Well Bak

Predstavujeme Vám bioprípravky: Well Bak kompost, Well Bak jazierka a Well Bak septik

Well Bak kompost

Well Bak kompost je účinný bioprodukt pre kompostovanie. Odstraňuje nepríjemné zápachy, urýchľuje kompostovanie, obsahuje prirodzené kmene baktérií a komplex účinných mikroorganizmov a enzýmov, ktoré urýchľujú prirodzený rozklad organického odpadu. Po pridaní bioprípravku WELL BAK kompost dochádza k rýchlejšej degradácii a fermentácii bioodpadu. WELL BAK kompost odstraňuje semená burín, znižuje objem odpadu a eliminuje patogénne mikroorganizmy.
Do kompostu môžeme pridávať: všetky organické zvyšky, odpad zo živočíšnej výroby (hnoj) a hydiny (hnoj), slama, plevy, piliny, tráva a burina zo záhrad, rašelina, odpad z výroby múky a krupice, kuchynský odpad, odpad z papierenského priemyslu.
Dávkovanie:
počiatočná dávka: 40 g prípravku na každý 1 m³ kompostu
ďalšie dávky: 20 g prípravku na každý 1 m³ kompostu.
Požadované množstvo bioprípravku WELL BAK kompost sa rozpustí v 10 l teplej, nechlorovanej vody. Nechajte pri izbovej teplote aspoň 60 minút (odporúčame maximálne 12-24 hodín). Premiešajte. Každá vrstva s hrúbkou približne 50 cm by sa mala rovnomerne zavlažiť  bioprípravkom WELL BAK kompost pomocou zalievacej nádoby alebo záhradného postrekovača.
Varovanie! Je dobré pridať do kompostu úrodnú pôdu v množstve 1:10 dielov celkovej kompostovej hmoty. Rovnomerne premiešajte. Najlepšie je, ak je kompostovaný odpad voľne položený na hŕbe veľkých konárov, čo zabezpečí konštantný prietok vzduchu a výrazne urýchli procesy. Počas procesu fermentácie sa teplota v komposte zvýši, aby o niekoľko dní začala klesať. Najvyššia účinnosť bioprípravku sa dosahuje pri teplote okolia + 25 ° C

 

Well Bak jazierka

Well Bak jazierka je účinný bioprípravok na čistenie a obnovu ekologickej rovnováhy vo vodných nádržiach (záhradných jazierkach). Prípravok na biologické čistenie jazierok eliminuje „kvety vody“, odstraňuje nepríjemné zápachy, znižuje úroveň spodného sedimentu, eliminuje patogénovú mikroflóru, obnovuje kyslíkovú  bilanciu nádrže, zlepšuje mikrobiologické indikátory vody, čistí rybníky od organických znečisťujúcich látok apd.
WELL BAK jazierka je prírodný biologický prípravok založený na prospešných mikroorganizmoch a enzýmoch. Používa sa v prírodných, umelých, dekoratívnych vodných nádržiach, rybníkoch, fontánach apd. Čistí vodu od organických nečistôt a urýchľuje prirodzené biologické procesy samočistenia.
Návod na použitie:
Počiatočná dávka: 2 g prípravku na 1 m³ vody v nádrži.
Ďaľšie dávky: 1 g prípravku na 1 m³ vody v nádrži.
Rozpustite bioprípravok v 5 litroch nechlórovanej vody a nalejte roztok do nádrže či jazierka alebo fontány.
Najefektívnejšie čistenie prebieha vo vode pri teplote nad 10 ° C. Na udržanie dosiahnutého účinku sa odporúča opakovať biočistenie 1-2 krát mesačne počas letného obdobia.
Varovanie! Nepoužívajte biopreparát spolu s dezinfekčnými prostriedkami alebo inými prostriedkami podobného účinku.
Bezpečnostné opatrenia:
Výrobok neobsahuje žiadne chemické činidlá, nie je toxický. Nepoškodzuje zdravie ľudí, zvierat, rýb a vodných rastlín. Nekontaminuje pôdu, vzduch alebo vodu. Nepoškodzuje plasty, kameň, kovy atď. Nevyvoláva alergiu.
Zloženie:
komplex účinných mikroorganizmov, enzýmov a živín.

 

Well Bak septik

WELL BAK  septik  je efektívny bioprípravok na čistenie septikov, biologických čističiek odpadových vôd.
Balenie na 1 rok používania, eliminuje nepríjemný zápach, rýchlo a efektívne rozkladá nečistoty v nádrži a výrazne tak znižuje množstvo odpadu v septiku. Prípravok obsahuje pritodzené mikroorganizmy, ktoré účinne rozkladajú odpad v žumpách, septikoch a domových čističkách
ZLOŽENIE: komplex účinných mikroorganizmov (B. SUBTILIS,B. LICHENIFORMIS ), enzými a štartovacie živiny. Počet živých mikroorganizmov: nie menej ako 1,0 X 109.
Spôsob použitia: do nádrže do 3 m³ vliať rozrobenú dávku z 10 litrov vody a 1 vrecka Well Bak septik. 1 vrecko obsahuje 360 gramov prípravku. Pre nádrže väčších objemov treba adekvátne zvýšiť dávku prípravku. Ideálne je nechať prípravok rozpustiť v 10 litroch teplej a nechlórovanej (nie však horúcej) vody, nechať cez noc postáť a ráno vliať do septiku alebo žumpy.

Pozor! Prípravok je účinný iba vo vodnom roztoku! Vyvarujte sa sypania prášku priamo do septiku,alebo žumpy. Skladujte v suchu a v pôvodnom obale pri teplote -30 až +30 ºC, nepoužívajte iné prípravky spolu s Well Bak septik.
Upozornenie : Nevdychujte prach, v prípade kontaktu s očami vypláchnite prúdom vody a kontaktujte lekársku pomoc.Nepoškodzuje zdravie ľudí, zvierat, rýb a vodných rastlín. Nekontaminuje pôdu, vzduch alebo vodu. Nepoškodzuje plasty, kameň, kovy atď. Nevyvoláva alergiu.  Záruka a použitie 36 mesiacov od dátumu výroby. Po uplynutí tejto doby sa prípravok môže používať, ale klesá jeho účinnosť.

 

Septik alebo žumpa?

Septik sa v staršej terminológii nazýva žumpou, alebo septickou nádržou, či septickou zbernou nádržou. Staršia terminológia takmer nerozlišovala pojmy ako septik alebo žumpa pokým sa nejednalo skutočne o septik a skutočne o žumpu. Septik a žumpa nie je to isté a nejde pritom len o názvoslovie v rôznych regiónoch Slovenska.

Septik je zariadenie, ktoré slúži na čisteniu odpadových vôd, z ktorého sú následne tieto vody vypúšťané do povrchových či podzemných vôd. Inak povedané, septik je prietoková zakrytá nádrž, ktorá je umiestnená v zemi a slúži k odsedimentovaniu splaškov. Jej priestor je predelený prepážkami na dve alebo tri komory, kde sa zhromažďuje kal. V týchto komorách sa kal pomaly a postupne usádza.

Septik je stavebne a prevádzkovo nenáročný čistiaci objekt. Výhodou je, že nepotrebuje pripojenie elektrickej energie, no v realite je možnosť využiť toto zariadenie len pre malé rekreačné objekty s nízkym zaťažením. Pri trvale obývaných objektoch môže dôjsť k úniku hrubých nečistôt do zemného filtra, ktorý potom rýchlo stráca prietokovosť a takisto aj účinnosť. Keďže čistenie filtra nie je obvykle reálne, je potrebné ho často kompletne vymieňať. Pri cene nákladov na septik a zemný filter je preto lepšou voľbou inštalácia lacnejšej domovej čističky odpadových vôd, ktorá je omnoho účinnejšia.

Stavbu septiku už mnohé orgány nedovoľujú, pretože nespĺňa požiadavky kladené na vyčistenú vodu. Zákon o odpadových vodách, definuje septik  za vodnú stavbu a jej povolenie a prevádzkovanie sa týmto zákonom musí riadiť. To znamená, že na výstavbu septika potrebujete okrem stavebného povolenia aj povolenie na nakladanie s vodami. To znamená na vypúšťanie odpadových vôd do povrchových alebo podzemných vôd. Ak máte záujem o takéto povolenie, vydáva ho orgán štátnej vodnej správy – Obvodný úrad životného prostredia.

Žumpy sú klasickými zariadeniami pre akumuláciu vôd v neodkanalizovaných lokalitách. Ide hlavne o obce s počtom obyvateľov do 15 000 obyvateľov a z nich tvoria prevažnú väčšinu sídla pod 5 000 obyvateľov. Dôsledkom toho je množstvo žúmp situovaných vo vidieckych lokalitách, s obsahom ktorých je potrebné nakladať bez ohrozenia životného prostredia. Podľa STN 75 60 81 sa charakterizuje žumpa ako podzemná vodotesná nádrž bez odtoku na akumuláciu splaškových vôd zvyčajne vyprázdňovaná fekálnym vozom. Žumpy sa budujú iba tam, kde nie je možnosť splaškové vody odvádzať do kanalizácie. Pri nakladaní s odpadovými vodami zo žúmp sa prihliada na obsah žumpy, ktorý má charakter „akumulovanej splaškovej vody“. Vo všeobecnosti možno povedať, že prevažnú časť produkovaného množstva obsahu žúmp tvoria akumulované splaškové. V lokalitách, kde je k dispozícii taká kanalizačná sieť, ktorej súčasťou je látkovo nepreťažená čistiareň odpadových vôd je vhodné zabezpečiť vývoz obsahu žúmp do stokovej siete so súhlasom prevádzkovateľa spravidla na ČOV.

Chránené heslom: Nie je dôležité čo to je, ale „čo to je“.

Obsah je chránený heslom. Pre zobrazenie zadajte vaše heslo:

November 1989.

Dnes 17. novembra 2018 si pripomíname 29. výročie udalostí zo 17. novembra 1989, výročie nežnej alebo zamatovej revolúcie. Prerod od socializmu k demokracii nastával pozvoľna od polovice 80. rokov 20. storočia. Nebyť zmien na vrcholových postoch ÚV KSSZ v ZSSR, ktoré sa udiali práve v roku 1984 nastúpením Michaila Gorbačova do čela ÚV KSSZ, zrejme by sa totalitný blok a totalitné režimy v NDR, ČSSR, MĽR, Polsku, Bulharsku, Rumunsku či Juhoslávii nerozpadli a nezosypali ako sa tomu stalo práve koncom 80. rokov 20 storočia. Každá s týchto krajín mala starú gardu svojich komunistických predstaviteľov, ktorí pomali dožívali, mnohí boli v politike a vo vedení štáto 30 rokov, mnohí mali 70 a viac rokov. Politické systémy sa postupne menili zo skostnatelých normalizačných z brežnevovskej éry na perestrojkovské z nastupujúcej éry Michaila Gorbačova. Vplyvom tohoto uvoľnenia si síce komunistické režimy zachovávali systém riadenia so všetkými atribútmi (komunistická strana ako vedúca sila v riadení štátu, cenzúra, tajná polícia), ale verejnosť už začínala premýšlať. Keď sa začal v lete roku 1989 rúcať postupne Berlínsky múr bol to už akýsi predvoj pádu celého komunistického režimu v štátoch východného bloku. Tento pád prišiel postupne, niekde sa režim snažil oužiť aj vojenskú silu, čo malo ale za následok, že jeho vrcholoví predstavitelia skončili na popravisku (Rumunsko). V Československu sa v roku 1988 a 1989 konali občasné demonštrácie, ktoré však boli vždy totalitným režimom potlačené za použitia vodných diel a zatýkania účastníkov. Na jeseň roku 1989 sa konala v Bratislave 16. novembra študentská manifestácia, pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov a o deň neskoršie v Prahe 17. novembra za mnohotisícovej účasti, čo zrejme režim nečakal, že sa ľudia zmobilizujú a vytrvajú v uliciach nasledujúce dni po 17. novembri 1989. Vedenie KSČ kalkulovalo s tým, že sa účastníci uspokoja z vyhláseniami vrcholových predstaviteľov ÚV KSČ (Miloš Jakeš, Miroslav Štěpán) a situácia sa ukludní, ako po predchádzajúcich demonštráciach. Ale ľudia sa už nedali oklamať a vytrvali v uliciach aj napriek mrazivému novembru. Pondelok 27. novembra dvojhodinový generálny štrajk zasadil režimu poslednú ranu, aj keď tu musíme poznamenať, že nebyť nečinnosti ZSSR, zrejme by sa to nezaobišlo bez krviprelievania a obetí na životoch. Revolúcia sa dnes berie ako zamatová, ale byť iná doba napríklad rok, 1977 kedy v ZSSR vládol Leonid Iljíč Brežnev, demokraciu by sme vtedy nevybojovali. Je naivné si dnes myslieť, že by sa to v 70. rokoch podarilo alebo ešte pred smrťou Brežneva. Svet bol rozdelený na východný a západný blok a obe strany disponovali jadrovými zbraňami. Ak USA a Severoatlantická aliancia nepomohla Československu v roku 1968 z toho istého dôvodu by nám nepomohla ani vtedy, ak by v 1989 vojensky reagoval Sovietsky zväz. Myslím, že si obe strany uvedomovali toto riziko a preto vyčkávali ako zareaguje druhá strana. Sovietsky zväz však v roku 1989 nereagoval, zrejme glasnosť a perestrojka vo veľkej sovietskej krajine spôsobili nečinnosť riadenia, alebo to bol náznak riešte si problémy sami. Naši skostnatení komunisti sa aj na jeseň 1989 spoliehali na zásah spojencov a ZSSR, avšak režimy sa postupne rúcali aj v týchto krajinách, čo nakoniec vyústilo v pochopenie situácie vrcholovými predstaviteľmi ÚV KSČ, že situácia je už nezvratná a režim skončil. Ľudia vytrvali v uliciach až do vzniku novej vlády národného porozumenia. Sám som sa vtedy ako 16 ročný zúčastňoval mítingov, keď ma to lákalo viac ako nemčina, na ktorú som vtedy chodil. Aj keď 16 ročný človek si len utvára názory dnes viem, že to stálo za to i keď som bol vtedy v mnohých veciach naivný. Dnes sa však nedá úplne presne porovnávať dnešná doba a dnešné zhromaždenia  (Gorila, Za slušné Slovensko) z mítingami v roku 1989. V roku 1989 sme sa museli spoľahnúť na televíziu, rozhlas a tlačené noviny. Aj keď mnohé redakcie sa postupne pridávali na stranu pravdy alebo do opozície proti režimu, lebo čo bola vtedy a aj je dnes pravda je veľmi otázne.., vo vyjadreniach rozhlasu a televízie musel človek veľmi rozmýšlať ako interpretovať daný vysielaný obsah. Rodičia alebo ľudia, ktorí zažili rok 1968 boli v mnohých veciach skeptický, na jednej strane mali entuziazmus, na strane druhej sa  obávali potlačenia a návratu do normalizácie tak ako po roku 1968. Dnes v dobe internetu a sociálnych médií je jednoduché nájsť pravdu alebo relevantnú informáciu, aj keď človek musí aj dnes rozmýšlať čomu uverí a čo považuje za fakenews.

Demokracia nám dala veľa možností ale aj pocit zodpovednosti. Máme právo na názor, aj ho vieme prezentovať v diskusiach, ale zabudli sme, že sme za ten svoj názor aj zodpovední ak niekomu neprávom ublížime. Vlastný názor ešte neznamená pravdu. Pozrite sa na politikov. Svoje názory na hociakú vec považujú za absolútnu pravdu. Ale tak demokracia nefunguje. Demokracia je o hľadaní pravdy a o správnosti konania. Problémom však je, že sme sa za tých 29 rokov ešte nenaučili správne demokraticky rozmýšlať ale aj konať. Ak by tomu bolo inak, boli by sme ako krajina na úrovni normálnej demokratickej krajiny. Poďme si slúbiť, že to zmeníme a vybudujeme krajinu, ktorú sme chceli v novembri 1989.

Kúpeľňa – ako sa to všetko začalo

 

Kúpeľňa – najdôležitejšia miestnost v dome, dnes ju berieme ako samozrejmosť, ale svoje miesto si vydobyla ak nerátame obdobie Rímskej ríše s povestnými kúpelmi, až v 19. storočí. Ľudia dvadsiateho prvého storočia milujú svoje kúpeľne. Milujeme ich natoľko, že ich chceme mať veľa. Dnes nie je výnimkou, keď si prezeráme v katalógoch ponuku zariadených alebo navrhovaných domov, že majú viac ako jednu kúpeľňu.

Stredoveký kúpeľ

Ako sa to začalo

Potreba osobnej čistoty pozná len hranice priestoru. Väčšina z nás vie o známych rímskych kúpeľoch, takže vieme, že táto posadnutosť umývať sa a byť čistý nie je akýmsi výstrelkom modernej doby, ale siaha hlboko do histórie. Prví ľudia sa nečistôt najprv zbavovali mechanicky otieraním dovtedy, pokým nezistili, že voda v rieke či potoku im uľahčí prácu aby sa očistili.  Od počiatku máme dôkazy o hygienickej funkcii, ktorá spočiatku nebola spojená s kúpeľňou, ale s potrebou očisty tela. Pravdepodobne v súhre s umývaním sa v rieke, striekaním vody na seba navzájom prví ľudia objavili aj možnosť plávať vo vode, čo už napovedá, je len malý krok ku kúpeľu.

Neexistuje kultúra na zemi, ktorá by nemala potrebu byť čistá, aj keď musíme poznamenať, že oná čistota, či pocit čistoty sa líši u každej kultúry. Čistota je fyzický, ako aj duchovný stav, takže prvé známe kúpele alebo presnejšie kúpanie bol rituálnym bazénom, kde sa ľudia pred uctievaním očistili, čím boli ich telá fyzicky aj duchovne čisté. Na území dnešného Pakistanu sa zachovali zvyšky starých toaliet z roku cca 2800 pr Kr. s odtokovými kanálmi, ktoré prechádzali cez drenážne systémy až do žúmp. V tých istých mestách sa tiež nachádzali miestnosti na kúpanie, ktoré mali odpadové  potrubie vyvedené do mestského drenážneho systému.  Staroveké rímske záchody sa nachádzajú v ruinách Ríma a jeho kolóniach. Najstaršia známa vaňa bola nájdená v Grécku a našla sa v paláci Knossos, na Kréte, z roku 1700 pr Kr. Výkopy gréckych miest objavili alabastrové a keramické vane, rovnako ako sofistikované systémy teplej a studenej vody.  V období antiky v rímskych kúpeľoch,  nadobudlo kúpanie veľký spoločenský a verejný význam. Bohatí Rimania mali často súkromné ​​kúpele, ale veľké verejné termálne kúpele boli nielen miestom, kde sa dalo umyť, ale kde  boli aj spoločenské miesta, kde sa zhromažďovali priatelia, schádzali sa obchodné rokovania a bavili sa. Kúpeľ bol rovnako dôležitý pre spoločnosti na Blízkom východe  s rituálnym kúpaním i dôležitou súčasťou židovskej kultúry. Tradície tureckých kúpeľov sú rovnako dobre známe v celom arabskom svete, čím vznikli kúpele obdivované dodnes. Na východe sa japonské parné kúpele používajú takmer tak dlho, ako kúpele starého západného sveta. Každý miluje dobré kúpele.

Starorímske záchody

Na starom kontinente v Európe sa mnoho storočí nič nezmenilo. Hoci sa nám páči, že ľudia zo stredoveku boli takí špinaví ako svinky, ktoré si roľníci chovali, dôkazy ukazujú, že milovali aj dobrý kúpeľ. 

V stredoveku bol ľud vyzývaný, aby sa myl denne, umyl si vlasy a ruky a očistil ústa a zuby. Učenci nám hovoria, že bohatšie triedy v Európe sa často kúpu spolu, niekedy v starých rímskych kúpeľoch, ktoré zostali po páde starého Ríma. Niektoré mestá vo východnej Európe schválili zákony, ktoré vynútili kúpeľ aspoň raz týždenne. Ak tomu tak nebolo, musel „špintoš“ zaplatiť pokutu. Napriek tomu ostatné obyvateľstvo mohlo roky žiť bez kúpania, najmä v chudobných a chladnejších krajinách. Kúpanie v zime bolo veľmi podozrivé, pretože parné kúpele boli považované za zdroj nákazy. Keď mor spustošili pozemky, verejné kúpele sa zatvorili, pretože ľudia si mysleli, že kúpanie s ostatnými spôsobí, že mor sa dostane cez „paru“ horúcej vody. Toto pokračovalo v celej renesancii. Postupom času parné kúpele, ak to bolo možné, nahradili namáčacie vane a pre bohatých sa parfum stal kúpeľnou voľbou. Väčšina verejných kúpeľov v tejto dobe boli plytké obdĺžnikové bazény, často vedľa seba, kde sa ľudia kúpali a namáčali, často jedli, čítali alebo hrali stolové hry. Prenosný kúpeľ (už akoby predchodca kúpania sa vo vani) bol zvyčajne v podobe dreveného pivného alebo vínneho sudu. Takéto kúpele boli naplnené vodou ohrievanou na samostatnom ohni. V priebehu histórie a kultúr boli bylinky, kvety, soli a vonné oleje použité na to, aby kúpele boli voňavšie a pomáhali čistiť telo. Mydlo používali Rimania, Galovia a Kelti, ale neskoršie sa nepoužíva, aby svoje uplatnenie našlo opäť v stredoveku. Mydlo bolo vyrábené zo živočíšnych tukov, lúhov a popola. Voňavé mydlá sa objavili až v 16. a 17. storočí. Recepty a receptúry na jemné vonné mydlá boli dobre chránené, ktoré udržiavali ceny vysoko hore, takže  ručné a tvárové mydlá boli majetkom iba bohatšej vrstvy.

Kúpanie je iba polovica rovnice v kúpeľni. Odstránenie odpadu je druhá polovica. V závislosti od toho, kde človek žil a k akej vrstve patril, záviselo  či spracovanie a odvedenie odpadu z kúpelne bolo síce nie príliš pekným riešením, ale aj  zlatou baňou. Moč sa už dlho používa ako prostriedok na opaľovanie koží a pri výrobe soli, zložky strelného prachu. Spracovanie a využitie odpadu teda nie je výdobytkom dnešnej doby. Ľudia zhromažďovali to čo vyprodukovali zvieratá i človek, následne to skladovali a predávali. Bol to relatívne výnosný biznys z dnešného pohľadu i keď o spoločenskej únosnosti a prijateľnosti veľa nevieme. Tieto miesta boli zvyčajne sústreďované na okraji miest. Väčšina stredovekých hradov alebo bohatších domov mala tzv záhradkárne, (zahradené a oddelené miesta, kde sa sústreďoval odpad fekálneho pôvodu) , dnes by sme mohli povedať, že to boli prvé septické jamy (septiky). Je div, že všetci nepozomierali vtedy na mor a podobné epidémie, pretože chudobný ľudia odpad a fekálie skladovali alebo sústreďovali  v mestách na uliciach či kútoch na to určených alebo podľa potrieb a situácií. Vo väčších stredovekých mestách vznikajú prvé kanály a stoky ako predchodkyne kanalizácie.  Ale ako najlepšie riešenie sa javilo vyvážanie odpadu ďaleko za mesto. Mimo Londýna bola jedna hromada o šírke sedem a pol akrov nazvaná „Mount Pleasant“.  Začiatkom 14. storočia sa v stredovekých mestách začína s dláždením ulíc, ciest, stôk či rigolov. Prvá zmienka o odpadovom rigole je z roku 1310, kedy boli splašky takto odvádzané v Prahe. V priebehu 14. storočia sa už objavujú aj čističi stôk a žúmp, pričom niekedy sa tento odpad aj ďalej využíval (1422 obliehanie Karlštejna)

Kúpanie začiatkom 19. storočia

V priebehu stáročí sa aristokracia v Európe začala opäť objavovať vo vani. Dôkazom sú nájdené komplikované a nákladné vane vytesané zo všetkých druhov kameňa v palácoch, vidieckych domoch a mestských šľachtických a kráľovských  panstvách. Do 17. storočia, kedy sa Európania začali usadzovať v Severnej Amerike vo veľkom počte, bola vaňou pre ich domov prenosná vanička vyrobená z dreva, lemovaná oceľou. Vytiahla sa nad oheň a ohnisko a naplnila sa ohrievanou vodou. Celá rodina  sa kúpala v tej istej vode, bolo to zvyčajne raz za týždeň, zvyčajne v sobotu večer. Domy tejto doby ešte nemali vybudované kúpelne.  Miesta na očistu ostávajú ešte na dvore alebo pri dome aj to len ako vane alebo kade s vodou.

1888 kúpeľňa s drevenými kovaním

Začiatky kúpeľne

V polovici 19. storočia boli tri časti kúpeľne v oddelených miestnostiach. Ak ste potrebovali umyť  tvár alebo ruky, alebo sa umyť špongiou potrebujete iba umývadlo a nádobu s vodou, najlepšie vyhrievanú. Ak ste boli stredná trieda alebo bohatí, mali ste v spálni umývadlo. Pre chudobných ostávala ako miestnosť na očistu kuchyňa, kde bol krb alebo pec. Keď ste sa chceli kúpať, nad oheň sa dala prenosná vanička, voda bola ohrievaná a vy ste sa umyli alebo okúpali. Bohatí mohli mať luxus vane v niekoľkých formách. Do domu sa postupne vracia kúpeľňa.

Prenosná kúpacia vaňa

V polovici 19, storočia sa konečne vytvorilo prepojenie medzi odpadom a zdravím a veľké mestá sveta – Londýn, Paríž, New York – začali stavať komplikované kanalizačné systémy na vyprázdňovanie odpadov z mesta. S poznaním prichádza technológia a veľký technologický pokrok v priemyselnom veku priniesol problém: príliš veľa ľudí a príliš veľa odpadu v pomerne malom priestore.

Prvý splachovací záchod z čias kráľovnej Alžbety I., (zostrojil John Harrington, už v roku 1596). Bolo to vnímané ako skvelá novinka, ale nič viac, chýbalo totiž odvedenie odpadu a kanalizácia.  Dokážete si predstaviť: kráľovná a skupina dvoranov stoja okolo spláchnutia a pozorujú, čo sa deje, ako malé deti. Ale nestalo sa nič, chýbalo odvedenie obsahu toalety. V roku 1775 bol prvý patent na toaletný záchod priznaný britskému vynálezcovi Alexanderovi Cummingovi. On a ďalší vynálezca, Samuel Prosser, v roku 1777 urobili veľké kroky pri vyčístení moderného záchodu. Ale napriek tomu tam stále nebolo skutočné spojenie s vodným zdrojom alebo s odpadovým potrubím.  Prvé splachovacie toalety v USA boli v hoteloch. V roku 1829 bol hotel Tremont v Bostone pričinením architekta  Rogersa prvým hotelom, ktorý má vnútornými inštalatérskymi prácami vybavených 8 splachovacích záchodov, všetky mali prepojenia na prítok vody do splachovacej nádrže i odvedenie obsahu toalety do kanalizácie.  Toalety boli v prízemí hotela a boli napájané systémom na ukladanie vody na streche, spláchnutím sa gravitáciou voda spustila dole a odviedla obsah toalety do kanalizácie.  Bolo to jednoduché, ale fungovalo to. Vyskytoval sa však problém spätného toku kanalizačných plynov a metánu.  V roku 1834 sa Rogers prekonal tým, že navrhol Astor House v Manhattane, veľkú šesťposchodovú budovu (bez výťahov) so 17 kúpeľňami v najvyšších poschodiach, ktoré slúžili 300 hosťom. Okrem toaliet boli k dispozícii aj kúpelne s tečúcou vodou. Vane mali malé plynové pece a nádrže pripojené k boku, alebo vyššie, ktoré ohrievali vodu. WC aj voda z vaní sa odvádzali do kanalizačného systému. Rogersove kúpeľne sa zhodovali s vynálezmi inej inštalatérskej legendy, jeho bývalým šéfom, Solomonom Willardom, ktorý je pripísaný americkému vynálezu ústredného vykurovania teplým vzduchom. Obe funkcie sa spojili o 50 rokov neskôr vo viktoriánskej kúpeľni.

Kúpelňa z 19. storočia v dome Codman.

Thomas Twyford v roku 1885 vynašiel toaletné ventily vyrobené zo skleného porcelánu. Predchádzajúce modely boli vyrobené z dreva a kovu. Thomas Crapper vlastnil vodovodnú dodávateľskú spoločnosť a kúpil si patent na „tichý ventil bezoplachového odpadu“ a začal vyrábať toalety.

Zvyšok je história. Avšak žiadna z týchto vymožeností  by nebola možná, keby vynálezcovia neprišli s modernými vynálezmi a patentami. Starovekí Gréci, Egypťania, Rimania, Japonci a Východoindické kultúry tiež prichádzali z inovatívnymi vynálezmi, ale veľa poznatkov o týchto vynálezoch sa stratilo. Prvé potrubia v Amerike ale aj v Európe  boli drevené.  Prvá potrubná voda v Bostone bola systémom drevených rúrok vedúcich z jamajského jazierka do prístavu v Bostone. Drevené rúry boli použité až do začiatku roka 1800, kedy bola vyvinutá liatinová rúrka. Dokonca aj dnes, sú príležitostne zvyšky drevených rúr vykopávané v mestských vykopávkach v Európe i USA.  Philadelphia bolo prvým americkým mestom, ktoré vyvinulo a používalo systém liatinových rúr, ktoré boli poháňané energiou z veterných mlynov, aby voda prúdila cez tento systém. New York mal prvý drevený potrubný systém a na začiatku 19. storočia sa mení na liatinový.  Po katastrofálnom požiari z roku 1835, ktorý poukázal na nedostatky systému, New York vyvinul obrovskú sieť Croton akvaduktu (vyvinutý v roku 1834), aby čerpal vodu do mesta a do menších nádrží na 42. ulici  Central Parku, od nádrže v Croton. V roku 1857 inžinier Julius Adams prerobil Brooklynský vodný systém a vytvoril prvý moderný mestský kanalizačný systém. Rozvinul tiež moderné sanitárne inžinierstvo. 

Vodoinštalácia v 19. storočí v New Yorku

Zatiaľ skupina iných mužov v rastúcom povolaní inžinierov inštalatérov zisťovala správny spôsob, ako odviesť bezpečne kanalizačné plyny z domu. Zjednotili normy v odpadových potrubiach a kanalizáciách. Prostredníctvom skúšok a omylov vyriešili uhly, veľkosť potrebných potrubí a ďalšie detaily pre inštaláciu moderného mestského domu. Konektory, ventily a príslušenstvo boli vyriešené. Výrobcovia na oboch stranách Atlantického oceánu spracovali detaily toalety, ich tvar, veľkosť a materiály. Surový porcelán sa stal preferovaným materiálom, ideálnym pre čistotu aj možnosti príjemného dizajnu. Vypracovali tiež detaily v umývadlách a vane a príslušenstvo, ktoré by dodávali vodu. Všetko sa konečne spojilo pre vnútornú kúpeľňu a vo viktoriánskej dobe to všetko bolo na mieste. 

Sifónový patent z digitalizovaného katalógu: Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Viktoriánska kúpeľňa

Dokonalosť kúpelne prišla nástupom viktoríánskej doby. Dovtedajšie patenty sa snúbili zo zanietením kráľovnej Viktórie, ktorá podporovala novinky a nevídaný hospodársky rozvoj. Ako vesmírna udalosť, kde sa všetky hviezdy a planéty zoradia, fenomén, ktorý poznáme ako modernú kúpeľňu, sa  koncom osemdesiatych rokov 19 storočia konečne dostáva do popredia. Mestské kanalizácie, ústredné kúrenie, teplá a studená tečúca voda, dokonalosť vnútorných inštalácií potrubia, vynájdenie záchodovej toalety, vynájdenie stacionárnej vane a umývadla, uvedomenie si, že všetky tieto veci možno najlepšie využiť v jednej miestnosti a nové sociálne programy propagujúce osobnú čistotu a hygienu nám dali kúpeľňu.

Viktoriánska kúpelňa

A aké boli kúpeľne! Keď všetky patenty a zdokonalenia boli vynájdené ostávalo len kúpeľňu nakombinovať a naprojektovať. Postupne stovky firiem začali  pre nové kúpeľne vyrábať jednotlivé zariadenia. Nevyhnutnosť bola skutočne matkou vynálezu a keďže myšlienka vnútornej kúpeľne sa stala nielen novinkou pre bohatých, ale nevyhnutnosťou pre všetkých, nové inovácie a vynálezy prichádzali rýchlo a odvážne. Nové spoločnosti, z ktorých mnohé stále existujú, boli založené v druhej polovici 19. storočia. Kohler jeden z najväčších amerických výrobcov toaliet, vaní a umývadiel, začal v roku 1873, keď rakúsky prisťahovalec menom John Michael Kohler kúpil Sheboygan Union Iron and Steam Foundry. Štandardná sanitárna výrobná spoločnosť, založená v roku 1875, bola malá spoločnosť, ktorá vyrábala materiály a doplnky pre vybavenie kúpelne.

Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

V roku 1857 vyrobil v New Yorku Joseph Gayetty prvý balený toaletný papier. Bol nazývaný „Terapeutický papier“ a zmes aloe v zmesi papiera. Nebolo to na roli, ale skládané listy zložené v krabičke, a každý list na ňom vytlačil meno Jozefa Gayettyho.

V roku 1890 prišiel Scott Tissue s prvým toaletným papierom na kotúči. Bolo však ťažké ho predávať, pretože to bolo „trápne“ inzerovať. Ľudia sa to hanbili kupovať, ale to sa postupne zmenilo. 

1915 Reklama na toaletný papier Scott.

 Pre mnohých milovníkov domov viktoríánskej doby je viktoriánska kúpeľňa tichá kúpeľňa. Veľa fotografií sa nám z tejto doby nezachovalo. Z dobových katalógov spoločností, ktoré vyrábali zariadenia pre kúpelne sa však dá dnes dozvedieť pomerne veľa. V bohatších domoch bývala toaleta často v dome sama o sebe, v rohu alebo v predsieni s dverami. Ak boli domy a byty menšie a požiadavka bola na kúpeľňu, sa niektorí architekti snažili zosúladiť toaletnú misu s kúpeľňou. Pretože požiadavka bola aby tieto 2 miestnosti boli v dome (byte). Pri väčších domoch bolo miesto na to aby toaleta a kúpeľňa boli vybudované samostatne. 

Mottov patent sprchy zabudovanej vo vani – Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

 

Vaňa na umývanie nôh

V kúpeľni boli obyčajne obkladové dosky z dlaždíc alebo obkladovej dosky. Keď sa viktoriánska doba blížila ku svojmu koncu,  dlaždica sa stala krycou vrstvou nábytku,  Takzvané „dlaždice metra“, rovnako ako iné veľkosti dlaždíc boli veľmi populárne, a stále sú. Spočiatku však všade prevláda len biela farba dlaždíc. Často boli dlaždice doplnené dekoratívnymi pásmi farebných alebo reliéfnych dlaždíc v pastelových farbách. Tie sa stále dajú nájsť v kúpeľňových kúpeľniach v súčasnosti. V domoch bohatých sa často používa kombinácia dlaždíc a bieleho mramoru, s murivovými múrom, mramorovými výlevkami a dokonca mramorovými podlahami.

Luxusný sprchovací kút s vaňou

Toaleta bola často na mramorovej doske, rovnako ako vane. Ak tam bol samostatný sprchový kút, mohol to byť mramor, alebo dlaždice. V domácnostiach v strednej triede bola voľba pre kúpeľňové podlahy –  nepálené biele dlaždice, často hexagonové dlaždice alebo štvorcové dlaždice, niekedy s čiernymi vzormi. Ľudia viktoriánskej doby boli citliví na súkromie; veľa viktoriánskych kúpeľní má vitráže, často veľmi pekné a zložité, pre zachovanie súkromia. Nepriehľadné vzorované sklo bolo ďalšou voľbou výberu, najmä v skromnejších domoch.   Najstaršie viktoriánske vane boli oválne vane, niektoré s drevenými ráfikmi, niektoré vyrobené zo zinku, cínu alebo medi a vložené do drevených obalov. To dovtedy, pokým John Michael Kohler nezačal uvádzať na trh  smaltované liatinové vane v roku 1883. Ďalší výrobcovia ho nasledovali a do roku 1885 bola liatina z nehrdzavejúcej ocele vhodná pre viktoriánsku kúpeľňu. Trvalo to až do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy sa stala ďalšia nová vec s dvojitou stenou smaltovanej vane. V tej dobe bolo veľa inovácií, vrátane inštalácie sprchových hlavíc a sprchových záclonových tyčí. Polosklenné kryty, ktoré sa objavili okolo jedného konca vane, so sprchovými hlavicami, sú dnes zriedkavé a veľmi cenené.   Spoločnosti s kúpeľňovými zariadeniami a doplnkami navrhovali veľa druhov vyrezávaných vaničiek, nožičiek pre liatinové vane, sprchovacie kúty a všetky druhy doplnkov, ktoré robili zážitok z kúpania dlhší a príjemnejší. Dni kedy sa ľudia vyhýbali umývaniu a kúpaniu sa skončili. Samotná kúpeľňa bola úžasom pre viktoriánske oči.  Na rozdiel od dnešnej doby, keď chceme skryť fungovanie všetkého, od inštalácie až po elektrické šnúry, vo viktoriánskej dobe boli potrubia viditeľné. Takisto to tým uľahčilo opravu v prípade nedostatkov v systémoch. A tých bolo spočiatku dosť veľa. Viktoriánska myseľ vyššej triedy trvala na tom, aby pre každú funkciu existoval nástroj alebo objekt.  Výrobcovia v tom čase vyzdvihujú obrovské množstvo výrobkov, z ktorých každý je určený na špecifické účely. Priemerná kúpeľňa však často nemala všetky vybavenia.

Píše sa rok 1876, kúpele na 5-tej East River.

Okrem umývadla, toalety a vane mohla mať luxusná kúpeľňa aj bidet, vaňu na nohy alebo luxusný sprchovací kút na vani alebo rebrované sprchové prístroje v samostatnej sprche. Vane obsahovali niekoľko tvarov a veľkostí, od detskej veľkosti až po klasickú vaňu pre dospelých. Inštalácia týchto vaní obsahovala predné upínacie prvky vychádzajúce z otvorov v hornej časti vane, ako aj predné alebo bočné namontované upínacie prvky, ktoré vychádzali z podlahy a viseli nad vaňou. Skoršie výlevky boli zvyčajne ploché mramorové dosky s príchyteným porcelánovým drezom. Umývadlo bolo jednoduché alebo zdobené maľovaným vzorom, často kvetinovým. Umývadlá bývali nástenné s ozdobnými konzolami a stojanmi z niklu. Ako sa 20. storočie priblížovalo, mramorové horné umývadlo bolo nahradené bielym skleneným porcelánovým drezom. Tieto umývadlá boli voľne stojace alebo namontované na stenu a často zakrývali inštaláciu zo stojanom. Rozmanitosť štýlu a veľkosti týchto umývadiel bola obmedzená len na peňaženku ľudí a veľkosť kúpeľne.

Rebrový a jednoduchý sprchovací kút – Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Záchod sa tiež zmenil. Prvé toalety záviseli od vysokej nádrže, ktorá pomocou gravitácie hnala vodu cez systém. Nádrže, často z dreva, lemované olovom alebo iným kovom,kvôli hydroizolácií, boli pripevnené k miske dlhými rúrkami. Misy boli väčšinou obyčajné z bieleho porcelánu, ale aj tieto boli často zdobené kvetmi a inými dekoratívnymi motívmi. Niektoré veľmi ozdobné misy boli vyrezávané s vzormi a tvarmi, ktoré boli všetky vypálené alebo vyryté do samotnej misy. Dodnes sa takto zachovalo pár takto zdobených mís.  Mnohé z nich slúžia v modernej kúpeľni. Na prelome 20. storočia priniesli inovácie do splachovacieho systému výrobcom možnosť napojiť nádrž so splachovacím systémom a následne sa začal vývoj modernej toalety akú poznáme dnes.

Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Začiatkom 20. storočia je kúpeľňa taká, ako ju poznáme dnes. Takisto je to aj postoj k čistote a súkromiu.  Pre strednú  alebo vyššiu triedu bola zachovaná posvätnosť kúpeľne. Chudobní ľudia však ešte museli zdieľať kúpelne i toalety s ostatnými. Nájomné byty v mestách nemali do začiatku 20. storočia k dispozícii kúpeľne vo vnútorných priestoroch a mnohé z nich mali v zadnej časti budov vonkajšie závesy. WC bývalo na každom poschodí jedno, zdieľané s viacerými rodinami. Vane neboli takisto v každom dome a ešte na prelome 19. a 20. storočia mali mnohé domy v suterénoch spoločné kúpelne. Americký zákon o nájomných bytoch z roku 1901 zasadil do chaosu poriadok, kedy museli byť všetky bytové jednotky opatrené toaletami a kúpeľňami. Keďže však počiatočné hygienické zariadenia a nájomné byty s nimi vybavené boli dosť drahé, veľa prisťahovalcov ale aj chudobných ľudí si to nemohlo dovoliť. Preto bývali zriadené verejné kúpelne a plavárne.

Luxusná Brooklynská kúpeľňa zo začiatku 20. storočia

Kúpeľňa v 20. storočí

V prvej svetovej vojne kúpeľňa priemerného amerického domu vyzerá veľmi podobne ako priemerná kúpeľňa vo väčšine dnešných amerických domovov. Každý nový dom bol vybavený aspoň jednou kúpeľňou. Ale kúpeľne sú také populárne, že bývajú aj dve v dome. Výrobcovia kúpeľňových výrobkov, ako sú svietidlá, dlaždice, osvetlenie, príslušenstvo a inštalatérske doplnky sa stali kreatívnymi a poskytujú zákazníkovi viac možností na výber ideálnej kúpeľne. Moderná západná civilizácia sa úplne posadila do kúpeľne. A to pokračuje aj dnes.

Typická kúpeľňa v tejto dobe pozostávala z toalety a pripevnenej nádrže, porcelánového drezu, často namontovaného na stenu a vane so sprchovacím nástavcom na stenu. Kúpeľne s bielymi kachličkami boli považované za hygienické, čo bolo veľmi dobré. Ale dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia sa stáva populárne tapetovanie papierom so vzormi, čo malo prispeť k zútulneniue prostredia kúpelne. Viktoriánska vaňa s nožičkami prechádza do štýlovosti. Väčšina domácností nemala služobníctvo a preto bolo menej času na upratovanie a čistenie detailov pod vaňou, hlavne ak boli na nej prítomné štylizované viktoriánske nohy. Preto prichádzajú na trh vane vstavané do podstavcou a neskoršie z uzatvorenou spodnou časťou. Žiadne ďalšie starosti o čistenie pod vaňou. Ďalšie zmeny životného štýlu boli spracované v štýloch a preferenciách v kúpeľni. Sprcha, ktorá bola skôr novinkou než potrebou, získala popularitu. Keďže rozvoj automobilového priemyslu dovoľoval ľuďom pohybovať sa ďalej, do nových predmestí obklopujúcich veľké mestá, dochádzanie sa stalo dlhšie a ranné očistné rituály si žiadali skôr sprchu ako vaňu. Sprcha je rýchlejšia a ľahšia ako kúpeľ, a do 30. rokov minulého storočia mal každý dom pre strednú triede v USA  sprchu buď ako samostatné zariadenie, alebo vstavanú vo vani. V roku 1927 spoločnosť Kohler predstavila kúpeľňovú súpravu: obsahujúcu umývadlá, toalety a vane. Bol to nielen skvelý marketingový nástroj, ale aj začiatok ponímania kúpeľne ako dôležitú nevyhnutnosť, ktorú treba zdobiť, starať sa o ňu a postupne ju  zdokonalovať. Všetci  výrobcovia kúpeľňových spotrebičov nasledovali a začali vyrábať množstvo výrobkov pre modernú kúpeľňu pre každú príjmovú skupinu. 

Rovnako ako Henry Ford, ktorý sľúbil auto kupujúcim akejkoľvek farby ktorú chcú, (nie len čierne), výrobcovia sanitárnej keramiky boli najprv farebne slepí na čokoľvek iné než biele. Biela bola nielen farba hygieny, takže bolo ľahké vidieť špinu.  Rovnako ako v automobilovom priemysle sa však všetko začalo meniť v neskorých dvadsiatych rokoch minulého storočia. Akonáhle sa kúpeľňa dostala do povedomia ako účinná hygienická čistiaca nemocnica, začala byť vnímaná ako vozidlo pre dizajn a domácu krásu a okolo roku 1929 sa farba dostala do kúpeľne veľkým spôsobom. Pigmentovanie sklovitého povrchu v prípravkoch – najprv v ľahkých pastelových farbách, potom v hlbších odtieňoch, ako je kráľovská modrá, mingová zelená a čínska červená, priniesli farbu do kúpeľne. Farba sa taktiež stala pekným marketingovým ťahom pre výrobcov, odlíšenie jednej produktovej línie od druhej, rovnako ako dávajú majiteľom domov dôvod, aby si kúpili všetky príslušenstvo z toho istého zdroja.

Zdá sa to ako ťažko uveriteľné, ale zvyšok sveta, vrátane Európy zaostával za americkou kúpeľňou zo začiatku 20. storočia. V polovici 20. storočia sa do popredia dostáva nová terminológia. Samostatná kúpeľňa a hlavná kúpeľňa. Samostatná kúpeľna bola spojená alebo pretváraná na práčovňu, alebo slúžila pre hostí v dome. Hlavná kúpeľňa často susedila zo spálňou (zo spálne boli dvere rovno do kúpelne).

Dnes už veľa bytov i apartmánov nemá vane, len sprchové kúty. Niektoré väčšie kúpeľne majú samostatné toaletné kabíny a mnohé majú dvojité umývadlá. Odtoková podlaha umožňuje odvádzať vodu a väčšina z nich je navrhnutá tak, aby sa od vody ušetrila aspoň jedna strana kúpelne a tá druhá aby ostala suchá (toaletná časť, vešiaky a šatníky s bielizňou).

Moderná éra zaznamenala pozoruhodný nadbytok kúpeľňových doplnkov. Liatina bola nahradená akrylátom a laminátom, takže dnešné vane sú oveľa ľahšie a niekto by mohol tvrdili, že sú aj  oveľa lacnejšie. Ak máte peniaze, vaňou môžu byť moderné sklenené vajcia, japonská drevená vaňa alebo starobylé talianske mramorové vane.

Kúpeľňa zo 40 rokov 20. storočia

Dokonca aj viktoriánske štýlové nohy sú späť. Vírivky, vírivé vane a masážne vane prinášajú čistotu. Výlevky prešli z bieleho sklovitého porcelánu alebo smaltovaného porcelánu na sklenené, kovové a kamenné nádoby, ktoré sedia na stole. Aj to, čo sa dá urobiť, sa zmenilo aj u stoličiek, viktoriánskej až ultramodernej dnešnej doby. Toalety sú teraz vesmírne zariadenia, vychádzajúce zo stien alebo posadené ako vyrezávané objekty. Sprchy môžu byť dvojité s tromi veľkými priestormi so stovkami smerových trysiek alebo vodopádom smerujúcim na telo pri sprchovaní.

Dlažba už nie je len s dlaždicami. Dnes môžete zariadiť kúpeľňu so všetkými druhmi kameňa, kovu alebo iných povrchov. Možnosti sú obmedzené len rozpočtom.

Dnes sa zdá, že sa očakáva, že každá spálňa v dome má mať teraz vlastnú kúpeľňu a pár ďalších v prízemí. Reklamy na nehnuteľnosti, ktoré obsahujú viac kúpeľní než spální, nie sú nezvyčajné.

70. roky 20. storočia kúpeľňa v Brooklyne

Najvyššou formou kúpeľňového štýlu je, veľká vaňa uprostred izby s krbom (na umocnenie pohody a zážitku s relaxačného očistného kúpeľa), bohužiaľ dnes si to len málokedy vieme dopriať práve pre ultrarýchlu dobu v ktorej žijeme. Na jednej strane už máme možnosti ako si vychutnať kúpele ako si ich vychutnávala len bohatá vrstva, na strane druhej nemáme na to čas, tak sme naše kúpelne vybavili len sprchovacími kútmi.

článok je prekladom (upravené) z rozsiahleho materiálu Suzanne Spellen.  From Pakistan to Brooklyn: A Quick History of the Bathroom

zdroje:

https://www.smithsonianmag.com/smart-news/three-true-things-about-sanitary-engineer-thomas-crapper-1809

https://toilet-guru.com/thomas-crapper.php65008/

https://www.brownstoner.com/architecture/victorian-bathroom-history-plumbing-brooklyn-architecture-interiors/

 

Vaňa ako súčasť kúpelne pred i po roku 1918

Keď sa povie rok 1918, vybaví sa nám rok kedy skončila prvá svetová vojna. Presný dátum jej skončenia je 11.11.1918 o 11 hodine a 11 minúte. Možno by sme dnes povedali wau, aké magické čísla, ale pred 100 rokmi by sme mali úplne iné starosti, ak by sme sa účastnili priamo bojov pravdepodobne by sme boli zranení, či zmrzačení a to ešte v tom veľmi dobrom prípade, pretože „humanizmus“  a demokracia boli vtedy ešte veľmi vzdialené pre vtedy sa rozvíjajúce krajiny na oboch častiach frontu. Rok 1918 je však aj rokom, kedy prepukla pandémia chrípky (Španielska chrípka 1918-1920) s počtom obetí 39 až 50 miliónov. Presný pôvod tejto smrteľnej nákazy zostáva stále nejasný, podobne ako počet jej obetí. Prvé odhady z 20. rokov minulého storočia hovorili najprv o asi 21 miliónoch ľudí, v 90. rokoch to bolo už 39 miliónov a o dekádu neskôr ešte o 11 miliónov viac. Najnovšie výskumy každopádne potvrdzujú, že španielsku chrípku možno skutočne nazvať „matkou všetkých pandémií“, pretože si vyžiadala viac mŕtvych ako najväčšia morová epidémia v rokoch 1347 – 1351, ktorej podľahlo 25 až 34 miliónov ľudí, čo predstavovalo zhruba tretinu vtedajšej európskej populácie.

 

Vojnou zdecimované obyvateľstvo a nedostatok potravín, neexistencia systémov v oblasti zdravotníctva a prevencie i neexistencia základného hygienického vybavenia (kúpeľňa, WC) znamenalo živnú pôdu pre rozšírenie chrípky až na jej pandemický celosvetový rozsah.

Základné hygienické vybavenie bolo v roku 1918 začínajúcim štandartom len u zámožnejšieho obyvateľstva v mestách, pričom jeho vybudovanie bolo naviazané na existenciu kanalizačnej siete v danom meste.  Postupne sa kúpeľňa (bathroom) stáva povinnou súčasťou mestského domu (bytu), pričom vybavenie sa líši v závislosti od určenia kto v dome býva a pre koho boli dané mestské bytové domy postavené. Pokým domy pre bohatšiu vrstvu sú zariaďované v štýle  aký dnes nazývame „retro“ a tvorí neraz luxusné vybavenie našich kúpelní aj na vidieku, pred 100 rokmi a dovolíme si tvrdiť aj neskôr (20-30. roky 20.storočia) si ho nižšia vrstva nemohla dovoliť a musela sa uspokojiť maximálne s umývadlom a studenou vodou a klasickým WC na dvore.

Rok 1918 je aj vznikom 1. Československej republiky, čo je situácia úplne nová najmä pre Slovákov, kedy sa k nám dostáva čoraz viac priemyslu a rozvoja nielen do miest ale aj na vidiek. A s tým súvisí aj rozvoj hygieny a hygienických návykov obyvateľstva.

Vane idú s dobou.

Vo svete v Amerike bola prvá vaňa klasického typu ako ich poznáme dnes inštalovaná v roku 1842. Typická vaňa v polovici 19. storočia bola remeselne vyrobená z materiálu meď a s plášťom z medi alebo zinku. V domoch, ktoré mali v tom čase v kúpelni privedené vykurovanie bola vaňa z oceľového plechu ukotvená v drevenom ráme. Spočiatku vznikali prenosné varianty vaní, ktoré však boli síce dômyselné ale zároveň nepraktické. Dôvod ich výroby bol spočiatku ukrytý v tom, že tečúca voda nebola vôbec bežným vybavením kúpelne a preto uplatnenie mali aj prenosné vane. V druhej polovici 19. storočia sa tečúca voda postupne stáva štandardom a vaňa „zapúšťa“ korene natrvalo ako zabudovaná súčasť kúpelne. Meď sa ako materiál stále používa, neskoršie začiatkom 20. storočia sú už vane oceĺové s medenou vložkou a  olemovaním dubovým alebo čerešňovým drevom a s bronzovými nožičkami. Oceľ a meď však ako materiál nevydržali dlho, pretože neustály kontakt s vodou spôsoboval postupne hrdzavenie a koróziu s ofarbovaním vody a preto sa do popredia dostávajú keramické liate vane a umývadlá ako aj misy pre toalety. Reklamy z roku 1910 sa pýtali: „Prečo by vaňa nemala byť súčasťou architektúry domu?“ Zdalo sa, že pevný porcelán má svoje nevýhody. Takéto vane boli veľmi ťažké a rovnako drahé. V roku 1909 sa ceny pohybovali od 180 dolárov za 4 1/2-dlhý model až po 255 dolárov za masívny 6 1/2-dlhý model keramickej vane, zároveň ocelová obložená vanička  mohla byť za asi 25 dolárov. Navyše niektorí kúpajúci cítili, že hrnčiarska hmota absorbovala príliš veľa tepla z vody, čo bolo drahé na použitie. Pevná porcelánová vaňa zostala Cadillacom kúpeľného priemyslu do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia a charakteristickým znakom luxusnej kúpeľne. V skutočnosti pred rokom 1910 boli kúpeľne samy o sebe často symbolmi stavu. V dobe, keď domy s tečúcou vodou a odpadovým potrubím boli nové a moderné, jedna kúpeľňa s toaletou, záchodovou toaletou a pevnou vaňou bola známkou progresívneho myslenia a zásadným krokom k lepšej hygiene. Sprcha, ktorú dnes spájame s denným životom, bola často samostatná klietka s viacerými sprejmi určenými na stimuláciu kože alebo obličiek, kým vane boli rozptýlené v miestnosti na namáčanie jednej alebo viacerých častí tela.

Farebné vane.

Rovnako ako Henry Ford, ktorý sľúbil auto kupujúcim akejkoľvek farby ktorú chcú, (nie len čierne), výrobcovia sanitárnej keramiky boli najprv farebne slepí na čokoľvek iné než biele. Biela bola nielen farba hygieny, takže bolo ľahké vidieť špinu.  Rovnako ako v automobilovom priemysle sa však všetko začalo meniť v neskorých dvadsiatych rokoch minulého storočia. Akonáhle sa kúpeľňa dostala do povedomia ako účinná hygienická čistiaca nemocnica, začala byť vnímaná ako vozidlo pre dizajn a domácu krásu a okolo roku 1929 sa farba dostala do kúpeľne veľkým spôsobom. Pigmentovanie sklovitého povrchu v prípravkoch – najprv v ľahkých pastelových farbách, potom v hlbších odtieňoch, ako je kráľovská modrá, Mingová zelená a čínska červená, priniesli farbu do kúpeľne. Farba sa taktiež stala pekným marketingovým ťahom pre výrobcov, odlíšenie jednej produktovej línie od druhej, rovnako ako dávajú majiteľom domov dôvod, aby si kúpili všetky príslušenstvo z toho istého zdroja.

A čo toalety?

Hoci sa prvý splachovací záchod datuje do roku 1590, kedy sir John Harington, predstavil svoj vynález kráľovnej Elizabeth I, v pravom slova zmysle to bolo nedokonalé riešenie a nie príliš voňavé riešenie, navyše bol to len akýsi splachovací hrniec navyše bez existencie kanalizácie a preto sa takmer 300 rokov na tomto poli nič nedialo. Novodobý splachovací záchod prichádza na svet v roku 1824 aby sa už vo viktoriánskom Anglicku rozširil a tým aj do celého sveta v podobe ako ho poznáme dnes.

zdokonalenie vo viktoriánskej dobe
zdokonalenie vo viktoriánskej dobe

Farba ide s dobou

3O. roky

 

40. roky

 

50. roky

 

60. roky

 

70. roky

 

Polygrafia navždy v srdci

      Život prináša radosti i starosti. Detstvo a mladosť formuje našu osobnosť, rodina vychováva a škola vzdeláva. Až prvé zamestnanie nás skúša, či to čo sme sa naučili v škole je pravda. Škola alebo skúsenosti starých majstrov ovládajúcich svoje remeslo desiatky rokov? Polygrafia je odvetvím, ktoré zahŕňa množstvo profesií, ktoré sa časom  a novými technológiami zmenili ale „gro“ a skúsenosti starých majstrov i starých majsteriek pretrvalo a pretrváva v nejednom z nás, ktorí mali tú česť zažiť pri svojich pracovných začiatkoch majstrov v „kmeťovskom“ veku, pričom slovo „majster“ tu zobrazuje odborníka na danom stroji či pracovnom zaradení často i bez odbornejšieho vzdelania. Každoročne si viaceré firmy s dlhoročnou aktívnou činnosťou uctievajú svojich bývalých zamestnancov, dnes v dôchodovom veku. Stretnutie s takýmito ľudmi evokuje práve to majstrovstvo a ten kumšt starých majstrov a majsteriek (predsa odborníci i odborníčky boli muži i ženy). A hoci si nemusíme veľa postáv pamätať, predsa možno prvé stretnutia s nimi boli pred dvatsiatimi či tridsiatimi rokmi v časoch keď sme nastupovali prvé dni do nového zamestnania. Časom sa stali našimi kolegami s ktorými sme zdielali nie jeden pracovný deň, riešili nie jednu zložitú pracovnú úlohu, úspechy i neúspechy. Postupne sme sa stali priateľmi a nezabúdame ani dnes na nich, hoci oni sú už dnes v dôchodkovom veku, ale stále verní pojmu polygrafia. V Neografii, predtým v Tlačiarňach SNP Neografia štátny podnik, pracovalo v 70. a 80. rokoch až do 1000 ľudí. Dnes po zmodernizovaní mnohých prevádzok a technológií je počet pracovníkov okolo čísla 500.  Aj v  podnikoch a firmách s iným ako polygrafickým zameraním výroby ubúda už „majstrov“, ktorých by sme mohli porovnávať práve s tými našimi učiteľmi, ktorých sme poznali na našich pracovných začiatkoch. S tým nič nespravíme. Odbornosť sa dá získať ak je od koho, ale aj ak je o to záujem, čo dnes veľa nových ľudí vo výrobe nemá. Preto sa firmám nedarí, pretože tomu čo robia alebo vyrába ich firma buď nemajú vzťah, alebo ich pobyt v firme je len vlastným dočasným riešením. Hoci starých majstrov je dnes raritné nájsť, ak je záujem „chytajme“ ich poznatky do našich hláv aby sme aj my mohli odovzdávať  mastrovstvo a skúsenosti mladším, pravda ak o to budú mať záujem a možno o 20 či 30 rokov sa stretneme na spomienkovom stretnutí, ktoré budú usporadúvať práve naši žiaci, ktorí možno mali kostrbaté začiatky s veľkým množstvom nepodarkov, ale spomeňme si na vlastnú mladosť, boli sme dokonalí?  Asi nie ak by sme mali povedať pravdu bolo to také isté ako je to u mladých v ich začiatkoch. Jediné čo badať je ako už bolo spomenuté – záujem o skúsenosti i o hrdosť práce či nazvime to „stavovskú česť som polygraf“. Iste „stará škola“ postupne vymiera ale práve spomienkové každoročné stretnutia so starými majstrami nás vracajú aj do spomienok našich vlastných začiatkov i možno do porovnávania sa či snáď aj konkurenčnosti, či sme dnes schopní podeliť sa o naše skúsenosti s ostatnými. Vdaka starí majstri, bez Vás by sme to mali ťažké, ale dnes vieme, že Vaše cenné skúsenosti sme si vzali k srdcu i keď mnohé sa museli zmenit, pre zmenené výrobné techológie,ale to „gro“ ostalo zachované. Ďakujeme.

Zaječická hořká

  Zaječická hořká vyviera z prírodného liečivého zdroja, podľa staršej  legislatívy minerálna voda silne mineralizovaná pre liečebné využitie prameniaca v Českom stredohorí. Od začiatku 18. storočia a vyznačujú sa preháňavým, nedráždivým a zápalom zabraňujúcim účinkom. Voda môže slúžiť ako regulatív zažívanie a je prírodným zdrojom síranu horečnatého (horká alebo epsomská soľ), vďaka čomu sa užíva pre svoj detoxikačný efekt. Ide teda o prírodný liečivý zdroj vody, definovaný kúpeľným zákonom 164/2001 Zb.

Dr. Fridrich Hoffmann, osobný lekár pruského kráľa,  roku 1725 rozosiela po európskych šľachtických dvoroch spis o novo nájdených hořkosolných očistných prameňoch. Tie sa okamžite začínajú používať v kúpeľoch Teplice a hořkosolná pitná kúra sa stáva vyhľadávanou procedúrou. Tieto zdroje nahrádzajú vyťaženej zdroje v Epsomu a horká soľ (síran horečnatý) získava druhé meno: „Sedlecká soľ“. Zaječická je známa ako najčistejšie horkosolný prameň a jej sláva sa začína šíriť po celom svete. (Anglicky hovoriacim sa lepšie vyslovuje SEDLITZ, podľa obce Sedlec). Zaječická stojí pri samom zrode českého kúpeľníctva a užíva sa v kúpeľoch Karlovy Vary a Teplice. (Carlsbad und Töplitz)

 

zdroj:http://www.zajecicka.cz/

A DOSŤ!

      Život človeka je z hľadiska histórického plynutia času len kvapkou v mori. Ale každá kvapka má svoj pestrý príbeh. Od narodenia cez detstvo, dospievanie, dospelosť starobu i smrť. Na svete je to však zariadené tak, že čo sa raz narodí nežije večne, ale to neznamená, že nemá žiť. Pokým sme deti neuvedomujeme si svet ako taký, až keď dosiahneme 18 rokov a príde prvé zamestnanie zrazu sa rúcajú vekové bariéry a tykáme si s rovesníkmi našich rodičov či starých rodičov, ako dospievame zisťujeme, že život je boj a že každý chce žiť, ideálne v blahobyte alebo aspoň byť zdravý a ak nie bohatý, tak určite nie chudobný. Krásne to dnes vidieť na sociálnych sieťach, zdieľame naše túžby a pocity ale najmä sny. Chceme byť krásny, bohatí úspešní, byť zabezpečený do budúcnosti – akosi podvedomky počítame s tým, že raz bude horšie. Sny treba mať a občas si ich aj plniť ale nesmieme  zabudať na reálnosť  splniteľnosti našich snov a takisto na to, že nemôžeme mať všetko, ono totiž  nie všetko sa dá splniť ak aj prinesieme vysoké vstupné náklady. Ak ctíme hodnoty tohoto sveta, že udržateľný život musí existovať aj pre budúce generácie tak je nám jasné, že nie všetko na čo si spomenieme a zaumienime,  budeme mať. Možno si tu viacerí poviete, že čo nás po budúcnosti. V minulosti sa nik nestaral o budúcnosť vyčerpávali sa zdroje, ničila príroda, i keď s vedomím, že keď príde ten okamih, že toho bude dosť príroda povie DOSŤ. a to DOSŤ je vhodné povedať práve dnes. Áno dnes máme mnohí na to aby sme si budovali bazény napúšťali ich pitnou vodou, hoci sused vedľa nemá tlak vody,  máme na to aby sme obsah septiku či žumpy vypúšťali kadekde, lebo je to zadarmo, máme na to aby sme vyhadzovali do komunálneho odpadu plastové fľaše a všetok rúzny odpad, naše EGO nam hovorí, že DNES nám NIK nebude predsa rozkazovať, je predsa DEMOKRACIA a môžeme si HOVORIŤ a ROBIŤ čo sa nám zachce. ŽIJEME len RAZ. Nuž veríme, že sú aj takíto ľudia a nie je ich málo, ktorí však nepochopili dnešný život. Príroda už dávno povedala DOSŤ a podobné DOSŤ povedala aj Európska únia, keď sa krajiny EU snažia pretvoriť odpadové hospodárstvo na obehové hospodárstvo.  Dnes je nám už úplne jasné, že zdroje našej planéty nie sú nevyčerpateľné. Ak budeme pokračovať v luxuse a míňaní surovín tempom ako dnes a žiadnym šetrením, či recykláciou môžu sa dnešní 20 tnici dožiť o 30 rokov katastrofy.  Život o 30-40 rokov môže byť sakra drahý, voda bude cennejšia ako zlato  a zlato a dnešný luxus?  Bude fajn ale jesť sa nebude dať ani piť a polievať záhrada sa zlatom taktiež nedá. Samozrejme dnes sa nedá predpovedať ako to vlastne v budúcnosti bude a že to bude skutočne tak ako píšeme. Bože chráň aby sa nenaplnili takéto pesimistické predpovede. Ale dnešok nás učí – keď bola spoločnosť v 50-60 rokoch 20. storočia a pozerala sa na budúcnosť teda dnešné dni, veľa vecí sa vedelo predpovedať aj s vedomím, že to bude niečo stáť a ak sa neprijmu riešenia niektoré prírodné procesy sa nebudú dať tak rýchlo zmeniť ako sa dali zmenením ľudskej činnosti naštartovať. Hoci by sme dnes všetky krajiny prestali vypúšťat emisie skleníkových plynov bude trvať niekoľko desaťročí aby sa planéta s toho spamätala a prestala sa globálne meniť klíma. A vieme veľmi dobre, že dnes ani o 10 rokov sa nestane aby boli emisie skleníkových plynov v tolerovanej norme, vždy bude nejaká krajina požadovať výnimku. Dnes niet tej autority, ktorá by primäla všetkých ľudí na svete aby sa konečne zamysleli nad dôsledkami vlastného konania a vplyvom  na životné prostredie. Sám človek nezmení nič ale keď sa jednotlivci  zomknú už dokážu viac a zomknúť sa dnes musíme všetci obyvatelia planéty ZEM. Chceme hádam aby naše deti a vnúčatá žili pokojný život, alebo je nám to jedno a myslíme len na vlastné ego?  To je dnes každého voľba ako sa k tomu postaví.