Kúpeľňa – ako sa to všetko začalo

 

Kúpeľňa – najdôležitejšia miestnost v dome, dnes ju berieme ako samozrejmosť, ale svoje miesto si vydobyla ak nerátame obdobie Rímskej ríše s povestnými kúpelmi, až v 19. storočí. Ľudia dvadsiateho prvého storočia milujú svoje kúpeľne. Milujeme ich natoľko, že ich chceme mať veľa. Dnes nie je výnimkou, keď si prezeráme v katalógoch ponuku zariadených alebo navrhovaných domov, že majú viac ako jednu kúpeľňu.

Stredoveký kúpeľ

Ako sa to začalo

Potreba osobnej čistoty pozná len hranice priestoru. Väčšina z nás vie o známych rímskych kúpeľoch, takže vieme, že táto posadnutosť umývať sa a byť čistý nie je akýmsi výstrelkom modernej doby, ale siaha hlboko do histórie. Prví ľudia sa nečistôt najprv zbavovali mechanicky otieraním dovtedy, pokým nezistili, že voda v rieke či potoku im uľahčí prácu aby sa očistili.  Od počiatku máme dôkazy o hygienickej funkcii, ktorá spočiatku nebola spojená s kúpeľňou, ale s potrebou očisty tela. Pravdepodobne v súhre s umývaním sa v rieke, striekaním vody na seba navzájom prví ľudia objavili aj možnosť plávať vo vode, čo už napovedá, je len malý krok ku kúpeľu.

Neexistuje kultúra na zemi, ktorá by nemala potrebu byť čistá, aj keď musíme poznamenať, že oná čistota, či pocit čistoty sa líši u každej kultúry. Čistota je fyzický, ako aj duchovný stav, takže prvé známe kúpele alebo presnejšie kúpanie bol rituálnym bazénom, kde sa ľudia pred uctievaním očistili, čím boli ich telá fyzicky aj duchovne čisté. Na území dnešného Pakistanu sa zachovali zvyšky starých toaliet z roku cca 2800 pr Kr. s odtokovými kanálmi, ktoré prechádzali cez drenážne systémy až do žúmp. V tých istých mestách sa tiež nachádzali miestnosti na kúpanie, ktoré mali odpadové  potrubie vyvedené do mestského drenážneho systému.  Staroveké rímske záchody sa nachádzajú v ruinách Ríma a jeho kolóniach. Najstaršia známa vaňa bola nájdená v Grécku a našla sa v paláci Knossos, na Kréte, z roku 1700 pr Kr. Výkopy gréckych miest objavili alabastrové a keramické vane, rovnako ako sofistikované systémy teplej a studenej vody.  V období antiky v rímskych kúpeľoch,  nadobudlo kúpanie veľký spoločenský a verejný význam. Bohatí Rimania mali často súkromné ​​kúpele, ale veľké verejné termálne kúpele boli nielen miestom, kde sa dalo umyť, ale kde  boli aj spoločenské miesta, kde sa zhromažďovali priatelia, schádzali sa obchodné rokovania a bavili sa. Kúpeľ bol rovnako dôležitý pre spoločnosti na Blízkom východe  s rituálnym kúpaním i dôležitou súčasťou židovskej kultúry. Tradície tureckých kúpeľov sú rovnako dobre známe v celom arabskom svete, čím vznikli kúpele obdivované dodnes. Na východe sa japonské parné kúpele používajú takmer tak dlho, ako kúpele starého západného sveta. Každý miluje dobré kúpele.

Starorímske záchody

Na starom kontinente v Európe sa mnoho storočí nič nezmenilo. Hoci sa nám páči, že ľudia zo stredoveku boli takí špinaví ako svinky, ktoré si roľníci chovali, dôkazy ukazujú, že milovali aj dobrý kúpeľ. 

V stredoveku bol ľud vyzývaný, aby sa myl denne, umyl si vlasy a ruky a očistil ústa a zuby. Učenci nám hovoria, že bohatšie triedy v Európe sa často kúpu spolu, niekedy v starých rímskych kúpeľoch, ktoré zostali po páde starého Ríma. Niektoré mestá vo východnej Európe schválili zákony, ktoré vynútili kúpeľ aspoň raz týždenne. Ak tomu tak nebolo, musel „špintoš“ zaplatiť pokutu. Napriek tomu ostatné obyvateľstvo mohlo roky žiť bez kúpania, najmä v chudobných a chladnejších krajinách. Kúpanie v zime bolo veľmi podozrivé, pretože parné kúpele boli považované za zdroj nákazy. Keď mor spustošili pozemky, verejné kúpele sa zatvorili, pretože ľudia si mysleli, že kúpanie s ostatnými spôsobí, že mor sa dostane cez „paru“ horúcej vody. Toto pokračovalo v celej renesancii. Postupom času parné kúpele, ak to bolo možné, nahradili namáčacie vane a pre bohatých sa parfum stal kúpeľnou voľbou. Väčšina verejných kúpeľov v tejto dobe boli plytké obdĺžnikové bazény, často vedľa seba, kde sa ľudia kúpali a namáčali, často jedli, čítali alebo hrali stolové hry. Prenosný kúpeľ (už akoby predchodca kúpania sa vo vani) bol zvyčajne v podobe dreveného pivného alebo vínneho sudu. Takéto kúpele boli naplnené vodou ohrievanou na samostatnom ohni. V priebehu histórie a kultúr boli bylinky, kvety, soli a vonné oleje použité na to, aby kúpele boli voňavšie a pomáhali čistiť telo. Mydlo používali Rimania, Galovia a Kelti, ale neskoršie sa nepoužíva, aby svoje uplatnenie našlo opäť v stredoveku. Mydlo bolo vyrábené zo živočíšnych tukov, lúhov a popola. Voňavé mydlá sa objavili až v 16. a 17. storočí. Recepty a receptúry na jemné vonné mydlá boli dobre chránené, ktoré udržiavali ceny vysoko hore, takže  ručné a tvárové mydlá boli majetkom iba bohatšej vrstvy.

Kúpanie je iba polovica rovnice v kúpeľni. Odstránenie odpadu je druhá polovica. V závislosti od toho, kde človek žil a k akej vrstve patril, záviselo  či spracovanie a odvedenie odpadu z kúpelne bolo síce nie príliš pekným riešením, ale aj  zlatou baňou. Moč sa už dlho používa ako prostriedok na opaľovanie koží a pri výrobe soli, zložky strelného prachu. Spracovanie a využitie odpadu teda nie je výdobytkom dnešnej doby. Ľudia zhromažďovali to čo vyprodukovali zvieratá i človek, následne to skladovali a predávali. Bol to relatívne výnosný biznys z dnešného pohľadu i keď o spoločenskej únosnosti a prijateľnosti veľa nevieme. Tieto miesta boli zvyčajne sústreďované na okraji miest. Väčšina stredovekých hradov alebo bohatších domov mala tzv záhradkárne, (zahradené a oddelené miesta, kde sa sústreďoval odpad fekálneho pôvodu) , dnes by sme mohli povedať, že to boli prvé septické jamy (septiky). Je div, že všetci nepozomierali vtedy na mor a podobné epidémie, pretože chudobný ľudia odpad a fekálie skladovali alebo sústreďovali  v mestách na uliciach či kútoch na to určených alebo podľa potrieb a situácií. Vo väčších stredovekých mestách vznikajú prvé kanály a stoky ako predchodkyne kanalizácie.  Ale ako najlepšie riešenie sa javilo vyvážanie odpadu ďaleko za mesto. Mimo Londýna bola jedna hromada o šírke sedem a pol akrov nazvaná „Mount Pleasant“.  Začiatkom 14. storočia sa v stredovekých mestách začína s dláždením ulíc, ciest, stôk či rigolov. Prvá zmienka o odpadovom rigole je z roku 1310, kedy boli splašky takto odvádzané v Prahe. V priebehu 14. storočia sa už objavujú aj čističi stôk a žúmp, pričom niekedy sa tento odpad aj ďalej využíval (1422 obliehanie Karlštejna)

Kúpanie začiatkom 19. storočia

V priebehu stáročí sa aristokracia v Európe začala opäť objavovať vo vani. Dôkazom sú nájdené komplikované a nákladné vane vytesané zo všetkých druhov kameňa v palácoch, vidieckych domoch a mestských šľachtických a kráľovských  panstvách. Do 17. storočia, kedy sa Európania začali usadzovať v Severnej Amerike vo veľkom počte, bola vaňou pre ich domov prenosná vanička vyrobená z dreva, lemovaná oceľou. Vytiahla sa nad oheň a ohnisko a naplnila sa ohrievanou vodou. Celá rodina  sa kúpala v tej istej vode, bolo to zvyčajne raz za týždeň, zvyčajne v sobotu večer. Domy tejto doby ešte nemali vybudované kúpelne.  Miesta na očistu ostávajú ešte na dvore alebo pri dome aj to len ako vane alebo kade s vodou.

1888 kúpeľňa s drevenými kovaním

Začiatky kúpeľne

V polovici 19. storočia boli tri časti kúpeľne v oddelených miestnostiach. Ak ste potrebovali umyť  tvár alebo ruky, alebo sa umyť špongiou potrebujete iba umývadlo a nádobu s vodou, najlepšie vyhrievanú. Ak ste boli stredná trieda alebo bohatí, mali ste v spálni umývadlo. Pre chudobných ostávala ako miestnosť na očistu kuchyňa, kde bol krb alebo pec. Keď ste sa chceli kúpať, nad oheň sa dala prenosná vanička, voda bola ohrievaná a vy ste sa umyli alebo okúpali. Bohatí mohli mať luxus vane v niekoľkých formách. Do domu sa postupne vracia kúpeľňa.

Prenosná kúpacia vaňa

V polovici 19, storočia sa konečne vytvorilo prepojenie medzi odpadom a zdravím a veľké mestá sveta – Londýn, Paríž, New York – začali stavať komplikované kanalizačné systémy na vyprázdňovanie odpadov z mesta. S poznaním prichádza technológia a veľký technologický pokrok v priemyselnom veku priniesol problém: príliš veľa ľudí a príliš veľa odpadu v pomerne malom priestore.

Prvý splachovací záchod z čias kráľovnej Alžbety I., (zostrojil John Harrington, už v roku 1596). Bolo to vnímané ako skvelá novinka, ale nič viac, chýbalo totiž odvedenie odpadu a kanalizácia.  Dokážete si predstaviť: kráľovná a skupina dvoranov stoja okolo spláchnutia a pozorujú, čo sa deje, ako malé deti. Ale nestalo sa nič, chýbalo odvedenie obsahu toalety. V roku 1775 bol prvý patent na toaletný záchod priznaný britskému vynálezcovi Alexanderovi Cummingovi. On a ďalší vynálezca, Samuel Prosser, v roku 1777 urobili veľké kroky pri vyčístení moderného záchodu. Ale napriek tomu tam stále nebolo skutočné spojenie s vodným zdrojom alebo s odpadovým potrubím.  Prvé splachovacie toalety v USA boli v hoteloch. V roku 1829 bol hotel Tremont v Bostone pričinením architekta  Rogersa prvým hotelom, ktorý má vnútornými inštalatérskymi prácami vybavených 8 splachovacích záchodov, všetky mali prepojenia na prítok vody do splachovacej nádrže i odvedenie obsahu toalety do kanalizácie.  Toalety boli v prízemí hotela a boli napájané systémom na ukladanie vody na streche, spláchnutím sa gravitáciou voda spustila dole a odviedla obsah toalety do kanalizácie.  Bolo to jednoduché, ale fungovalo to. Vyskytoval sa však problém spätného toku kanalizačných plynov a metánu.  V roku 1834 sa Rogers prekonal tým, že navrhol Astor House v Manhattane, veľkú šesťposchodovú budovu (bez výťahov) so 17 kúpeľňami v najvyšších poschodiach, ktoré slúžili 300 hosťom. Okrem toaliet boli k dispozícii aj kúpelne s tečúcou vodou. Vane mali malé plynové pece a nádrže pripojené k boku, alebo vyššie, ktoré ohrievali vodu. WC aj voda z vaní sa odvádzali do kanalizačného systému. Rogersove kúpeľne sa zhodovali s vynálezmi inej inštalatérskej legendy, jeho bývalým šéfom, Solomonom Willardom, ktorý je pripísaný americkému vynálezu ústredného vykurovania teplým vzduchom. Obe funkcie sa spojili o 50 rokov neskôr vo viktoriánskej kúpeľni.

Kúpelňa z 19. storočia v dome Codman.

Thomas Twyford v roku 1885 vynašiel toaletné ventily vyrobené zo skleného porcelánu. Predchádzajúce modely boli vyrobené z dreva a kovu. Thomas Crapper vlastnil vodovodnú dodávateľskú spoločnosť a kúpil si patent na „tichý ventil bezoplachového odpadu“ a začal vyrábať toalety.

Zvyšok je história. Avšak žiadna z týchto vymožeností  by nebola možná, keby vynálezcovia neprišli s modernými vynálezmi a patentami. Starovekí Gréci, Egypťania, Rimania, Japonci a Východoindické kultúry tiež prichádzali z inovatívnymi vynálezmi, ale veľa poznatkov o týchto vynálezoch sa stratilo. Prvé potrubia v Amerike ale aj v Európe  boli drevené.  Prvá potrubná voda v Bostone bola systémom drevených rúrok vedúcich z jamajského jazierka do prístavu v Bostone. Drevené rúry boli použité až do začiatku roka 1800, kedy bola vyvinutá liatinová rúrka. Dokonca aj dnes, sú príležitostne zvyšky drevených rúr vykopávané v mestských vykopávkach v Európe i USA.  Philadelphia bolo prvým americkým mestom, ktoré vyvinulo a používalo systém liatinových rúr, ktoré boli poháňané energiou z veterných mlynov, aby voda prúdila cez tento systém. New York mal prvý drevený potrubný systém a na začiatku 19. storočia sa mení na liatinový.  Po katastrofálnom požiari z roku 1835, ktorý poukázal na nedostatky systému, New York vyvinul obrovskú sieť Croton akvaduktu (vyvinutý v roku 1834), aby čerpal vodu do mesta a do menších nádrží na 42. ulici  Central Parku, od nádrže v Croton. V roku 1857 inžinier Julius Adams prerobil Brooklynský vodný systém a vytvoril prvý moderný mestský kanalizačný systém. Rozvinul tiež moderné sanitárne inžinierstvo. 

Vodoinštalácia v 19. storočí v New Yorku

Zatiaľ skupina iných mužov v rastúcom povolaní inžinierov inštalatérov zisťovala správny spôsob, ako odviesť bezpečne kanalizačné plyny z domu. Zjednotili normy v odpadových potrubiach a kanalizáciách. Prostredníctvom skúšok a omylov vyriešili uhly, veľkosť potrebných potrubí a ďalšie detaily pre inštaláciu moderného mestského domu. Konektory, ventily a príslušenstvo boli vyriešené. Výrobcovia na oboch stranách Atlantického oceánu spracovali detaily toalety, ich tvar, veľkosť a materiály. Surový porcelán sa stal preferovaným materiálom, ideálnym pre čistotu aj možnosti príjemného dizajnu. Vypracovali tiež detaily v umývadlách a vane a príslušenstvo, ktoré by dodávali vodu. Všetko sa konečne spojilo pre vnútornú kúpeľňu a vo viktoriánskej dobe to všetko bolo na mieste. 

Sifónový patent z digitalizovaného katalógu: Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Viktoriánska kúpeľňa

Dokonalosť kúpelne prišla nástupom viktoríánskej doby. Dovtedajšie patenty sa snúbili zo zanietením kráľovnej Viktórie, ktorá podporovala novinky a nevídaný hospodársky rozvoj. Ako vesmírna udalosť, kde sa všetky hviezdy a planéty zoradia, fenomén, ktorý poznáme ako modernú kúpeľňu, sa  koncom osemdesiatych rokov 19 storočia konečne dostáva do popredia. Mestské kanalizácie, ústredné kúrenie, teplá a studená tečúca voda, dokonalosť vnútorných inštalácií potrubia, vynájdenie záchodovej toalety, vynájdenie stacionárnej vane a umývadla, uvedomenie si, že všetky tieto veci možno najlepšie využiť v jednej miestnosti a nové sociálne programy propagujúce osobnú čistotu a hygienu nám dali kúpeľňu.

Viktoriánska kúpelňa

A aké boli kúpeľne! Keď všetky patenty a zdokonalenia boli vynájdené ostávalo len kúpeľňu nakombinovať a naprojektovať. Postupne stovky firiem začali  pre nové kúpeľne vyrábať jednotlivé zariadenia. Nevyhnutnosť bola skutočne matkou vynálezu a keďže myšlienka vnútornej kúpeľne sa stala nielen novinkou pre bohatých, ale nevyhnutnosťou pre všetkých, nové inovácie a vynálezy prichádzali rýchlo a odvážne. Nové spoločnosti, z ktorých mnohé stále existujú, boli založené v druhej polovici 19. storočia. Kohler jeden z najväčších amerických výrobcov toaliet, vaní a umývadiel, začal v roku 1873, keď rakúsky prisťahovalec menom John Michael Kohler kúpil Sheboygan Union Iron and Steam Foundry. Štandardná sanitárna výrobná spoločnosť, založená v roku 1875, bola malá spoločnosť, ktorá vyrábala materiály a doplnky pre vybavenie kúpelne.

Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

V roku 1857 vyrobil v New Yorku Joseph Gayetty prvý balený toaletný papier. Bol nazývaný „Terapeutický papier“ a zmes aloe v zmesi papiera. Nebolo to na roli, ale skládané listy zložené v krabičke, a každý list na ňom vytlačil meno Jozefa Gayettyho.

V roku 1890 prišiel Scott Tissue s prvým toaletným papierom na kotúči. Bolo však ťažké ho predávať, pretože to bolo „trápne“ inzerovať. Ľudia sa to hanbili kupovať, ale to sa postupne zmenilo. 

1915 Reklama na toaletný papier Scott.

 Pre mnohých milovníkov domov viktoríánskej doby je viktoriánska kúpeľňa tichá kúpeľňa. Veľa fotografií sa nám z tejto doby nezachovalo. Z dobových katalógov spoločností, ktoré vyrábali zariadenia pre kúpelne sa však dá dnes dozvedieť pomerne veľa. V bohatších domoch bývala toaleta často v dome sama o sebe, v rohu alebo v predsieni s dverami. Ak boli domy a byty menšie a požiadavka bola na kúpeľňu, sa niektorí architekti snažili zosúladiť toaletnú misu s kúpeľňou. Pretože požiadavka bola aby tieto 2 miestnosti boli v dome (byte). Pri väčších domoch bolo miesto na to aby toaleta a kúpeľňa boli vybudované samostatne. 

Mottov patent sprchy zabudovanej vo vani – Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

 

Vaňa na umývanie nôh

V kúpeľni boli obyčajne obkladové dosky z dlaždíc alebo obkladovej dosky. Keď sa viktoriánska doba blížila ku svojmu koncu,  dlaždica sa stala krycou vrstvou nábytku,  Takzvané „dlaždice metra“, rovnako ako iné veľkosti dlaždíc boli veľmi populárne, a stále sú. Spočiatku však všade prevláda len biela farba dlaždíc. Často boli dlaždice doplnené dekoratívnymi pásmi farebných alebo reliéfnych dlaždíc v pastelových farbách. Tie sa stále dajú nájsť v kúpeľňových kúpeľniach v súčasnosti. V domoch bohatých sa často používa kombinácia dlaždíc a bieleho mramoru, s murivovými múrom, mramorovými výlevkami a dokonca mramorovými podlahami.

Luxusný sprchovací kút s vaňou

Toaleta bola často na mramorovej doske, rovnako ako vane. Ak tam bol samostatný sprchový kút, mohol to byť mramor, alebo dlaždice. V domácnostiach v strednej triede bola voľba pre kúpeľňové podlahy –  nepálené biele dlaždice, často hexagonové dlaždice alebo štvorcové dlaždice, niekedy s čiernymi vzormi. Ľudia viktoriánskej doby boli citliví na súkromie; veľa viktoriánskych kúpeľní má vitráže, často veľmi pekné a zložité, pre zachovanie súkromia. Nepriehľadné vzorované sklo bolo ďalšou voľbou výberu, najmä v skromnejších domoch.   Najstaršie viktoriánske vane boli oválne vane, niektoré s drevenými ráfikmi, niektoré vyrobené zo zinku, cínu alebo medi a vložené do drevených obalov. To dovtedy, pokým John Michael Kohler nezačal uvádzať na trh  smaltované liatinové vane v roku 1883. Ďalší výrobcovia ho nasledovali a do roku 1885 bola liatina z nehrdzavejúcej ocele vhodná pre viktoriánsku kúpeľňu. Trvalo to až do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy sa stala ďalšia nová vec s dvojitou stenou smaltovanej vane. V tej dobe bolo veľa inovácií, vrátane inštalácie sprchových hlavíc a sprchových záclonových tyčí. Polosklenné kryty, ktoré sa objavili okolo jedného konca vane, so sprchovými hlavicami, sú dnes zriedkavé a veľmi cenené.   Spoločnosti s kúpeľňovými zariadeniami a doplnkami navrhovali veľa druhov vyrezávaných vaničiek, nožičiek pre liatinové vane, sprchovacie kúty a všetky druhy doplnkov, ktoré robili zážitok z kúpania dlhší a príjemnejší. Dni kedy sa ľudia vyhýbali umývaniu a kúpaniu sa skončili. Samotná kúpeľňa bola úžasom pre viktoriánske oči.  Na rozdiel od dnešnej doby, keď chceme skryť fungovanie všetkého, od inštalácie až po elektrické šnúry, vo viktoriánskej dobe boli potrubia viditeľné. Takisto to tým uľahčilo opravu v prípade nedostatkov v systémoch. A tých bolo spočiatku dosť veľa. Viktoriánska myseľ vyššej triedy trvala na tom, aby pre každú funkciu existoval nástroj alebo objekt.  Výrobcovia v tom čase vyzdvihujú obrovské množstvo výrobkov, z ktorých každý je určený na špecifické účely. Priemerná kúpeľňa však často nemala všetky vybavenia.

Píše sa rok 1876, kúpele na 5-tej East River.

Okrem umývadla, toalety a vane mohla mať luxusná kúpeľňa aj bidet, vaňu na nohy alebo luxusný sprchovací kút na vani alebo rebrované sprchové prístroje v samostatnej sprche. Vane obsahovali niekoľko tvarov a veľkostí, od detskej veľkosti až po klasickú vaňu pre dospelých. Inštalácia týchto vaní obsahovala predné upínacie prvky vychádzajúce z otvorov v hornej časti vane, ako aj predné alebo bočné namontované upínacie prvky, ktoré vychádzali z podlahy a viseli nad vaňou. Skoršie výlevky boli zvyčajne ploché mramorové dosky s príchyteným porcelánovým drezom. Umývadlo bolo jednoduché alebo zdobené maľovaným vzorom, často kvetinovým. Umývadlá bývali nástenné s ozdobnými konzolami a stojanmi z niklu. Ako sa 20. storočie priblížovalo, mramorové horné umývadlo bolo nahradené bielym skleneným porcelánovým drezom. Tieto umývadlá boli voľne stojace alebo namontované na stenu a často zakrývali inštaláciu zo stojanom. Rozmanitosť štýlu a veľkosti týchto umývadiel bola obmedzená len na peňaženku ľudí a veľkosť kúpeľne.

Rebrový a jednoduchý sprchovací kút – Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Záchod sa tiež zmenil. Prvé toalety záviseli od vysokej nádrže, ktorá pomocou gravitácie hnala vodu cez systém. Nádrže, často z dreva, lemované olovom alebo iným kovom,kvôli hydroizolácií, boli pripevnené k miske dlhými rúrkami. Misy boli väčšinou obyčajné z bieleho porcelánu, ale aj tieto boli často zdobené kvetmi a inými dekoratívnymi motívmi. Niektoré veľmi ozdobné misy boli vyrezávané s vzormi a tvarmi, ktoré boli všetky vypálené alebo vyryté do samotnej misy. Dodnes sa takto zachovalo pár takto zdobených mís.  Mnohé z nich slúžia v modernej kúpeľni. Na prelome 20. storočia priniesli inovácie do splachovacieho systému výrobcom možnosť napojiť nádrž so splachovacím systémom a následne sa začal vývoj modernej toalety akú poznáme dnes.

Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Začiatkom 20. storočia je kúpeľňa taká, ako ju poznáme dnes. Takisto je to aj postoj k čistote a súkromiu.  Pre strednú  alebo vyššiu triedu bola zachovaná posvätnosť kúpeľne. Chudobní ľudia však ešte museli zdieľať kúpelne i toalety s ostatnými. Nájomné byty v mestách nemali do začiatku 20. storočia k dispozícii kúpeľne vo vnútorných priestoroch a mnohé z nich mali v zadnej časti budov vonkajšie závesy. WC bývalo na každom poschodí jedno, zdieľané s viacerými rodinami. Vane neboli takisto v každom dome a ešte na prelome 19. a 20. storočia mali mnohé domy v suterénoch spoločné kúpelne. Americký zákon o nájomných bytoch z roku 1901 zasadil do chaosu poriadok, kedy museli byť všetky bytové jednotky opatrené toaletami a kúpeľňami. Keďže však počiatočné hygienické zariadenia a nájomné byty s nimi vybavené boli dosť drahé, veľa prisťahovalcov ale aj chudobných ľudí si to nemohlo dovoliť. Preto bývali zriadené verejné kúpelne a plavárne.

Luxusná Brooklynská kúpeľňa zo začiatku 20. storočia

Kúpeľňa v 20. storočí

V prvej svetovej vojne kúpeľňa priemerného amerického domu vyzerá veľmi podobne ako priemerná kúpeľňa vo väčšine dnešných amerických domovov. Každý nový dom bol vybavený aspoň jednou kúpeľňou. Ale kúpeľne sú také populárne, že bývajú aj dve v dome. Výrobcovia kúpeľňových výrobkov, ako sú svietidlá, dlaždice, osvetlenie, príslušenstvo a inštalatérske doplnky sa stali kreatívnymi a poskytujú zákazníkovi viac možností na výber ideálnej kúpeľne. Moderná západná civilizácia sa úplne posadila do kúpeľne. A to pokračuje aj dnes.

Typická kúpeľňa v tejto dobe pozostávala z toalety a pripevnenej nádrže, porcelánového drezu, často namontovaného na stenu a vane so sprchovacím nástavcom na stenu. Kúpeľne s bielymi kachličkami boli považované za hygienické, čo bolo veľmi dobré. Ale dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia sa stáva populárne tapetovanie papierom so vzormi, čo malo prispeť k zútulneniue prostredia kúpelne. Viktoriánska vaňa s nožičkami prechádza do štýlovosti. Väčšina domácností nemala služobníctvo a preto bolo menej času na upratovanie a čistenie detailov pod vaňou, hlavne ak boli na nej prítomné štylizované viktoriánske nohy. Preto prichádzajú na trh vane vstavané do podstavcou a neskoršie z uzatvorenou spodnou časťou. Žiadne ďalšie starosti o čistenie pod vaňou. Ďalšie zmeny životného štýlu boli spracované v štýloch a preferenciách v kúpeľni. Sprcha, ktorá bola skôr novinkou než potrebou, získala popularitu. Keďže rozvoj automobilového priemyslu dovoľoval ľuďom pohybovať sa ďalej, do nových predmestí obklopujúcich veľké mestá, dochádzanie sa stalo dlhšie a ranné očistné rituály si žiadali skôr sprchu ako vaňu. Sprcha je rýchlejšia a ľahšia ako kúpeľ, a do 30. rokov minulého storočia mal každý dom pre strednú triede v USA  sprchu buď ako samostatné zariadenie, alebo vstavanú vo vani. V roku 1927 spoločnosť Kohler predstavila kúpeľňovú súpravu: obsahujúcu umývadlá, toalety a vane. Bol to nielen skvelý marketingový nástroj, ale aj začiatok ponímania kúpeľne ako dôležitú nevyhnutnosť, ktorú treba zdobiť, starať sa o ňu a postupne ju  zdokonalovať. Všetci  výrobcovia kúpeľňových spotrebičov nasledovali a začali vyrábať množstvo výrobkov pre modernú kúpeľňu pre každú príjmovú skupinu. 

Rovnako ako Henry Ford, ktorý sľúbil auto kupujúcim akejkoľvek farby ktorú chcú, (nie len čierne), výrobcovia sanitárnej keramiky boli najprv farebne slepí na čokoľvek iné než biele. Biela bola nielen farba hygieny, takže bolo ľahké vidieť špinu.  Rovnako ako v automobilovom priemysle sa však všetko začalo meniť v neskorých dvadsiatych rokoch minulého storočia. Akonáhle sa kúpeľňa dostala do povedomia ako účinná hygienická čistiaca nemocnica, začala byť vnímaná ako vozidlo pre dizajn a domácu krásu a okolo roku 1929 sa farba dostala do kúpeľne veľkým spôsobom. Pigmentovanie sklovitého povrchu v prípravkoch – najprv v ľahkých pastelových farbách, potom v hlbších odtieňoch, ako je kráľovská modrá, mingová zelená a čínska červená, priniesli farbu do kúpeľne. Farba sa taktiež stala pekným marketingovým ťahom pre výrobcov, odlíšenie jednej produktovej línie od druhej, rovnako ako dávajú majiteľom domov dôvod, aby si kúpili všetky príslušenstvo z toho istého zdroja.

Zdá sa to ako ťažko uveriteľné, ale zvyšok sveta, vrátane Európy zaostával za americkou kúpeľňou zo začiatku 20. storočia. V polovici 20. storočia sa do popredia dostáva nová terminológia. Samostatná kúpeľňa a hlavná kúpeľňa. Samostatná kúpeľna bola spojená alebo pretváraná na práčovňu, alebo slúžila pre hostí v dome. Hlavná kúpeľňa často susedila zo spálňou (zo spálne boli dvere rovno do kúpelne).

Dnes už veľa bytov i apartmánov nemá vane, len sprchové kúty. Niektoré väčšie kúpeľne majú samostatné toaletné kabíny a mnohé majú dvojité umývadlá. Odtoková podlaha umožňuje odvádzať vodu a väčšina z nich je navrhnutá tak, aby sa od vody ušetrila aspoň jedna strana kúpelne a tá druhá aby ostala suchá (toaletná časť, vešiaky a šatníky s bielizňou).

Moderná éra zaznamenala pozoruhodný nadbytok kúpeľňových doplnkov. Liatina bola nahradená akrylátom a laminátom, takže dnešné vane sú oveľa ľahšie a niekto by mohol tvrdili, že sú aj  oveľa lacnejšie. Ak máte peniaze, vaňou môžu byť moderné sklenené vajcia, japonská drevená vaňa alebo starobylé talianske mramorové vane.

Kúpeľňa zo 40 rokov 20. storočia

Dokonca aj viktoriánske štýlové nohy sú späť. Vírivky, vírivé vane a masážne vane prinášajú čistotu. Výlevky prešli z bieleho sklovitého porcelánu alebo smaltovaného porcelánu na sklenené, kovové a kamenné nádoby, ktoré sedia na stole. Aj to, čo sa dá urobiť, sa zmenilo aj u stoličiek, viktoriánskej až ultramodernej dnešnej doby. Toalety sú teraz vesmírne zariadenia, vychádzajúce zo stien alebo posadené ako vyrezávané objekty. Sprchy môžu byť dvojité s tromi veľkými priestormi so stovkami smerových trysiek alebo vodopádom smerujúcim na telo pri sprchovaní.

Dlažba už nie je len s dlaždicami. Dnes môžete zariadiť kúpeľňu so všetkými druhmi kameňa, kovu alebo iných povrchov. Možnosti sú obmedzené len rozpočtom.

Dnes sa zdá, že sa očakáva, že každá spálňa v dome má mať teraz vlastnú kúpeľňu a pár ďalších v prízemí. Reklamy na nehnuteľnosti, ktoré obsahujú viac kúpeľní než spální, nie sú nezvyčajné.

70. roky 20. storočia kúpeľňa v Brooklyne

Najvyššou formou kúpeľňového štýlu je, veľká vaňa uprostred izby s krbom (na umocnenie pohody a zážitku s relaxačného očistného kúpeľa), bohužiaľ dnes si to len málokedy vieme dopriať práve pre ultrarýchlu dobu v ktorej žijeme. Na jednej strane už máme možnosti ako si vychutnať kúpele ako si ich vychutnávala len bohatá vrstva, na strane druhej nemáme na to čas, tak sme naše kúpelne vybavili len sprchovacími kútmi.

článok je prekladom (upravené) z rozsiahleho materiálu Suzanne Spellen.  From Pakistan to Brooklyn: A Quick History of the Bathroom

zdroje:

https://www.smithsonianmag.com/smart-news/three-true-things-about-sanitary-engineer-thomas-crapper-1809

https://toilet-guru.com/thomas-crapper.php65008/

https://www.brownstoner.com/architecture/victorian-bathroom-history-plumbing-brooklyn-architecture-interiors/

 

Vaňa ako súčasť kúpelne pred i po roku 1918

Keď sa povie rok 1918, vybaví sa nám rok kedy skončila prvá svetová vojna. Presný dátum jej skončenia je 11.11.1918 o 11 hodine a 11 minúte. Možno by sme dnes povedali wau, aké magické čísla, ale pred 100 rokmi by sme mali úplne iné starosti, ak by sme sa účastnili priamo bojov pravdepodobne by sme boli zranení, či zmrzačení a to ešte v tom veľmi dobrom prípade, pretože „humanizmus“  a demokracia boli vtedy ešte veľmi vzdialené pre vtedy sa rozvíjajúce krajiny na oboch častiach frontu. Rok 1918 je však aj rokom, kedy prepukla pandémia chrípky (Španielska chrípka 1918-1920) s počtom obetí 39 až 50 miliónov. Presný pôvod tejto smrteľnej nákazy zostáva stále nejasný, podobne ako počet jej obetí. Prvé odhady z 20. rokov minulého storočia hovorili najprv o asi 21 miliónoch ľudí, v 90. rokoch to bolo už 39 miliónov a o dekádu neskôr ešte o 11 miliónov viac. Najnovšie výskumy každopádne potvrdzujú, že španielsku chrípku možno skutočne nazvať „matkou všetkých pandémií“, pretože si vyžiadala viac mŕtvych ako najväčšia morová epidémia v rokoch 1347 – 1351, ktorej podľahlo 25 až 34 miliónov ľudí, čo predstavovalo zhruba tretinu vtedajšej európskej populácie.

 

Vojnou zdecimované obyvateľstvo a nedostatok potravín, neexistencia systémov v oblasti zdravotníctva a prevencie i neexistencia základného hygienického vybavenia (kúpeľňa, WC) znamenalo živnú pôdu pre rozšírenie chrípky až na jej pandemický celosvetový rozsah.

Základné hygienické vybavenie bolo v roku 1918 začínajúcim štandartom len u zámožnejšieho obyvateľstva v mestách, pričom jeho vybudovanie bolo naviazané na existenciu kanalizačnej siete v danom meste.  Postupne sa kúpeľňa (bathroom) stáva povinnou súčasťou mestského domu (bytu), pričom vybavenie sa líši v závislosti od určenia kto v dome býva a pre koho boli dané mestské bytové domy postavené. Pokým domy pre bohatšiu vrstvu sú zariaďované v štýle  aký dnes nazývame „retro“ a tvorí neraz luxusné vybavenie našich kúpelní aj na vidieku, pred 100 rokmi a dovolíme si tvrdiť aj neskôr (20-30. roky 20.storočia) si ho nižšia vrstva nemohla dovoliť a musela sa uspokojiť maximálne s umývadlom a studenou vodou a klasickým WC na dvore.

Rok 1918 je aj vznikom 1. Československej republiky, čo je situácia úplne nová najmä pre Slovákov, kedy sa k nám dostáva čoraz viac priemyslu a rozvoja nielen do miest ale aj na vidiek. A s tým súvisí aj rozvoj hygieny a hygienických návykov obyvateľstva.

Vane idú s dobou.

Vo svete v Amerike bola prvá vaňa klasického typu ako ich poznáme dnes inštalovaná v roku 1842. Typická vaňa v polovici 19. storočia bola remeselne vyrobená z materiálu meď a s plášťom z medi alebo zinku. V domoch, ktoré mali v tom čase v kúpelni privedené vykurovanie bola vaňa z oceľového plechu ukotvená v drevenom ráme. Spočiatku vznikali prenosné varianty vaní, ktoré však boli síce dômyselné ale zároveň nepraktické. Dôvod ich výroby bol spočiatku ukrytý v tom, že tečúca voda nebola vôbec bežným vybavením kúpelne a preto uplatnenie mali aj prenosné vane. V druhej polovici 19. storočia sa tečúca voda postupne stáva štandardom a vaňa „zapúšťa“ korene natrvalo ako zabudovaná súčasť kúpelne. Meď sa ako materiál stále používa, neskoršie začiatkom 20. storočia sú už vane oceĺové s medenou vložkou a  olemovaním dubovým alebo čerešňovým drevom a s bronzovými nožičkami. Oceľ a meď však ako materiál nevydržali dlho, pretože neustály kontakt s vodou spôsoboval postupne hrdzavenie a koróziu s ofarbovaním vody a preto sa do popredia dostávajú keramické liate vane a umývadlá ako aj misy pre toalety. Reklamy z roku 1910 sa pýtali: „Prečo by vaňa nemala byť súčasťou architektúry domu?“ Zdalo sa, že pevný porcelán má svoje nevýhody. Takéto vane boli veľmi ťažké a rovnako drahé. V roku 1909 sa ceny pohybovali od 180 dolárov za 4 1/2-dlhý model až po 255 dolárov za masívny 6 1/2-dlhý model keramickej vane, zároveň ocelová obložená vanička  mohla byť za asi 25 dolárov. Navyše niektorí kúpajúci cítili, že hrnčiarska hmota absorbovala príliš veľa tepla z vody, čo bolo drahé na použitie. Pevná porcelánová vaňa zostala Cadillacom kúpeľného priemyslu do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia a charakteristickým znakom luxusnej kúpeľne. V skutočnosti pred rokom 1910 boli kúpeľne samy o sebe často symbolmi stavu. V dobe, keď domy s tečúcou vodou a odpadovým potrubím boli nové a moderné, jedna kúpeľňa s toaletou, záchodovou toaletou a pevnou vaňou bola známkou progresívneho myslenia a zásadným krokom k lepšej hygiene. Sprcha, ktorú dnes spájame s denným životom, bola často samostatná klietka s viacerými sprejmi určenými na stimuláciu kože alebo obličiek, kým vane boli rozptýlené v miestnosti na namáčanie jednej alebo viacerých častí tela.

Farebné vane.

Rovnako ako Henry Ford, ktorý sľúbil auto kupujúcim akejkoľvek farby ktorú chcú, (nie len čierne), výrobcovia sanitárnej keramiky boli najprv farebne slepí na čokoľvek iné než biele. Biela bola nielen farba hygieny, takže bolo ľahké vidieť špinu.  Rovnako ako v automobilovom priemysle sa však všetko začalo meniť v neskorých dvadsiatych rokoch minulého storočia. Akonáhle sa kúpeľňa dostala do povedomia ako účinná hygienická čistiaca nemocnica, začala byť vnímaná ako vozidlo pre dizajn a domácu krásu a okolo roku 1929 sa farba dostala do kúpeľne veľkým spôsobom. Pigmentovanie sklovitého povrchu v prípravkoch – najprv v ľahkých pastelových farbách, potom v hlbších odtieňoch, ako je kráľovská modrá, Mingová zelená a čínska červená, priniesli farbu do kúpeľne. Farba sa taktiež stala pekným marketingovým ťahom pre výrobcov, odlíšenie jednej produktovej línie od druhej, rovnako ako dávajú majiteľom domov dôvod, aby si kúpili všetky príslušenstvo z toho istého zdroja.

A čo toalety?

Hoci sa prvý splachovací záchod datuje do roku 1590, kedy sir John Harington, predstavil svoj vynález kráľovnej Elizabeth I, v pravom slova zmysle to bolo nedokonalé riešenie a nie príliš voňavé riešenie, navyše bol to len akýsi splachovací hrniec navyše bez existencie kanalizácie a preto sa takmer 300 rokov na tomto poli nič nedialo. Novodobý splachovací záchod prichádza na svet v roku 1824 aby sa už vo viktoriánskom Anglicku rozširil a tým aj do celého sveta v podobe ako ho poznáme dnes.

zdokonalenie vo viktoriánskej dobe
zdokonalenie vo viktoriánskej dobe

Farba ide s dobou

3O. roky

 

40. roky

 

50. roky

 

60. roky

 

70. roky

 

Polygrafia navždy v srdci

      Život prináša radosti i starosti. Detstvo a mladosť formuje našu osobnosť, rodina vychováva a škola vzdeláva. Až prvé zamestnanie nás skúša, či to čo sme sa naučili v škole je pravda. Škola alebo skúsenosti starých majstrov ovládajúcich svoje remeslo desiatky rokov? Polygrafia je odvetvím, ktoré zahŕňa množstvo profesií, ktoré sa časom  a novými technológiami zmenili ale „gro“ a skúsenosti starých majstrov i starých majsteriek pretrvalo a pretrváva v nejednom z nás, ktorí mali tú česť zažiť pri svojich pracovných začiatkoch majstrov v „kmeťovskom“ veku, pričom slovo „majster“ tu zobrazuje odborníka na danom stroji či pracovnom zaradení často i bez odbornejšieho vzdelania. Každoročne si viaceré firmy s dlhoročnou aktívnou činnosťou uctievajú svojich bývalých zamestnancov, dnes v dôchodovom veku. Stretnutie s takýmito ľudmi evokuje práve to majstrovstvo a ten kumšt starých majstrov a majsteriek (predsa odborníci i odborníčky boli muži i ženy). A hoci si nemusíme veľa postáv pamätať, predsa možno prvé stretnutia s nimi boli pred dvatsiatimi či tridsiatimi rokmi v časoch keď sme nastupovali prvé dni do nového zamestnania. Časom sa stali našimi kolegami s ktorými sme zdielali nie jeden pracovný deň, riešili nie jednu zložitú pracovnú úlohu, úspechy i neúspechy. Postupne sme sa stali priateľmi a nezabúdame ani dnes na nich, hoci oni sú už dnes v dôchodkovom veku, ale stále verní pojmu polygrafia. V Neografii, predtým v Tlačiarňach SNP Neografia štátny podnik, pracovalo v 70. a 80. rokoch až do 1000 ľudí. Dnes po zmodernizovaní mnohých prevádzok a technológií je počet pracovníkov okolo čísla 500.  Aj v  podnikoch a firmách s iným ako polygrafickým zameraním výroby ubúda už „majstrov“, ktorých by sme mohli porovnávať práve s tými našimi učiteľmi, ktorých sme poznali na našich pracovných začiatkoch. S tým nič nespravíme. Odbornosť sa dá získať ak je od koho, ale aj ak je o to záujem, čo dnes veľa nových ľudí vo výrobe nemá. Preto sa firmám nedarí, pretože tomu čo robia alebo vyrába ich firma buď nemajú vzťah, alebo ich pobyt v firme je len vlastným dočasným riešením. Hoci starých majstrov je dnes raritné nájsť, ak je záujem „chytajme“ ich poznatky do našich hláv aby sme aj my mohli odovzdávať  mastrovstvo a skúsenosti mladším, pravda ak o to budú mať záujem a možno o 20 či 30 rokov sa stretneme na spomienkovom stretnutí, ktoré budú usporadúvať práve naši žiaci, ktorí možno mali kostrbaté začiatky s veľkým množstvom nepodarkov, ale spomeňme si na vlastnú mladosť, boli sme dokonalí?  Asi nie ak by sme mali povedať pravdu bolo to také isté ako je to u mladých v ich začiatkoch. Jediné čo badať je ako už bolo spomenuté – záujem o skúsenosti i o hrdosť práce či nazvime to „stavovskú česť som polygraf“. Iste „stará škola“ postupne vymiera ale práve spomienkové každoročné stretnutia so starými majstrami nás vracajú aj do spomienok našich vlastných začiatkov i možno do porovnávania sa či snáď aj konkurenčnosti, či sme dnes schopní podeliť sa o naše skúsenosti s ostatnými. Vdaka starí majstri, bez Vás by sme to mali ťažké, ale dnes vieme, že Vaše cenné skúsenosti sme si vzali k srdcu i keď mnohé sa museli zmenit, pre zmenené výrobné techológie,ale to „gro“ ostalo zachované. Ďakujeme.

Zaječická hořká

  Zaječická hořká vyviera z prírodného liečivého zdroja, podľa staršej  legislatívy minerálna voda silne mineralizovaná pre liečebné využitie prameniaca v Českom stredohorí. Od začiatku 18. storočia a vyznačujú sa preháňavým, nedráždivým a zápalom zabraňujúcim účinkom. Voda môže slúžiť ako regulatív zažívanie a je prírodným zdrojom síranu horečnatého (horká alebo epsomská soľ), vďaka čomu sa užíva pre svoj detoxikačný efekt. Ide teda o prírodný liečivý zdroj vody, definovaný kúpeľným zákonom 164/2001 Zb.

Dr. Fridrich Hoffmann, osobný lekár pruského kráľa,  roku 1725 rozosiela po európskych šľachtických dvoroch spis o novo nájdených hořkosolných očistných prameňoch. Tie sa okamžite začínajú používať v kúpeľoch Teplice a hořkosolná pitná kúra sa stáva vyhľadávanou procedúrou. Tieto zdroje nahrádzajú vyťaženej zdroje v Epsomu a horká soľ (síran horečnatý) získava druhé meno: „Sedlecká soľ“. Zaječická je známa ako najčistejšie horkosolný prameň a jej sláva sa začína šíriť po celom svete. (Anglicky hovoriacim sa lepšie vyslovuje SEDLITZ, podľa obce Sedlec). Zaječická stojí pri samom zrode českého kúpeľníctva a užíva sa v kúpeľoch Karlovy Vary a Teplice. (Carlsbad und Töplitz)

 

zdroj:http://www.zajecicka.cz/

A DOSŤ!

      Život človeka je z hľadiska histórického plynutia času len kvapkou v mori. Ale každá kvapka má svoj pestrý príbeh. Od narodenia cez detstvo, dospievanie, dospelosť starobu i smrť. Na svete je to však zariadené tak, že čo sa raz narodí nežije večne, ale to neznamená, že nemá žiť. Pokým sme deti neuvedomujeme si svet ako taký, až keď dosiahneme 18 rokov a príde prvé zamestnanie zrazu sa rúcajú vekové bariéry a tykáme si s rovesníkmi našich rodičov či starých rodičov, ako dospievame zisťujeme, že život je boj a že každý chce žiť, ideálne v blahobyte alebo aspoň byť zdravý a ak nie bohatý, tak určite nie chudobný. Krásne to dnes vidieť na sociálnych sieťach, zdieľame naše túžby a pocity ale najmä sny. Chceme byť krásny, bohatí úspešní, byť zabezpečený do budúcnosti – akosi podvedomky počítame s tým, že raz bude horšie. Sny treba mať a občas si ich aj plniť ale nesmieme  zabudať na reálnosť  splniteľnosti našich snov a takisto na to, že nemôžeme mať všetko, ono totiž  nie všetko sa dá splniť ak aj prinesieme vysoké vstupné náklady. Ak ctíme hodnoty tohoto sveta, že udržateľný život musí existovať aj pre budúce generácie tak je nám jasné, že nie všetko na čo si spomenieme a zaumienime,  budeme mať. Možno si tu viacerí poviete, že čo nás po budúcnosti. V minulosti sa nik nestaral o budúcnosť vyčerpávali sa zdroje, ničila príroda, i keď s vedomím, že keď príde ten okamih, že toho bude dosť príroda povie DOSŤ. a to DOSŤ je vhodné povedať práve dnes. Áno dnes máme mnohí na to aby sme si budovali bazény napúšťali ich pitnou vodou, hoci sused vedľa nemá tlak vody,  máme na to aby sme obsah septiku či žumpy vypúšťali kadekde, lebo je to zadarmo, máme na to aby sme vyhadzovali do komunálneho odpadu plastové fľaše a všetok rúzny odpad, naše EGO nam hovorí, že DNES nám NIK nebude predsa rozkazovať, je predsa DEMOKRACIA a môžeme si HOVORIŤ a ROBIŤ čo sa nám zachce. ŽIJEME len RAZ. Nuž veríme, že sú aj takíto ľudia a nie je ich málo, ktorí však nepochopili dnešný život. Príroda už dávno povedala DOSŤ a podobné DOSŤ povedala aj Európska únia, keď sa krajiny EU snažia pretvoriť odpadové hospodárstvo na obehové hospodárstvo.  Dnes je nám už úplne jasné, že zdroje našej planéty nie sú nevyčerpateľné. Ak budeme pokračovať v luxuse a míňaní surovín tempom ako dnes a žiadnym šetrením, či recykláciou môžu sa dnešní 20 tnici dožiť o 30 rokov katastrofy.  Život o 30-40 rokov môže byť sakra drahý, voda bude cennejšia ako zlato  a zlato a dnešný luxus?  Bude fajn ale jesť sa nebude dať ani piť a polievať záhrada sa zlatom taktiež nedá. Samozrejme dnes sa nedá predpovedať ako to vlastne v budúcnosti bude a že to bude skutočne tak ako píšeme. Bože chráň aby sa nenaplnili takéto pesimistické predpovede. Ale dnešok nás učí – keď bola spoločnosť v 50-60 rokoch 20. storočia a pozerala sa na budúcnosť teda dnešné dni, veľa vecí sa vedelo predpovedať aj s vedomím, že to bude niečo stáť a ak sa neprijmu riešenia niektoré prírodné procesy sa nebudú dať tak rýchlo zmeniť ako sa dali zmenením ľudskej činnosti naštartovať. Hoci by sme dnes všetky krajiny prestali vypúšťat emisie skleníkových plynov bude trvať niekoľko desaťročí aby sa planéta s toho spamätala a prestala sa globálne meniť klíma. A vieme veľmi dobre, že dnes ani o 10 rokov sa nestane aby boli emisie skleníkových plynov v tolerovanej norme, vždy bude nejaká krajina požadovať výnimku. Dnes niet tej autority, ktorá by primäla všetkých ľudí na svete aby sa konečne zamysleli nad dôsledkami vlastného konania a vplyvom  na životné prostredie. Sám človek nezmení nič ale keď sa jednotlivci  zomknú už dokážu viac a zomknúť sa dnes musíme všetci obyvatelia planéty ZEM. Chceme hádam aby naše deti a vnúčatá žili pokojný život, alebo je nám to jedno a myslíme len na vlastné ego?  To je dnes každého voľba ako sa k tomu postaví.

Včera, dnes a zítra?

Včera, dnes a zítra, tak znie názov jednej kabaretnej scénky, ale v nás to evokuje časové hľadisko dneška, ktorý žijeme vo vzťahu človek a príroda. Včera, mohli by sme takto nazvať obdobie 20 storočia, kedy sa človek po zžití s prírodou dostal čiastočne nad jej úroveň, zakladaním rôznych ekologických záťaží alebo ekologických katastrôf.  Hoci sa na jednej strane posilňovalo uvedomovanie a formovanie názorov a pro prírodných vzťahov s cieľom nielen pochopiť ale najmä chrániť prírodu, pôvodné biotopy atď, ale na druhej strane pokračoval rozmach  v likvidovaní panenskej prírody či cielenou ľudskou činnosťou alebo nevedomými zásahmi kde sa nedomýšlali dôsledky a následky takéhoto konania. 20 storočie je obdobím , kedy sa rozvinula naplno kultúra  bývania so všetkým čo k tomu patrí. Každý byt či dom má kúpeľňu a sociálne zariadenie v dome, niekde sa budujú aj prvé systémy využívania dažďovej vody na splachovanie alebo polievanie (domáci kutilovia alebo záhradkári). Rok 1989 otvára priestor pre nový tovar, ktorý je už vtedy zaužívany v zahraničí. Rovnako prenikajú aj názory na riešenie problematiky čistenia odpadových vôd budovaním malých čističiek odpadových vôd apd. Dnes, charakterizujeme dobu dneška po roku 2000 do dnes, pričom táto doba sa stále predlžuje. Sami vieme, že v dobe kde vládne internet a sociálne média má každá nová a neobjavená informácia cenu zlata. A hoci sú mnohé metódy a systémy  už vymyslené (čističky odpadových vôd, prečerpávačky odpadov, podzemné nádrže na dažďovú vodu, či záhradné dekoračné nádrže) vždy sa dajú nájst nové a nové riešenia, ktoré poprepájaním vytvoria komplex, ktorý je využiteľný v praxi. Dnes , je však aj obdobím, kedy mnohí ľudia strácajú záujem o svoj vzťah s prírodou, pričom prírodu vnímajú ako nejakú vec či stav, ktorý keď už je na tomto svete počas ich prítomnosti na historickej časovej priamke vnímajú to ako stav, ktorý je daný a ktorý oni nevedia ovplyvniť. O to smutnejšie je to práve dnes, kedy sa všetci ľudia musia zomknúť  s cieľom znižovania našich minulých „prehreškov“ voči prírode. Ak si uvedomíme aká veľká je ekologická stopa každého z nás na tejto planéte, potom nám musí byť jasné, že dnešný stav je neudržateľný a musí byť zmenený nie zajtra ale ešte dnes. Slová sú slová, ale činy sú činy. Ale nepremyslené konanie by mohlo spôsobiť viac škody ako úžitku, preto sa každé dnešné riešenie dopredu plánuje a konzultuje avšak všade na svete majú obe (nepremyslené konanie i plánované konanie) jedno spoločné – peniaze, teda finančnú stránku veci. Sebemenšia fantasticky vypadajúca vec, zachraňujúca svet, zvyčajne stroskotá na nedostatku peňazí, alebo z neistoty návratnosti vynaložených finančných prostriedkov sa potencionálny sponzori projektu len ťažko chytajú veci. Nemusíme sa pozerať na velké projekty, kde sa s obavami i rozvahou investorov počíta, aj vybudovanie vidieckej čističky odpadových vôd môže spôsobiť nemalé časové anomálie ak investor – teda obec nemá po celý čas výstavby dostatok peňazí na realizáciu. Skúsenosti však ukazujú, že je dnes výzvou do zajtrajška budovanie podzemných nádrží na dažďovú vodu, ale aj vsakovacích retenčných systémov na parkoviskách, mestskej zeleni, parkoch, volné (dnes betónové plochy), s cieľom udržať zrážkovú vodu v krajine, ale nielen na vidieku, ale aj v mestách. Letné mesiace a tento rok to poznáme aj na Slovensku, vedia byť zrážkovo chudobné. Horúčavy ešte znásobujú betónové plochy námestí alebo parkovísk, ktoré sú len málokde opatrené vsakovacími košmi alebo boxami, trávnatými pásmi apd. Polievanie ciest v horúčavách zaiste trochu pomôže. ale zrážková voda ktorá v daždi spadne odtečie cez kanalizáciu do rieky a potom do mora, hoci by mohla ostať zachytená v krajine a zásobovať zeleň, ktorá by potom v horúčavách bola prírodnou oporou. Zaiste nie všade sa to dá, ale často treba pri plánovaní a projektovaní myslieť aj na ľudí. Na vidieku stojí o to bojovať za udržateľnú pôdu, ktorá dokáže zachytit zrážkovú vodu. Žiaľ dnes len málo vlastníkov pôdy na nej aj hospodári, a poľnohospodári sadia v prvom rade plodiny, ktoré im prinášajú zisk (repka), hoci aj nie sú v danej lokalite tradičnýni plodinami. Že s našich lesov ubúda kvalitného dreva a s Tatier si robíme lunapark vie už pomali každý, len akosi nám to je jedno. Veď kto by si nedal dobré jedlo na vysokohorskej chate, ci zahral golf na horskej lúke? Nemali by sme sa hrať na bohov a z prírodného bohatstva si robiť verejný dom. Nakoniec, základný tábor v Himalájach pod Mount Everestom je plných odpadu a fekálií, kto by si to ešte pred 30 rokmi pomyslel, že to raz tak bude. Ale množstvo výprav na konci 20. storočia spôsobilo, že ceny expedícií šli dolu ale na úkor toho, že ne každá expedícia si za sebou aj upratala. Naše lesy a hory síce nie sú Himaláje, ale vzhľadom na výchovu našinca nás stav našich lesov – rozumej tomu bordel ani neprekvapuje.Prečo by sme však mali prírode odsekávať ďalšie a ďalšie územia a zamorovať to odpadom, ktorý sa nám na horskej túre už akosi nechce vziať späť? Dnes by sme sa mali správať minimálne tak aby nás naši potomkovia nepreklínalii budúcnosti (zajtra – roky 2050-2100), za to, že sme sa dnes snažili kašlať na všetko a užívali si radovánky dnešnej doby.

Eko stopa, alebo zavalí nás vlastný odpad?

      Možno ste už počuli pojem eko stopa alebo ekologická stopa.  Káždý človek na Zemi snáď s výnimkou kmeňov indiánov v povodí rieky Amazónka či v Tichomorí, ktoré sa nedostali do styku s civilizáciou (alebo neboli ňou ovplyvnené), zanecháva na prírode a životnom prostredí stopu, ktorá sa nazýva EKOSTOPA. „Civilizace si žádá své“ – pamätáme si z televíznej rozprávky o Arabele,. Áno skutočne si civilizácia žiada nejaké „obete“.  Po II. svetovej vojne kedy sa začalo s obnovou zničených krajín, rozvíjal sa priemysel, budovali nové sídliská a závody, domácnosti  získavali štandart a pohodlie aké poznáme dnes, vznikali postupne aj ekologické záťaže. Človek dovtedy žijúci v prírode a s prírodou zrazu objavuje nové technológie, ktoré mu uľahčujú spôsob práce i spôsob života. Dovtedy relatívne nedotknutá príroda, ak si odmyslíme následky, ktoré priniesla prvá a druhá svetová vojna, alebo ktoré spôsobil človek pred 100-200 rokmi ( čo sa vzhľadom na používané prírodné materiály v historických dobách až do začiatku 20. storočia nedá považovať za markantné zásahy do životného prostredia), začína pociťovať prvé známky, kedy človek vyrýva svoju ekostopu. Spočiatku sú to čierne skládky a smetiská s nástupom nových materiálov, hlavne plastov začína nová dimenzia ekostôp a eko záťaže, ktorú človek zanecháva už aj nepriamo. S postupným rozvinutím priemyselnej a potravinárskej výroby je každý človek už nepriamo zodpovedný za zvečšovanie vlastnej ekostopy na životnom prostredí.  Čím viac človek využíva produkty ktoré vyrobí priemysel vrátane potravín, tým viac zvečšuje svoju ekostopu. O životnom prostredí i o záťažiach na životnom prostredí sa začína hovoriť až niekedy v 80 rokoch 20 storočia. V tom čase začína boom plastových tašiek (pamätám si na svoju prvú igelitku bola biela s modro-zelenou potlačou a bolo na nej dole napísané, že je to ekologický prírodu šetriaci produkt, ktorý sa  rozloží na CO2 a kyslík, alebo tak podobne, pozn. autora). Po roku 1989, kedy mnohé závody stratili „východné“ trhy a nevedeli sa logicky uchytiť na západných trhoch, postupne upadajú alebo sú privatizované a (alebo) rozkradnuté, klesá (relatívne) množstvo ekozáťaží (tu si však treba uvedomiť, že zánik, rozpredaj , privatizácia alebo rozkradnutie nejakého závodu v 90 rokoch 20. storočia neznamenalo automaticky aj pokles ekozáťaže, ak aj daný podnik produkoval emisie skleníkových plynov alebo inak poškodzoval životné prostredie v danom regióne. Išlo tu skôr o to, či sa o konkrétnej ekozáťaži vedelo alebo nie, čo sú podstané veci. V dnešnej dobe v čase internetu, aplikácií a sociálnych sietí vieme okamžite reagovať, čo však v 90 rokoch 20. storočia nebolo možné). Až nástup internetu a prístup k informáciam znamenal v prvom rade, že informácie dovtedy dostupné len vo vedeckých katalógoch boli  a sú dostupné online, môžeme o nich diskutovať, pridávať vlastné názory a poznatky, upozorňovať atď. Pojem ekostopa však poznáme až posledných 5-8 rokov. Poznáme viacmenej všetky ekozáťaže v našej krajine, máme zmapované a v online podobe ekozáťaže aj z obdobia do roku 2000. Členstvom v EU a členstvom v rôznych organizáciách sú všetky priemyslené závody štandardizované na normy ISO aj v enviromentálnej oblasti. Ostáva  však vychovať generáciu ľudí, ktorá si bude chrániť svoje vlastné životné prostredie, pretože planéta ZEM je zatiaľ len jedna, cestovať v čase alebo na iné planéty zatiaľ nevieme (Star-Trek), pretože ekologickou nečinnosťou (pokým priemysel fungoval aj s ekozáťažami na 100% v 20 storočí), sme si zvýraznili našu terajšiu ekostopu. V roku 2012 bola priemerná ekostopa občana Slovenska 4,1 – čo znamená, ak by sa takto správali všetci obyvatelia na Zemi potrebovali by sme 4 naše ZEME aby sme dokázali udržať náš spôsob života.  Aj keď sa po roku 2000 čoraz častejšie hovorí o recyklácií odpadov i o eliminácií produkcie odpadu stále sa pohybujeme  na odpadovom hospodárstve. Odpadové hospodárstvo však predpokladá prechod na obehové hospodárstvo a doterajšie prognózy ukazujú, že prechod na obehové hospodárstvo bude nutný. Produkcia odpadov totiž dnes už je zlom číslo jedna.  Príroda nemá bezodné zásoby, ktoré potrebujeme pre náš priemysel i pre výrobu potravín. Dnes už nie teoreticky, hrozí, že sa niektoré suroviny jednoducho vyčerpajú, preto je obehové hospodárstvo prvoradým riešením, hoci prechod naň určiet nebude bezbolestný a hlavne bez straty pohodlia. Ale je predpoklad, že čím viac budeme čakať tým viac stratíme z nášho pohodlia. Dnes sa veľa hovorí o plastoch v moriach, ktoré sa do mora dostávajú z riek alebo inak  ale vždy je na začiatku reťazca človek, lebo nedokáže triediť plasty ale vyhadzuje ich do bežného odpadu, ktorý nekončí v spalovniach ale sa skládkuje, alebo priamo do volnej prírody. V prírode sa však nachádza rôzny odpad, pokým rozložiteľný odpad nepredstavuje ekozáťaž pokiaľ ho nie je koncentrovane veľa (,Problém, který nevoní: s výkaly se potýká Mount Everest, New York i Indie), plasty alebo iné odpady v prírode už predstavujú vážne riziko.  A pri tom stačí tak málo používať rozum, ubrať so svojho pohodlia (niekedy zájsť pár krokov navyše a plast odhodiť do koša na plast nie do komunálneho odpadu, alebo nepustiť z ruky na ulici ako bezprízorný jedinec), ale sa aj zapájať a diskutovať o možnostiach  ako uľahčiť prechod na obehové hospodárstvo aby sa naša ekostopa rovnala číslu 1 alebo aj menej a aby náš život na planéte ZEM bol udržateľný minimálne do doby kedy odletíme  všetci na Mars. Tak nám Pán Boh v tomto pomáhaj.

Krajina zázrakov

      Slovensko je krajinou zázrakov.História nás učí, že sa zázraky diali, sme svedkami toho, že sa zázraky dejú a zdá sa, že sa budú diať aj v budúcnosti. Nikdy v histórií nemalo Slovensko tak dlho svoj štátny útvar s vlastnou vládou ako je tomu od roku 1993 až doteraz.  Z histórie, prostredníctvom  pier pisateľov dejín, historikov a literátov poznáme, že pokým sme boli v područí iných (Rakúsko-Uhorsko, Prvá ČSR, povojnová ČSR, neskoršie ČSSR, či porevolučná ČSFR), boli sme národ utláčaní a zatracovaní.  Toľko hovoria „historické dogmy“, i keď dnes by sme mali povedať, že je to prinajmenšom veľmi zjednodušené tvrdenie, pretože tak v Rakúsko-Uhorskej monarchií ako aj medzivojnovej ČSR a neskoršie v povojnových štátnych zriadeniach boli Slováci nie nemí, ale často sa aktívne podieľali na chode a riadení aj kľúčových funkcií štátu. Ale pokým sme ako národ nemali svoj vlastný štát, bolo ľahké neúspechy v hociakom odvetví zvaliť na to, že sa nám nepraje, sme utláčaní, financie nie sú prerozdelované správne atd. Vznik nového a vlastného štátu však odhalil aj nelichotivú stránku Slováka. Historici i politológova by však povedali, že je to úplne normálne, pretože nemôžeme našich 25 rokov vlastného štátu porovnávať so stáročiami iných (Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko). Každé vlastné zriadenie je v ranných obdobiach krehké a citlivé ak sa jeho vývoj nevyvíja tak ako by si to ľud predstavoval. Hoci sa nemôžeme na riadení štátu podieľať všetci, neznamená to, že nám to má byť ľahostajné. Každý štátny útvar má svoju formu (parlamentná demokracia alebo prezidentský systém) a z nej sa už odvíjajú konkrétne formy riadenia štátu. Tak v minulosti (ešte ako súčasť ČSSR) sme boli členmi iných politicko-hospodársko-obranných zoskupení (RVHP, -Varšavská zmluva), tak aj dnes už ako samostatný štát sme členmi NATO a EU. Z toho pochopiteľne vyplývajú aj práva či povinnosti, či už Európske fondy alebo plnenie noriem a pravidiel EU. Ak sme načrtli, že vznik nového ale vlastného štátu odhalil našu nelichotivú stránku nebolo to náhodou. Ak odhliadneme od politiky a politikárčenia, čo je dnes u ľudu zvlášť obľúbené i od obohacovania sa na úkor štátu, čo je tiež jedna z ľudských vlastností (…), nelichotivá stránka je naša vlastná lenivosť i nechuť či sebou samým vyvolaná bezmocnosť (stav kedy mi je všetko jedno, mladšie ročníky tomu hovoria „mfp“. Tento stav ak by išlo len o politické dianie či veci , ktoré sa nás bytostne nedotýkajú, bol v poriadku. Ale ono to v poriadku nie je pretože dnes sa človek sám musí zaujímať o to aby nielen prežil, ale v tejto ťažkej dobe dokázal žiť nie na úkor budúcich generácií (ako to bohužial zatial je, tým že zatiaľ vyčerpávame naše zdroje, prírodné bohatstvo, ale do prírody vraciame nazvime to rovno bordel bez úvodzoviek – plasty v mori ale aj v lese na lúke hocikde). To. že to dnes nie je v poriadku nielen u nás ale aj vo svete si samozrejme všimli všetci a podľa toho sa prijímajú aj opatrenia. A práve preto nám dnes nielen nesmie byť jedno čo sa okolo nás deje, ale ani nemôže to byť jedno lebo nás viažu záväzky, ktoré ako členská krajina EU máme. Vo verejnosti sa zvyknú nariadenia, či normy EU hádzať do jedného vreca  s rôznymi nezmyslami, ktoré občas vzniknú. Skúsme byť však normálny a zamyslime sa či náhodou obehové hospodárstvo nie je riešením aj našich problémov – lebo aj my, malá slovenská krajinka prispievame svojim nechtíkom do ničenia prírodného prostredia. Zatiaľ totiž odpadové hospodárstvo – ráta s produkovaním odpadu, áno niečo sa recykluje ale v porovnaní s obehovým hospodárstvom sú to zatiaľ len „smeti“. Ak dnes v systéme odpadového hospodárstva vieme druhotne použiť, zrecyklovať  10% a zvyšok len skládkujeme, pri obehovom hospodárstve je to presne naopak. Na skládke bude končiť len 10% a zvyšných 90% sa recykluje a opätovne použije. Áno nie je to jednoduché a hlavne nie je to bez straty pohodlnosti ale aj nezáujmu o to čo sa deje zatiaľ kdesi mimo nás. Bude nás to stáť veľa energie  ale cenou bude to, že by sme naše vyčerpávajúce zdroje vedeli nahradiť alternatívami. Ak sme v úvode spomenuli kus histórie, nebolo to len tak. Za iných okolností by sme si ako mladá 25 ročná  krajina mohli nárokovať mladosť akú mali naši partneri v EU. Lenže oni sa formovali dlhší čas a hlavne v inom čase. Ak by sme sa aj teoreticky mali vyvíjať ekonomicky i ekologicky ako západné krajiny združené v EHS či BENELUX-e v 80 rokoch 20 storočia zrejme by to nemalo neaký racionálny efekt a zrejme by sme museli mať asi „akúsi povolenku“ , že áno vy môžete ničiť životné prostredie . Ale tak to nefunguje ako krajina EU  ale aj ako člen OSN sme viazaní inými pravidlami a hlavne aj svedomím. Ale skutočne všetci? Aj dnes sú ľudia ktorí maju stále nezáujem triediť či recyklovať, lebo by prišli o svoje pohodlie, možno by museli prejsť 20 krokov navyše a prečo by to robili? Možno preto lebo im  je to všetko jedno majú to mfp. Ak som členom rodiny dodržujem isté pravidlá, správam sa ako človek – to nás nakoniec odlišuje od zvierat, že používame mozog, že zvažujeme i analyzujeme naše konanie i dôsledky našich krokov. Tu by sme sa mohl asi viacerí ohradiť, že tak nerobíme, lebo je nám to opäť úplne ale úplne jedno, nezaujíma nás úplne nič, len vlastné pohodlie.  Áno našťastie na rozhodujúcich postoch  (v globále) v riadení bývajú ľudia, ktorým to jedno nie je a nebyť ich tento svet by už asi neexistoval. Ak by sa v čase studenej vojny nepoužíval rozum zrejme by sme teraz mali nukleárnu zimu po dopade niekoľkých atómových bômb (kubánska kríza). Slovensko je krajinou zázrakov – musí byť , lebo toľko koľko sme s prírody zobrali v rámci odpadového hospodárstva a zároveň odobraté kapacity zaplnili odpadom na prvý pohľad sa nič vlastne nestalo. Slovensko je aj krajinou golfových trávnikov, čo na tom že sme si možno vyhnali alebo priam pozabíjali užitočný hmyz z vlastnej záhrady. Slovensko je aj krajinou s bohatými zásobami pitnej vody (zatiaľ), možno aj preto ju používame aj na splachovanie alebo polievanie a dažďová, ktorá by sa dala zachytávať  a mohla by končiť ako zachytená v krajine zvytočne a neefektívne odteká preč. V časoch letných horúčav je každá väčšia betónová či zastavaná plocha len zdrojom tepla, v čase dažďa vieme z týchto plôch odvádzať vodu do zberných nádrží, ale efektívnejšie sa javí tam kde sa to dá voliť miesto jednoliateho betónu  vsakovacie systémy aby voda z dažďov končila zachytená v krajine a nie v kanalizácií. Cieľom našeho príspevku bolo aby sme sa zamysleli či konečne nie je čas na zmenu v správaní sa voči životnému prostrediu, prechod na obehové hospodárstvo iste nebude ľahký, ale práve preto by sme mali začať využívať to čo nám dnes príroda dáva a čo vieme zatiaľ využiť vo svoj prospech, čo nám vie pomocť v domácnosti, čo nám vie ušetriť pár euríčiek. Voda je na Slovensku lacná v porovnaní s okolitými krajinami, ale nie je zadarmo ak nemáme vlastnú studňu. A aj studňa v závislosti od zdroja môže raz vyschnúť. Preto je na mieste otázka, prečo máme vyhadzovať peniaze von oknom ak ich môžeme šetriť tým, že sa budeme snažiť udržat vodu v krajine ale najmä používaním zachytenej dažďovej vody (polievanie, splachovanie) Je to voľba tak prečo ju nevyužiť, keď nám ju zatiaľ príroda ponúka.

Podpora pre dažďovú vodu?

Na úvod musíme konštatovať, že štátna podpora, alebo dotácia či iný druh finančného príspevku na vybudovanie nádrže na dažďovú vodu a celého systému, kedy dažďovou vodou polievame záhradu alebo ju v domácnosti používame ako úžitkovú vodu na Slovensku momentálne nie je a ani sa v  blízkej budúcnosti o nej neuvažuje. Podľa Ministerstva Životného prostredia (ŽP) SR sú iné oveľa dôlžitejšie priority a voda nimi nie je. Dotácie na „dažďovku“ sú každoročne rozdelované pre domácnosti v Českej republike, kedy žiadateľovi preplatí štát polovicu fixných nákladov na vybudovanie nádrže na dažďovú vodu (na polievanie alebo využívanie dažďovej vody ako úžitkovú v domácnosti) avšak maximálne do hodnoty 30 000 CZK. Ak si domácnosti rozhodnú postaviť napríklad vlastnú čističku odpadových vôd tam štát dotuje až do sumy 60 000 CZK. Netreba asi hovoriť o tom, že akákoľvek finančná kompenzácia alebo štátna dotácia je motivačná pre ľudí a zároveň štát neprispieva len tak na niečo čo nemá jasný charakter a kde nevidieť zmysel celej akcie. Naše Ministerstvo ŽP SR nateraz nevidí zmysel dotovať podobné projekty – voda je na Slovensku relatívne lacná a hoci nám EU vyčíta, že sme v tejto oblasti (aktívne využívanie dažďovej vody alebo využívanie alternatívnych zdrojov závlah, využívanie vyčistenej odpadovej vody na závlahy) pozadu, stále je to len na rozhodnutí jednotlivcov či investujú peniaze do výstavby nádrží na dažďovú vodu alebo čističky odpadových vôd v snahe ušetriť pitnú vodu na ďalšie účely (polievanie, práce v domácnosti apd). Na jednej strane treba uznať, že Slovensko má mierne odlišné klimatické podmienky ako Česká republika, ale zároveň má Slovensko lokality kde prší málo a kde by sa rozhodne oplatilo využívanie nádrží na dažďovú vodu alebo čističiek. Tam kde je voda vzácna tam je cenná každá kvapka. V prírode síce platí kolobeh vody ale v čase sucha je naša dažďová voda buď v nádrži na vodu (ak máme nádrž na dažďovú vodu), alebo stovky či tisíce kilometrov ďaleko (kanalizácia – ČOV – rieka – more). V čase sucha, ak nemáme nazbieranú dažďovú vodu, môžeme len čakať na dážď alebo polievať vodou z vodovodu, ktorá je síce  relatívne lacná ale často aj chlórovaná alebo tvrdá.  Priemerné výdavky na vodu za rok činia v rodinných domoch cca 300-400 € pričom v prípade využívania nádrží na dažďovú vodu sa dá ušetriť až 150-200 € ročne. Netreba zabúdať ani na často paušálne poplatky tzv. „vodné a stočné“ čo sú poplatky za vodu ktorá ujde do kanalizácie – nuž ak je systém nastavený tak, že máme za to platiť, zakáže nám niekto tú vodu zbierať?  Na zachytávanie dažďovej vody dnes môžeme použiť buď klasické sudy alebo záhradné dekoračné nádrže alebo IBC nádrže, ak chceme dažďovú vodu využívať v domácnosti ako úžitkovú budeme potrebovať komplexné riešenia v podobe veľkokapacitných nádrží, ktoré sa zakopávajú do zeme prípadne môžeme využiť riešenie s vybudovanou biologickou čističkou a pripojenou nádržou na dažďovú vodu. Zaleží len na nás na aké účely ideme dažďovú alebo vyčistenú odpadovú vodu využívať. Nádrž na dažďovú vodu zbiera vodu zo strechy alebo z asfaltových či betónových plôch (parkoviská), voda steká do nádrže, hladinu vody reguluje plavákový snímač. Do nádrže priteká aj vyčistená odpadová voda z biologickej čističky. V systéme môže byť viac nádrží na dažďovú vodu alebo prípadne aj záhradné dekoračné nádrže (tie využívajú len vodu zo striech, pripojením na odkvapové rúry), poprepájaním sa nastaví aby sa zabránilo prípadnému „vytopeniu“ domácnosti či upchatiu celého prepojeného systému.

Aj napriek tomu, že na Slovensku sú oblasti, kde prší dosť, nedá sa s určitosťou na toto spoliehať (viď jar 2018),a myslíme si, že je lepšie byť pripravený s vedomím, že používaním čističiek odpadových vôd a nádrží na dažďovú vodu získame finančnú úsporu, ktorú môžeme ďalej využiť v prospech domácnosti.

V súvislosti s téematikou tohoto článku Vám odporúčame  informačné podstránky „AQUA“ v hlavnom menu.

 

Leto 2018 – chytajme dažďovú vodu

Leto si odjakživa pamätáme ako horúce a slnečné obdobie. Obdobie letných prázdnin i dozrievania plodov na záhradách i poliach. Slnko a teplo patrí k letu ale bez vody to bohužiaľ nejde. Záhradkári i poľnohospodári vedia, že čím je teplejšie tým viac potrebujú pestované plodiny závlahu. Preto občasný dážď patrí taktiež k letu ako slnko a teplo. Problémom posledných rokov však je, že letné teploty máme už na jar a v lete nám to stúpa až k tropickým 40tkám. Ale zrážok z roka na rok ubúda. Zaujímavým úkazom je tohtoročná jar, kedy je tlaková výš oveľa častejšie nad Atlantickým oceánom v oblasti medzi Veľkou Britániou a Grónskom, tam kde zvyčajne bývajú tlakové níže a naopak na Jadrane a na juhu Európy sa častejšie vyskytujjú tlakové níže a tlakové výše sú tam zriedka. Práve pre tieto anomálie je tohtoročná jar taká aká je. Stredná a severná Európa má slnečné ale zrážkovo nevýrazné počasie a naopak na juhu Európy je chladnejšie a daždivejšie. Meteorológovia nám na leto neprognózujú nejaké lepšie výhliadky, ale keby aj to čo Vám v tomto článku prinesieme je odpoveďou na tohtoročné počasie. Vo viacerých článkoch sme Vám už predstavovali naše nádrže na dažďovú vodu, veľkokapacitné podzemné, alebo záhradné nadzemné a dekoračné. Rovnako sme písali viaceré príspevky o situácií v hospodárení s vodou vo svete i u nás. Hoci je Slovensko krajina s relatívne bohatými vodnými zdrojmi, vrátane minerálych a aj relatívne dostačujúcimi zrážkami, predsa jar 2018 ukázala, že sa nemôžeme vo všetkom spoľahnúť len na prírodu. Ba čo viac, ak chceme využiť to čo nám príroda dáva – podnebie Slovenska stále nie je nezaujímavé s rastúcimi cenami potravín v obchodoch je priam hriechom nechať záhrady nevyužité a nepestovať v nich to čo sa v danom zemepisnom pásme dá. Keďže sa však nemôžeme vo všetkom spoľahnúť na prírodu a na počasie, ktoré je posledné roky vrtkavé, ale človek ako tvor vynaliezavý už pred rokmi vymyslel a do dnešných dní esteticky vytvoril záhradné nádrže, ktoré sú nielen praktické ale aj dekoračné. Iste dažďovú vodu môžeme zberať či zachytávať do hociakých nádob alebo nádrží. Ale dnes vieme spojiť estetickú stránku s praktickou a vy môžete už zajtra mať záhradné dekoračné nádrže na svojej záhrade.

 

 

 

 

 

 

 

                          

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V ponuke nášho e-shopu si môžete pozrieť aj ďalšie záhradné dekoračné nádrže. Rovnako Vám odporúčame  podzemné veľkokapacitné nádrže na dažďovú vodu, pričom dažďovú vodu potom môžete ďalej využívať v domácnosti ako úžitkovú vodu (polievanie záhrad, umývanie auta. pranie, splachovanie). Zakúpiť si ich môžete v našom e-shope. Pre viac informácií nás môžete samozrejme kontaktovať