Eko stopa, alebo zavalí nás vlastný odpad?

      Možno ste už počuli pojem eko stopa alebo ekologická stopa.  Káždý človek na Zemi snáď s výnimkou kmeňov indiánov v povodí rieky Amazónka či v Tichomorí, ktoré sa nedostali do styku s civilizáciou (alebo neboli ňou ovplyvnené), zanecháva na prírode a životnom prostredí stopu, ktorá sa nazýva EKOSTOPA. „Civilizace si žádá své“ – pamätáme si z televíznej rozprávky o Arabele,. Áno skutočne si civilizácia žiada nejaké „obete“.  Po II. svetovej vojne kedy sa začalo s obnovou zničených krajín, rozvíjal sa priemysel, budovali nové sídliská a závody, domácnosti  získavali štandart a pohodlie aké poznáme dnes, vznikali postupne aj ekologické záťaže. Človek dovtedy žijúci v prírode a s prírodou zrazu objavuje nové technológie, ktoré mu uľahčujú spôsob práce i spôsob života. Dovtedy relatívne nedotknutá príroda, ak si odmyslíme následky, ktoré priniesla prvá a druhá svetová vojna, alebo ktoré spôsobil človek pred 100-200 rokmi ( čo sa vzhľadom na používané prírodné materiály v historických dobách až do začiatku 20. storočia nedá považovať za markantné zásahy do životného prostredia), začína pociťovať prvé známky, kedy človek vyrýva svoju ekostopu. Spočiatku sú to čierne skládky a smetiská s nástupom nových materiálov, hlavne plastov začína nová dimenzia ekostôp a eko záťaže, ktorú človek zanecháva už aj nepriamo. S postupným rozvinutím priemyselnej a potravinárskej výroby je každý človek už nepriamo zodpovedný za zvečšovanie vlastnej ekostopy na životnom prostredí.  Čím viac človek využíva produkty ktoré vyrobí priemysel vrátane potravín, tým viac zvečšuje svoju ekostopu. O životnom prostredí i o záťažiach na životnom prostredí sa začína hovoriť až niekedy v 80 rokoch 20 storočia. V tom čase začína boom plastových tašiek (pamätám si na svoju prvú igelitku bola biela s modro-zelenou potlačou a bolo na nej dole napísané, že je to ekologický prírodu šetriaci produkt, ktorý sa  rozloží na CO2 a kyslík, alebo tak podobne, pozn. autora). Po roku 1989, kedy mnohé závody stratili „východné“ trhy a nevedeli sa logicky uchytiť na západných trhoch, postupne upadajú alebo sú privatizované a (alebo) rozkradnuté, klesá (relatívne) množstvo ekozáťaží (tu si však treba uvedomiť, že zánik, rozpredaj , privatizácia alebo rozkradnutie nejakého závodu v 90 rokoch 20. storočia neznamenalo automaticky aj pokles ekozáťaže, ak aj daný podnik produkoval emisie skleníkových plynov alebo inak poškodzoval životné prostredie v danom regióne. Išlo tu skôr o to, či sa o konkrétnej ekozáťaži vedelo alebo nie, čo sú podstané veci. V dnešnej dobe v čase internetu, aplikácií a sociálnych sietí vieme okamžite reagovať, čo však v 90 rokoch 20. storočia nebolo možné). Až nástup internetu a prístup k informáciam znamenal v prvom rade, že informácie dovtedy dostupné len vo vedeckých katalógoch boli  a sú dostupné online, môžeme o nich diskutovať, pridávať vlastné názory a poznatky, upozorňovať atď. Pojem ekostopa však poznáme až posledných 5-8 rokov. Poznáme viacmenej všetky ekozáťaže v našej krajine, máme zmapované a v online podobe ekozáťaže aj z obdobia do roku 2000. Členstvom v EU a členstvom v rôznych organizáciách sú všetky priemyslené závody štandardizované na normy ISO aj v enviromentálnej oblasti. Ostáva  však vychovať generáciu ľudí, ktorá si bude chrániť svoje vlastné životné prostredie, pretože planéta ZEM je zatiaľ len jedna, cestovať v čase alebo na iné planéty zatiaľ nevieme (Star-Trek), pretože ekologickou nečinnosťou (pokým priemysel fungoval aj s ekozáťažami na 100% v 20 storočí), sme si zvýraznili našu terajšiu ekostopu. V roku 2012 bola priemerná ekostopa občana Slovenska 4,1 – čo znamená, ak by sa takto správali všetci obyvatelia na Zemi potrebovali by sme 4 naše ZEME aby sme dokázali udržať náš spôsob života.  Aj keď sa po roku 2000 čoraz častejšie hovorí o recyklácií odpadov i o eliminácií produkcie odpadu stále sa pohybujeme  na odpadovom hospodárstve. Odpadové hospodárstvo však predpokladá prechod na obehové hospodárstvo a doterajšie prognózy ukazujú, že prechod na obehové hospodárstvo bude nutný. Produkcia odpadov totiž dnes už je zlom číslo jedna.  Príroda nemá bezodné zásoby, ktoré potrebujeme pre náš priemysel i pre výrobu potravín. Dnes už nie teoreticky, hrozí, že sa niektoré suroviny jednoducho vyčerpajú, preto je obehové hospodárstvo prvoradým riešením, hoci prechod naň určiet nebude bezbolestný a hlavne bez straty pohodlia. Ale je predpoklad, že čím viac budeme čakať tým viac stratíme z nášho pohodlia. Dnes sa veľa hovorí o plastoch v moriach, ktoré sa do mora dostávajú z riek alebo inak  ale vždy je na začiatku reťazca človek, lebo nedokáže triediť plasty ale vyhadzuje ich do bežného odpadu, ktorý nekončí v spalovniach ale sa skládkuje, alebo priamo do volnej prírody. V prírode sa však nachádza rôzny odpad, pokým rozložiteľný odpad nepredstavuje ekozáťaž pokiaľ ho nie je koncentrovane veľa (,Problém, který nevoní: s výkaly se potýká Mount Everest, New York i Indie), plasty alebo iné odpady v prírode už predstavujú vážne riziko.  A pri tom stačí tak málo používať rozum, ubrať so svojho pohodlia (niekedy zájsť pár krokov navyše a plast odhodiť do koša na plast nie do komunálneho odpadu, alebo nepustiť z ruky na ulici ako bezprízorný jedinec), ale sa aj zapájať a diskutovať o možnostiach  ako uľahčiť prechod na obehové hospodárstvo aby sa naša ekostopa rovnala číslu 1 alebo aj menej a aby náš život na planéte ZEM bol udržateľný minimálne do doby kedy odletíme  všetci na Mars. Tak nám Pán Boh v tomto pomáhaj.

Pridaj komentár