Krajina zázrakov

      Slovensko je krajinou zázrakov.História nás učí, že sa zázraky diali, sme svedkami toho, že sa zázraky dejú a zdá sa, že sa budú diať aj v budúcnosti. Nikdy v histórií nemalo Slovensko tak dlho svoj štátny útvar s vlastnou vládou ako je tomu od roku 1993 až doteraz.  Z histórie, prostredníctvom  pier pisateľov dejín, historikov a literátov poznáme, že pokým sme boli v područí iných (Rakúsko-Uhorsko, Prvá ČSR, povojnová ČSR, neskoršie ČSSR, či porevolučná ČSFR), boli sme národ utláčaní a zatracovaní.  Toľko hovoria „historické dogmy“, i keď dnes by sme mali povedať, že je to prinajmenšom veľmi zjednodušené tvrdenie, pretože tak v Rakúsko-Uhorskej monarchií ako aj medzivojnovej ČSR a neskoršie v povojnových štátnych zriadeniach boli Slováci nie nemí, ale často sa aktívne podieľali na chode a riadení aj kľúčových funkcií štátu. Ale pokým sme ako národ nemali svoj vlastný štát, bolo ľahké neúspechy v hociakom odvetví zvaliť na to, že sa nám nepraje, sme utláčaní, financie nie sú prerozdelované správne atd. Vznik nového a vlastného štátu však odhalil aj nelichotivú stránku Slováka. Historici i politológova by však povedali, že je to úplne normálne, pretože nemôžeme našich 25 rokov vlastného štátu porovnávať so stáročiami iných (Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko). Každé vlastné zriadenie je v ranných obdobiach krehké a citlivé ak sa jeho vývoj nevyvíja tak ako by si to ľud predstavoval. Hoci sa nemôžeme na riadení štátu podieľať všetci, neznamená to, že nám to má byť ľahostajné. Každý štátny útvar má svoju formu (parlamentná demokracia alebo prezidentský systém) a z nej sa už odvíjajú konkrétne formy riadenia štátu. Tak v minulosti (ešte ako súčasť ČSSR) sme boli členmi iných politicko-hospodársko-obranných zoskupení (RVHP, -Varšavská zmluva), tak aj dnes už ako samostatný štát sme členmi NATO a EU. Z toho pochopiteľne vyplývajú aj práva či povinnosti, či už Európske fondy alebo plnenie noriem a pravidiel EU. Ak sme načrtli, že vznik nového ale vlastného štátu odhalil našu nelichotivú stránku nebolo to náhodou. Ak odhliadneme od politiky a politikárčenia, čo je dnes u ľudu zvlášť obľúbené i od obohacovania sa na úkor štátu, čo je tiež jedna z ľudských vlastností (…), nelichotivá stránka je naša vlastná lenivosť i nechuť či sebou samým vyvolaná bezmocnosť (stav kedy mi je všetko jedno, mladšie ročníky tomu hovoria „mfp“. Tento stav ak by išlo len o politické dianie či veci , ktoré sa nás bytostne nedotýkajú, bol v poriadku. Ale ono to v poriadku nie je pretože dnes sa človek sám musí zaujímať o to aby nielen prežil, ale v tejto ťažkej dobe dokázal žiť nie na úkor budúcich generácií (ako to bohužial zatial je, tým že zatiaľ vyčerpávame naše zdroje, prírodné bohatstvo, ale do prírody vraciame nazvime to rovno bordel bez úvodzoviek – plasty v mori ale aj v lese na lúke hocikde). To. že to dnes nie je v poriadku nielen u nás ale aj vo svete si samozrejme všimli všetci a podľa toho sa prijímajú aj opatrenia. A práve preto nám dnes nielen nesmie byť jedno čo sa okolo nás deje, ale ani nemôže to byť jedno lebo nás viažu záväzky, ktoré ako členská krajina EU máme. Vo verejnosti sa zvyknú nariadenia, či normy EU hádzať do jedného vreca  s rôznymi nezmyslami, ktoré občas vzniknú. Skúsme byť však normálny a zamyslime sa či náhodou obehové hospodárstvo nie je riešením aj našich problémov – lebo aj my, malá slovenská krajinka prispievame svojim nechtíkom do ničenia prírodného prostredia. Zatiaľ totiž odpadové hospodárstvo – ráta s produkovaním odpadu, áno niečo sa recykluje ale v porovnaní s obehovým hospodárstvom sú to zatiaľ len „smeti“. Ak dnes v systéme odpadového hospodárstva vieme druhotne použiť, zrecyklovať  10% a zvyšok len skládkujeme, pri obehovom hospodárstve je to presne naopak. Na skládke bude končiť len 10% a zvyšných 90% sa recykluje a opätovne použije. Áno nie je to jednoduché a hlavne nie je to bez straty pohodlnosti ale aj nezáujmu o to čo sa deje zatiaľ kdesi mimo nás. Bude nás to stáť veľa energie  ale cenou bude to, že by sme naše vyčerpávajúce zdroje vedeli nahradiť alternatívami. Ak sme v úvode spomenuli kus histórie, nebolo to len tak. Za iných okolností by sme si ako mladá 25 ročná  krajina mohli nárokovať mladosť akú mali naši partneri v EU. Lenže oni sa formovali dlhší čas a hlavne v inom čase. Ak by sme sa aj teoreticky mali vyvíjať ekonomicky i ekologicky ako západné krajiny združené v EHS či BENELUX-e v 80 rokoch 20 storočia zrejme by to nemalo neaký racionálny efekt a zrejme by sme museli mať asi „akúsi povolenku“ , že áno vy môžete ničiť životné prostredie . Ale tak to nefunguje ako krajina EU  ale aj ako člen OSN sme viazaní inými pravidlami a hlavne aj svedomím. Ale skutočne všetci? Aj dnes sú ľudia ktorí maju stále nezáujem triediť či recyklovať, lebo by prišli o svoje pohodlie, možno by museli prejsť 20 krokov navyše a prečo by to robili? Možno preto lebo im  je to všetko jedno majú to mfp. Ak som členom rodiny dodržujem isté pravidlá, správam sa ako človek – to nás nakoniec odlišuje od zvierat, že používame mozog, že zvažujeme i analyzujeme naše konanie i dôsledky našich krokov. Tu by sme sa mohl asi viacerí ohradiť, že tak nerobíme, lebo je nám to opäť úplne ale úplne jedno, nezaujíma nás úplne nič, len vlastné pohodlie.  Áno našťastie na rozhodujúcich postoch  (v globále) v riadení bývajú ľudia, ktorým to jedno nie je a nebyť ich tento svet by už asi neexistoval. Ak by sa v čase studenej vojny nepoužíval rozum zrejme by sme teraz mali nukleárnu zimu po dopade niekoľkých atómových bômb (kubánska kríza). Slovensko je krajinou zázrakov – musí byť , lebo toľko koľko sme s prírody zobrali v rámci odpadového hospodárstva a zároveň odobraté kapacity zaplnili odpadom na prvý pohľad sa nič vlastne nestalo. Slovensko je aj krajinou golfových trávnikov, čo na tom že sme si možno vyhnali alebo priam pozabíjali užitočný hmyz z vlastnej záhrady. Slovensko je aj krajinou s bohatými zásobami pitnej vody (zatiaľ), možno aj preto ju používame aj na splachovanie alebo polievanie a dažďová, ktorá by sa dala zachytávať  a mohla by končiť ako zachytená v krajine zvytočne a neefektívne odteká preč. V časoch letných horúčav je každá väčšia betónová či zastavaná plocha len zdrojom tepla, v čase dažďa vieme z týchto plôch odvádzať vodu do zberných nádrží, ale efektívnejšie sa javí tam kde sa to dá voliť miesto jednoliateho betónu  vsakovacie systémy aby voda z dažďov končila zachytená v krajine a nie v kanalizácií. Cieľom našeho príspevku bolo aby sme sa zamysleli či konečne nie je čas na zmenu v správaní sa voči životnému prostrediu, prechod na obehové hospodárstvo iste nebude ľahký, ale práve preto by sme mali začať využívať to čo nám dnes príroda dáva a čo vieme zatiaľ využiť vo svoj prospech, čo nám vie pomocť v domácnosti, čo nám vie ušetriť pár euríčiek. Voda je na Slovensku lacná v porovnaní s okolitými krajinami, ale nie je zadarmo ak nemáme vlastnú studňu. A aj studňa v závislosti od zdroja môže raz vyschnúť. Preto je na mieste otázka, prečo máme vyhadzovať peniaze von oknom ak ich môžeme šetriť tým, že sa budeme snažiť udržat vodu v krajine ale najmä používaním zachytenej dažďovej vody (polievanie, splachovanie) Je to voľba tak prečo ju nevyužiť, keď nám ju zatiaľ príroda ponúka.

Pridaj komentár