Gorila, Za slušné Slovensko) z mítingami v roku 1989. V roku 1989 sme sa museli spoľahnúť na televíziu, rozhlas a tlačené noviny. Aj keď mnohé redakcie sa postupne pridávali na stranu pravdy alebo do opozície proti režimu, lebo čo bola vtedy a aj je dnes pravda je veľmi otázne.., vo vyjadreniach rozhlasu a televízie musel človek veľmi rozmýšlať ako interpretovať daný vysielaný obsah. Rodičia alebo ľudia, ktorí zažili rok 1968 boli v mnohých veciach skeptický, na jednej strane mali entuziazmus, na strane druhej sa  obávali potlačenia a návratu do normalizácie tak ako po roku 1968. Dnes v dobe internetu a sociálnych médií je jednoduché nájsť pravdu alebo relevantnú informáciu, aj keď človek musí aj dnes rozmýšlať čomu uverí a čo považuje za fakenews.

Demokracia nám dala veľa možností ale aj pocit zodpovednosti. Máme právo na názor, aj ho vieme prezentovať v diskusiach, ale zabudli sme, že sme za ten svoj názor aj zodpovední ak niekomu neprávom ublížime. Vlastný názor ešte neznamená pravdu. Pozrite sa na politikov. Svoje názory na hociakú vec považujú za absolútnu pravdu. Ale tak demokracia nefunguje. Demokracia je o hľadaní pravdy a o správnosti konania. Problémom však je, že sme sa za tých 29 rokov ešte nenaučili správne demokraticky rozmýšlať ale aj konať. Ak by tomu bolo inak, boli by sme ako krajina na úrovni normálnej demokratickej krajiny. Poďme si slúbiť, že to zmeníme a vybudujeme krajinu, ktorú sme chceli v novembri 1989.

Kúpeľňa – ako sa to všetko začalo

 

Kúpeľňa – najdôležitejšia miestnost v dome, dnes ju berieme ako samozrejmosť, ale svoje miesto si vydobyla ak nerátame obdobie Rímskej ríše s povestnými kúpelmi, až v 19. storočí. Ľudia dvadsiateho prvého storočia milujú svoje kúpeľne. Milujeme ich natoľko, že ich chceme mať veľa. Dnes nie je výnimkou, keď si prezeráme v katalógoch ponuku zariadených alebo navrhovaných domov, že majú viac ako jednu kúpeľňu.

Stredoveký kúpeľ

Ako sa to začalo

Potreba osobnej čistoty pozná len hranice priestoru. Väčšina z nás vie o známych rímskych kúpeľoch, takže vieme, že táto posadnutosť umývať sa a byť čistý nie je akýmsi výstrelkom modernej doby, ale siaha hlboko do histórie. Prví ľudia sa nečistôt najprv zbavovali mechanicky otieraním dovtedy, pokým nezistili, že voda v rieke či potoku im uľahčí prácu aby sa očistili.  Od počiatku máme dôkazy o hygienickej funkcii, ktorá spočiatku nebola spojená s kúpeľňou, ale s potrebou očisty tela. Pravdepodobne v súhre s umývaním sa v rieke, striekaním vody na seba navzájom prví ľudia objavili aj možnosť plávať vo vode, čo už napovedá, je len malý krok ku kúpeľu.

Neexistuje kultúra na zemi, ktorá by nemala potrebu byť čistá, aj keď musíme poznamenať, že oná čistota, či pocit čistoty sa líši u každej kultúry. Čistota je fyzický, ako aj duchovný stav, takže prvé známe kúpele alebo presnejšie kúpanie bol rituálnym bazénom, kde sa ľudia pred uctievaním očistili, čím boli ich telá fyzicky aj duchovne čisté. Na území dnešného Pakistanu sa zachovali zvyšky starých toaliet z roku cca 2800 pr Kr. s odtokovými kanálmi, ktoré prechádzali cez drenážne systémy až do žúmp. V tých istých mestách sa tiež nachádzali miestnosti na kúpanie, ktoré mali odpadové  potrubie vyvedené do mestského drenážneho systému.  Staroveké rímske záchody sa nachádzajú v ruinách Ríma a jeho kolóniach. Najstaršia známa vaňa bola nájdená v Grécku a našla sa v paláci Knossos, na Kréte, z roku 1700 pr Kr. Výkopy gréckych miest objavili alabastrové a keramické vane, rovnako ako sofistikované systémy teplej a studenej vody.  V období antiky v rímskych kúpeľoch,  nadobudlo kúpanie veľký spoločenský a verejný význam. Bohatí Rimania mali často súkromné ​​kúpele, ale veľké verejné termálne kúpele boli nielen miestom, kde sa dalo umyť, ale kde  boli aj spoločenské miesta, kde sa zhromažďovali priatelia, schádzali sa obchodné rokovania a bavili sa. Kúpeľ bol rovnako dôležitý pre spoločnosti na Blízkom východe  s rituálnym kúpaním i dôležitou súčasťou židovskej kultúry. Tradície tureckých kúpeľov sú rovnako dobre známe v celom arabskom svete, čím vznikli kúpele obdivované dodnes. Na východe sa japonské parné kúpele používajú takmer tak dlho, ako kúpele starého západného sveta. Každý miluje dobré kúpele.

Starorímske záchody

Na starom kontinente v Európe sa mnoho storočí nič nezmenilo. Hoci sa nám páči, že ľudia zo stredoveku boli takí špinaví ako svinky, ktoré si roľníci chovali, dôkazy ukazujú, že milovali aj dobrý kúpeľ. 

V stredoveku bol ľud vyzývaný, aby sa myl denne, umyl si vlasy a ruky a očistil ústa a zuby. Učenci nám hovoria, že bohatšie triedy v Európe sa často kúpu spolu, niekedy v starých rímskych kúpeľoch, ktoré zostali po páde starého Ríma. Niektoré mestá vo východnej Európe schválili zákony, ktoré vynútili kúpeľ aspoň raz týždenne. Ak tomu tak nebolo, musel „špintoš“ zaplatiť pokutu. Napriek tomu ostatné obyvateľstvo mohlo roky žiť bez kúpania, najmä v chudobných a chladnejších krajinách. Kúpanie v zime bolo veľmi podozrivé, pretože parné kúpele boli považované za zdroj nákazy. Keď mor spustošili pozemky, verejné kúpele sa zatvorili, pretože ľudia si mysleli, že kúpanie s ostatnými spôsobí, že mor sa dostane cez „paru“ horúcej vody. Toto pokračovalo v celej renesancii. Postupom času parné kúpele, ak to bolo možné, nahradili namáčacie vane a pre bohatých sa parfum stal kúpeľnou voľbou. Väčšina verejných kúpeľov v tejto dobe boli plytké obdĺžnikové bazény, často vedľa seba, kde sa ľudia kúpali a namáčali, často jedli, čítali alebo hrali stolové hry. Prenosný kúpeľ (už akoby predchodca kúpania sa vo vani) bol zvyčajne v podobe dreveného pivného alebo vínneho sudu. Takéto kúpele boli naplnené vodou ohrievanou na samostatnom ohni. V priebehu histórie a kultúr boli bylinky, kvety, soli a vonné oleje použité na to, aby kúpele boli voňavšie a pomáhali čistiť telo. Mydlo používali Rimania, Galovia a Kelti, ale neskoršie sa nepoužíva, aby svoje uplatnenie našlo opäť v stredoveku. Mydlo bolo vyrábené zo živočíšnych tukov, lúhov a popola. Voňavé mydlá sa objavili až v 16. a 17. storočí. Recepty a receptúry na jemné vonné mydlá boli dobre chránené, ktoré udržiavali ceny vysoko hore, takže  ručné a tvárové mydlá boli majetkom iba bohatšej vrstvy.

Kúpanie je iba polovica rovnice v kúpeľni. Odstránenie odpadu je druhá polovica. V závislosti od toho, kde človek žil a k akej vrstve patril, záviselo  či spracovanie a odvedenie odpadu z kúpelne bolo síce nie príliš pekným riešením, ale aj  zlatou baňou. Moč sa už dlho používa ako prostriedok na opaľovanie koží a pri výrobe soli, zložky strelného prachu. Spracovanie a využitie odpadu teda nie je výdobytkom dnešnej doby. Ľudia zhromažďovali to čo vyprodukovali zvieratá i človek, následne to skladovali a predávali. Bol to relatívne výnosný biznys z dnešného pohľadu i keď o spoločenskej únosnosti a prijateľnosti veľa nevieme. Tieto miesta boli zvyčajne sústreďované na okraji miest. Väčšina stredovekých hradov alebo bohatších domov mala tzv záhradkárne, (zahradené a oddelené miesta, kde sa sústreďoval odpad fekálneho pôvodu) , dnes by sme mohli povedať, že to boli prvé septické jamy (septiky). Je div, že všetci nepozomierali vtedy na mor a podobné epidémie, pretože chudobný ľudia odpad a fekálie skladovali alebo sústreďovali  v mestách na uliciach či kútoch na to určených alebo podľa potrieb a situácií. Vo väčších stredovekých mestách vznikajú prvé kanály a stoky ako predchodkyne kanalizácie.  Ale ako najlepšie riešenie sa javilo vyvážanie odpadu ďaleko za mesto. Mimo Londýna bola jedna hromada o šírke sedem a pol akrov nazvaná „Mount Pleasant“.  Začiatkom 14. storočia sa v stredovekých mestách začína s dláždením ulíc, ciest, stôk či rigolov. Prvá zmienka o odpadovom rigole je z roku 1310, kedy boli splašky takto odvádzané v Prahe. V priebehu 14. storočia sa už objavujú aj čističi stôk a žúmp, pričom niekedy sa tento odpad aj ďalej využíval (1422 obliehanie Karlštejna)

Kúpanie začiatkom 19. storočia

V priebehu stáročí sa aristokracia v Európe začala opäť objavovať vo vani. Dôkazom sú nájdené komplikované a nákladné vane vytesané zo všetkých druhov kameňa v palácoch, vidieckych domoch a mestských šľachtických a kráľovských  panstvách. Do 17. storočia, kedy sa Európania začali usadzovať v Severnej Amerike vo veľkom počte, bola vaňou pre ich domov prenosná vanička vyrobená z dreva, lemovaná oceľou. Vytiahla sa nad oheň a ohnisko a naplnila sa ohrievanou vodou. Celá rodina  sa kúpala v tej istej vode, bolo to zvyčajne raz za týždeň, zvyčajne v sobotu večer. Domy tejto doby ešte nemali vybudované kúpelne.  Miesta na očistu ostávajú ešte na dvore alebo pri dome aj to len ako vane alebo kade s vodou.

1888 kúpeľňa s drevenými kovaním

Začiatky kúpeľne

V polovici 19. storočia boli tri časti kúpeľne v oddelených miestnostiach. Ak ste potrebovali umyť  tvár alebo ruky, alebo sa umyť špongiou potrebujete iba umývadlo a nádobu s vodou, najlepšie vyhrievanú. Ak ste boli stredná trieda alebo bohatí, mali ste v spálni umývadlo. Pre chudobných ostávala ako miestnosť na očistu kuchyňa, kde bol krb alebo pec. Keď ste sa chceli kúpať, nad oheň sa dala prenosná vanička, voda bola ohrievaná a vy ste sa umyli alebo okúpali. Bohatí mohli mať luxus vane v niekoľkých formách. Do domu sa postupne vracia kúpeľňa.

Prenosná kúpacia vaňa

V polovici 19, storočia sa konečne vytvorilo prepojenie medzi odpadom a zdravím a veľké mestá sveta – Londýn, Paríž, New York – začali stavať komplikované kanalizačné systémy na vyprázdňovanie odpadov z mesta. S poznaním prichádza technológia a veľký technologický pokrok v priemyselnom veku priniesol problém: príliš veľa ľudí a príliš veľa odpadu v pomerne malom priestore.

Prvý splachovací záchod z čias kráľovnej Alžbety I., (zostrojil John Harrington, už v roku 1596). Bolo to vnímané ako skvelá novinka, ale nič viac, chýbalo totiž odvedenie odpadu a kanalizácia.  Dokážete si predstaviť: kráľovná a skupina dvoranov stoja okolo spláchnutia a pozorujú, čo sa deje, ako malé deti. Ale nestalo sa nič, chýbalo odvedenie obsahu toalety. V roku 1775 bol prvý patent na toaletný záchod priznaný britskému vynálezcovi Alexanderovi Cummingovi. On a ďalší vynálezca, Samuel Prosser, v roku 1777 urobili veľké kroky pri vyčístení moderného záchodu. Ale napriek tomu tam stále nebolo skutočné spojenie s vodným zdrojom alebo s odpadovým potrubím.  Prvé splachovacie toalety v USA boli v hoteloch. V roku 1829 bol hotel Tremont v Bostone pričinením architekta  Rogersa prvým hotelom, ktorý má vnútornými inštalatérskymi prácami vybavených 8 splachovacích záchodov, všetky mali prepojenia na prítok vody do splachovacej nádrže i odvedenie obsahu toalety do kanalizácie.  Toalety boli v prízemí hotela a boli napájané systémom na ukladanie vody na streche, spláchnutím sa gravitáciou voda spustila dole a odviedla obsah toalety do kanalizácie.  Bolo to jednoduché, ale fungovalo to. Vyskytoval sa však problém spätného toku kanalizačných plynov a metánu.  V roku 1834 sa Rogers prekonal tým, že navrhol Astor House v Manhattane, veľkú šesťposchodovú budovu (bez výťahov) so 17 kúpeľňami v najvyšších poschodiach, ktoré slúžili 300 hosťom. Okrem toaliet boli k dispozícii aj kúpelne s tečúcou vodou. Vane mali malé plynové pece a nádrže pripojené k boku, alebo vyššie, ktoré ohrievali vodu. WC aj voda z vaní sa odvádzali do kanalizačného systému. Rogersove kúpeľne sa zhodovali s vynálezmi inej inštalatérskej legendy, jeho bývalým šéfom, Solomonom Willardom, ktorý je pripísaný americkému vynálezu ústredného vykurovania teplým vzduchom. Obe funkcie sa spojili o 50 rokov neskôr vo viktoriánskej kúpeľni.

Kúpelňa z 19. storočia v dome Codman.

Thomas Twyford v roku 1885 vynašiel toaletné ventily vyrobené zo skleného porcelánu. Predchádzajúce modely boli vyrobené z dreva a kovu. Thomas Crapper vlastnil vodovodnú dodávateľskú spoločnosť a kúpil si patent na „tichý ventil bezoplachového odpadu“ a začal vyrábať toalety.

Zvyšok je história. Avšak žiadna z týchto vymožeností  by nebola možná, keby vynálezcovia neprišli s modernými vynálezmi a patentami. Starovekí Gréci, Egypťania, Rimania, Japonci a Východoindické kultúry tiež prichádzali z inovatívnymi vynálezmi, ale veľa poznatkov o týchto vynálezoch sa stratilo. Prvé potrubia v Amerike ale aj v Európe  boli drevené.  Prvá potrubná voda v Bostone bola systémom drevených rúrok vedúcich z jamajského jazierka do prístavu v Bostone. Drevené rúry boli použité až do začiatku roka 1800, kedy bola vyvinutá liatinová rúrka. Dokonca aj dnes, sú príležitostne zvyšky drevených rúr vykopávané v mestských vykopávkach v Európe i USA.  Philadelphia bolo prvým americkým mestom, ktoré vyvinulo a používalo systém liatinových rúr, ktoré boli poháňané energiou z veterných mlynov, aby voda prúdila cez tento systém. New York mal prvý drevený potrubný systém a na začiatku 19. storočia sa mení na liatinový.  Po katastrofálnom požiari z roku 1835, ktorý poukázal na nedostatky systému, New York vyvinul obrovskú sieť Croton akvaduktu (vyvinutý v roku 1834), aby čerpal vodu do mesta a do menších nádrží na 42. ulici  Central Parku, od nádrže v Croton. V roku 1857 inžinier Julius Adams prerobil Brooklynský vodný systém a vytvoril prvý moderný mestský kanalizačný systém. Rozvinul tiež moderné sanitárne inžinierstvo. 

Vodoinštalácia v 19. storočí v New Yorku

Zatiaľ skupina iných mužov v rastúcom povolaní inžinierov inštalatérov zisťovala správny spôsob, ako odviesť bezpečne kanalizačné plyny z domu. Zjednotili normy v odpadových potrubiach a kanalizáciách. Prostredníctvom skúšok a omylov vyriešili uhly, veľkosť potrebných potrubí a ďalšie detaily pre inštaláciu moderného mestského domu. Konektory, ventily a príslušenstvo boli vyriešené. Výrobcovia na oboch stranách Atlantického oceánu spracovali detaily toalety, ich tvar, veľkosť a materiály. Surový porcelán sa stal preferovaným materiálom, ideálnym pre čistotu aj možnosti príjemného dizajnu. Vypracovali tiež detaily v umývadlách a vane a príslušenstvo, ktoré by dodávali vodu. Všetko sa konečne spojilo pre vnútornú kúpeľňu a vo viktoriánskej dobe to všetko bolo na mieste. 

Sifónový patent z digitalizovaného katalógu: Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Viktoriánska kúpeľňa

Dokonalosť kúpelne prišla nástupom viktoríánskej doby. Dovtedajšie patenty sa snúbili zo zanietením kráľovnej Viktórie, ktorá podporovala novinky a nevídaný hospodársky rozvoj. Ako vesmírna udalosť, kde sa všetky hviezdy a planéty zoradia, fenomén, ktorý poznáme ako modernú kúpeľňu, sa  koncom osemdesiatych rokov 19 storočia konečne dostáva do popredia. Mestské kanalizácie, ústredné kúrenie, teplá a studená tečúca voda, dokonalosť vnútorných inštalácií potrubia, vynájdenie záchodovej toalety, vynájdenie stacionárnej vane a umývadla, uvedomenie si, že všetky tieto veci možno najlepšie využiť v jednej miestnosti a nové sociálne programy propagujúce osobnú čistotu a hygienu nám dali kúpeľňu.

Viktoriánska kúpelňa

A aké boli kúpeľne! Keď všetky patenty a zdokonalenia boli vynájdené ostávalo len kúpeľňu nakombinovať a naprojektovať. Postupne stovky firiem začali  pre nové kúpeľne vyrábať jednotlivé zariadenia. Nevyhnutnosť bola skutočne matkou vynálezu a keďže myšlienka vnútornej kúpeľne sa stala nielen novinkou pre bohatých, ale nevyhnutnosťou pre všetkých, nové inovácie a vynálezy prichádzali rýchlo a odvážne. Nové spoločnosti, z ktorých mnohé stále existujú, boli založené v druhej polovici 19. storočia. Kohler jeden z najväčších amerických výrobcov toaliet, vaní a umývadiel, začal v roku 1873, keď rakúsky prisťahovalec menom John Michael Kohler kúpil Sheboygan Union Iron and Steam Foundry. Štandardná sanitárna výrobná spoločnosť, založená v roku 1875, bola malá spoločnosť, ktorá vyrábala materiály a doplnky pre vybavenie kúpelne.

Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

V roku 1857 vyrobil v New Yorku Joseph Gayetty prvý balený toaletný papier. Bol nazývaný „Terapeutický papier“ a zmes aloe v zmesi papiera. Nebolo to na roli, ale skládané listy zložené v krabičke, a každý list na ňom vytlačil meno Jozefa Gayettyho.

V roku 1890 prišiel Scott Tissue s prvým toaletným papierom na kotúči. Bolo však ťažké ho predávať, pretože to bolo „trápne“ inzerovať. Ľudia sa to hanbili kupovať, ale to sa postupne zmenilo. 

1915 Reklama na toaletný papier Scott.

 Pre mnohých milovníkov domov viktoríánskej doby je viktoriánska kúpeľňa tichá kúpeľňa. Veľa fotografií sa nám z tejto doby nezachovalo. Z dobových katalógov spoločností, ktoré vyrábali zariadenia pre kúpelne sa však dá dnes dozvedieť pomerne veľa. V bohatších domoch bývala toaleta často v dome sama o sebe, v rohu alebo v predsieni s dverami. Ak boli domy a byty menšie a požiadavka bola na kúpeľňu, sa niektorí architekti snažili zosúladiť toaletnú misu s kúpeľňou. Pretože požiadavka bola aby tieto 2 miestnosti boli v dome (byte). Pri väčších domoch bolo miesto na to aby toaleta a kúpeľňa boli vybudované samostatne. 

Mottov patent sprchy zabudovanej vo vani – Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

 

Vaňa na umývanie nôh

V kúpeľni boli obyčajne obkladové dosky z dlaždíc alebo obkladovej dosky. Keď sa viktoriánska doba blížila ku svojmu koncu,  dlaždica sa stala krycou vrstvou nábytku,  Takzvané „dlaždice metra“, rovnako ako iné veľkosti dlaždíc boli veľmi populárne, a stále sú. Spočiatku však všade prevláda len biela farba dlaždíc. Často boli dlaždice doplnené dekoratívnymi pásmi farebných alebo reliéfnych dlaždíc v pastelových farbách. Tie sa stále dajú nájsť v kúpeľňových kúpeľniach v súčasnosti. V domoch bohatých sa často používa kombinácia dlaždíc a bieleho mramoru, s murivovými múrom, mramorovými výlevkami a dokonca mramorovými podlahami.

Luxusný sprchovací kút s vaňou

Toaleta bola často na mramorovej doske, rovnako ako vane. Ak tam bol samostatný sprchový kút, mohol to byť mramor, alebo dlaždice. V domácnostiach v strednej triede bola voľba pre kúpeľňové podlahy –  nepálené biele dlaždice, často hexagonové dlaždice alebo štvorcové dlaždice, niekedy s čiernymi vzormi. Ľudia viktoriánskej doby boli citliví na súkromie; veľa viktoriánskych kúpeľní má vitráže, často veľmi pekné a zložité, pre zachovanie súkromia. Nepriehľadné vzorované sklo bolo ďalšou voľbou výberu, najmä v skromnejších domoch.   Najstaršie viktoriánske vane boli oválne vane, niektoré s drevenými ráfikmi, niektoré vyrobené zo zinku, cínu alebo medi a vložené do drevených obalov. To dovtedy, pokým John Michael Kohler nezačal uvádzať na trh  smaltované liatinové vane v roku 1883. Ďalší výrobcovia ho nasledovali a do roku 1885 bola liatina z nehrdzavejúcej ocele vhodná pre viktoriánsku kúpeľňu. Trvalo to až do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy sa stala ďalšia nová vec s dvojitou stenou smaltovanej vane. V tej dobe bolo veľa inovácií, vrátane inštalácie sprchových hlavíc a sprchových záclonových tyčí. Polosklenné kryty, ktoré sa objavili okolo jedného konca vane, so sprchovými hlavicami, sú dnes zriedkavé a veľmi cenené.   Spoločnosti s kúpeľňovými zariadeniami a doplnkami navrhovali veľa druhov vyrezávaných vaničiek, nožičiek pre liatinové vane, sprchovacie kúty a všetky druhy doplnkov, ktoré robili zážitok z kúpania dlhší a príjemnejší. Dni kedy sa ľudia vyhýbali umývaniu a kúpaniu sa skončili. Samotná kúpeľňa bola úžasom pre viktoriánske oči.  Na rozdiel od dnešnej doby, keď chceme skryť fungovanie všetkého, od inštalácie až po elektrické šnúry, vo viktoriánskej dobe boli potrubia viditeľné. Takisto to tým uľahčilo opravu v prípade nedostatkov v systémoch. A tých bolo spočiatku dosť veľa. Viktoriánska myseľ vyššej triedy trvala na tom, aby pre každú funkciu existoval nástroj alebo objekt.  Výrobcovia v tom čase vyzdvihujú obrovské množstvo výrobkov, z ktorých každý je určený na špecifické účely. Priemerná kúpeľňa však často nemala všetky vybavenia.

Píše sa rok 1876, kúpele na 5-tej East River.

Okrem umývadla, toalety a vane mohla mať luxusná kúpeľňa aj bidet, vaňu na nohy alebo luxusný sprchovací kút na vani alebo rebrované sprchové prístroje v samostatnej sprche. Vane obsahovali niekoľko tvarov a veľkostí, od detskej veľkosti až po klasickú vaňu pre dospelých. Inštalácia týchto vaní obsahovala predné upínacie prvky vychádzajúce z otvorov v hornej časti vane, ako aj predné alebo bočné namontované upínacie prvky, ktoré vychádzali z podlahy a viseli nad vaňou. Skoršie výlevky boli zvyčajne ploché mramorové dosky s príchyteným porcelánovým drezom. Umývadlo bolo jednoduché alebo zdobené maľovaným vzorom, často kvetinovým. Umývadlá bývali nástenné s ozdobnými konzolami a stojanmi z niklu. Ako sa 20. storočie priblížovalo, mramorové horné umývadlo bolo nahradené bielym skleneným porcelánovým drezom. Tieto umývadlá boli voľne stojace alebo namontované na stenu a často zakrývali inštaláciu zo stojanom. Rozmanitosť štýlu a veľkosti týchto umývadiel bola obmedzená len na peňaženku ľudí a veľkosť kúpeľne.

Rebrový a jednoduchý sprchovací kút – Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Záchod sa tiež zmenil. Prvé toalety záviseli od vysokej nádrže, ktorá pomocou gravitácie hnala vodu cez systém. Nádrže, často z dreva, lemované olovom alebo iným kovom,kvôli hydroizolácií, boli pripevnené k miske dlhými rúrkami. Misy boli väčšinou obyčajné z bieleho porcelánu, ale aj tieto boli často zdobené kvetmi a inými dekoratívnymi motívmi. Niektoré veľmi ozdobné misy boli vyrezávané s vzormi a tvarmi, ktoré boli všetky vypálené alebo vyryté do samotnej misy. Dodnes sa takto zachovalo pár takto zdobených mís.  Mnohé z nich slúžia v modernej kúpeľni. Na prelome 20. storočia priniesli inovácie do splachovacieho systému výrobcom možnosť napojiť nádrž so splachovacím systémom a následne sa začal vývoj modernej toalety akú poznáme dnes.

Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Začiatkom 20. storočia je kúpeľňa taká, ako ju poznáme dnes. Takisto je to aj postoj k čistote a súkromiu.  Pre strednú  alebo vyššiu triedu bola zachovaná posvätnosť kúpeľne. Chudobní ľudia však ešte museli zdieľať kúpelne i toalety s ostatnými. Nájomné byty v mestách nemali do začiatku 20. storočia k dispozícii kúpeľne vo vnútorných priestoroch a mnohé z nich mali v zadnej časti budov vonkajšie závesy. WC bývalo na každom poschodí jedno, zdieľané s viacerými rodinami. Vane neboli takisto v každom dome a ešte na prelome 19. a 20. storočia mali mnohé domy v suterénoch spoločné kúpelne. Americký zákon o nájomných bytoch z roku 1901 zasadil do chaosu poriadok, kedy museli byť všetky bytové jednotky opatrené toaletami a kúpeľňami. Keďže však počiatočné hygienické zariadenia a nájomné byty s nimi vybavené boli dosť drahé, veľa prisťahovalcov ale aj chudobných ľudí si to nemohlo dovoliť. Preto bývali zriadené verejné kúpelne a plavárne.

Luxusná Brooklynská kúpeľňa zo začiatku 20. storočia

Kúpeľňa v 20. storočí

V prvej svetovej vojne kúpeľňa priemerného amerického domu vyzerá veľmi podobne ako priemerná kúpeľňa vo väčšine dnešných amerických domovov. Každý nový dom bol vybavený aspoň jednou kúpeľňou. Ale kúpeľne sú také populárne, že bývajú aj dve v dome. Výrobcovia kúpeľňových výrobkov, ako sú svietidlá, dlaždice, osvetlenie, príslušenstvo a inštalatérske doplnky sa stali kreatívnymi a poskytujú zákazníkovi viac možností na výber ideálnej kúpeľne. Moderná západná civilizácia sa úplne posadila do kúpeľne. A to pokračuje aj dnes.

Typická kúpeľňa v tejto dobe pozostávala z toalety a pripevnenej nádrže, porcelánového drezu, často namontovaného na stenu a vane so sprchovacím nástavcom na stenu. Kúpeľne s bielymi kachličkami boli považované za hygienické, čo bolo veľmi dobré. Ale dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia sa stáva populárne tapetovanie papierom so vzormi, čo malo prispeť k zútulneniue prostredia kúpelne. Viktoriánska vaňa s nožičkami prechádza do štýlovosti. Väčšina domácností nemala služobníctvo a preto bolo menej času na upratovanie a čistenie detailov pod vaňou, hlavne ak boli na nej prítomné štylizované viktoriánske nohy. Preto prichádzajú na trh vane vstavané do podstavcou a neskoršie z uzatvorenou spodnou časťou. Žiadne ďalšie starosti o čistenie pod vaňou. Ďalšie zmeny životného štýlu boli spracované v štýloch a preferenciách v kúpeľni. Sprcha, ktorá bola skôr novinkou než potrebou, získala popularitu. Keďže rozvoj automobilového priemyslu dovoľoval ľuďom pohybovať sa ďalej, do nových predmestí obklopujúcich veľké mestá, dochádzanie sa stalo dlhšie a ranné očistné rituály si žiadali skôr sprchu ako vaňu. Sprcha je rýchlejšia a ľahšia ako kúpeľ, a do 30. rokov minulého storočia mal každý dom pre strednú triede v USA  sprchu buď ako samostatné zariadenie, alebo vstavanú vo vani. V roku 1927 spoločnosť Kohler predstavila kúpeľňovú súpravu: obsahujúcu umývadlá, toalety a vane. Bol to nielen skvelý marketingový nástroj, ale aj začiatok ponímania kúpeľne ako dôležitú nevyhnutnosť, ktorú treba zdobiť, starať sa o ňu a postupne ju  zdokonalovať. Všetci  výrobcovia kúpeľňových spotrebičov nasledovali a začali vyrábať množstvo výrobkov pre modernú kúpeľňu pre každú príjmovú skupinu. 

Rovnako ako Henry Ford, ktorý sľúbil auto kupujúcim akejkoľvek farby ktorú chcú, (nie len čierne), výrobcovia sanitárnej keramiky boli najprv farebne slepí na čokoľvek iné než biele. Biela bola nielen farba hygieny, takže bolo ľahké vidieť špinu.  Rovnako ako v automobilovom priemysle sa však všetko začalo meniť v neskorých dvadsiatych rokoch minulého storočia. Akonáhle sa kúpeľňa dostala do povedomia ako účinná hygienická čistiaca nemocnica, začala byť vnímaná ako vozidlo pre dizajn a domácu krásu a okolo roku 1929 sa farba dostala do kúpeľne veľkým spôsobom. Pigmentovanie sklovitého povrchu v prípravkoch – najprv v ľahkých pastelových farbách, potom v hlbších odtieňoch, ako je kráľovská modrá, mingová zelená a čínska červená, priniesli farbu do kúpeľne. Farba sa taktiež stala pekným marketingovým ťahom pre výrobcov, odlíšenie jednej produktovej línie od druhej, rovnako ako dávajú majiteľom domov dôvod, aby si kúpili všetky príslušenstvo z toho istého zdroja.

Zdá sa to ako ťažko uveriteľné, ale zvyšok sveta, vrátane Európy zaostával za americkou kúpeľňou zo začiatku 20. storočia. V polovici 20. storočia sa do popredia dostáva nová terminológia. Samostatná kúpeľňa a hlavná kúpeľňa. Samostatná kúpeľna bola spojená alebo pretváraná na práčovňu, alebo slúžila pre hostí v dome. Hlavná kúpeľňa často susedila zo spálňou (zo spálne boli dvere rovno do kúpelne).

Dnes už veľa bytov i apartmánov nemá vane, len sprchové kúty. Niektoré väčšie kúpeľne majú samostatné toaletné kabíny a mnohé majú dvojité umývadlá. Odtoková podlaha umožňuje odvádzať vodu a väčšina z nich je navrhnutá tak, aby sa od vody ušetrila aspoň jedna strana kúpelne a tá druhá aby ostala suchá (toaletná časť, vešiaky a šatníky s bielizňou).

Moderná éra zaznamenala pozoruhodný nadbytok kúpeľňových doplnkov. Liatina bola nahradená akrylátom a laminátom, takže dnešné vane sú oveľa ľahšie a niekto by mohol tvrdili, že sú aj  oveľa lacnejšie. Ak máte peniaze, vaňou môžu byť moderné sklenené vajcia, japonská drevená vaňa alebo starobylé talianske mramorové vane.

Kúpeľňa zo 40 rokov 20. storočia

Dokonca aj viktoriánske štýlové nohy sú späť. Vírivky, vírivé vane a masážne vane prinášajú čistotu. Výlevky prešli z bieleho sklovitého porcelánu alebo smaltovaného porcelánu na sklenené, kovové a kamenné nádoby, ktoré sedia na stole. Aj to, čo sa dá urobiť, sa zmenilo aj u stoličiek, viktoriánskej až ultramodernej dnešnej doby. Toalety sú teraz vesmírne zariadenia, vychádzajúce zo stien alebo posadené ako vyrezávané objekty. Sprchy môžu byť dvojité s tromi veľkými priestormi so stovkami smerových trysiek alebo vodopádom smerujúcim na telo pri sprchovaní.

Dlažba už nie je len s dlaždicami. Dnes môžete zariadiť kúpeľňu so všetkými druhmi kameňa, kovu alebo iných povrchov. Možnosti sú obmedzené len rozpočtom.

Dnes sa zdá, že sa očakáva, že každá spálňa v dome má mať teraz vlastnú kúpeľňu a pár ďalších v prízemí. Reklamy na nehnuteľnosti, ktoré obsahujú viac kúpeľní než spální, nie sú nezvyčajné.

70. roky 20. storočia kúpeľňa v Brooklyne

Najvyššou formou kúpeľňového štýlu je, veľká vaňa uprostred izby s krbom (na umocnenie pohody a zážitku s relaxačného očistného kúpeľa), bohužiaľ dnes si to len málokedy vieme dopriať práve pre ultrarýchlu dobu v ktorej žijeme. Na jednej strane už máme možnosti ako si vychutnať kúpele ako si ich vychutnávala len bohatá vrstva, na strane druhej nemáme na to čas, tak sme naše kúpelne vybavili len sprchovacími kútmi.

 

článok je prekladom (upravené) z rozsiahleho materiálu Suzanne Spellen.  From Pakistan to Brooklyn: A Quick History of the Bathroom

zdroje:

https://www.smithsonianmag.com/smart-news/three-true-things-about-sanitary-engineer-thomas-crapper-1809

https://toilet-guru.com/thomas-crapper.php65008/

https://www.brownstoner.com/architecture/victorian-bathroom-history-plumbing-brooklyn-architecture-interiors/