Kúpeľňa – ako sa to všetko začalo

 

Kúpeľňa – najdôležitejšia miestnost v dome, dnes ju berieme ako samozrejmosť, ale svoje miesto si vydobyla ak nerátame obdobie Rímskej ríše s povestnými kúpelmi, až v 19. storočí. Ľudia dvadsiateho prvého storočia milujú svoje kúpeľne. Milujeme ich natoľko, že ich chceme mať veľa. Dnes nie je výnimkou, keď si prezeráme v katalógoch ponuku zariadených alebo navrhovaných domov, že majú viac ako jednu kúpeľňu.

Stredoveký kúpeľ

Ako sa to začalo

Potreba osobnej čistoty pozná len hranice priestoru. Väčšina z nás vie o známych rímskych kúpeľoch, takže vieme, že táto posadnutosť umývať sa a byť čistý nie je akýmsi výstrelkom modernej doby, ale siaha hlboko do histórie. Prví ľudia sa nečistôt najprv zbavovali mechanicky otieraním dovtedy, pokým nezistili, že voda v rieke či potoku im uľahčí prácu aby sa očistili.  Od počiatku máme dôkazy o hygienickej funkcii, ktorá spočiatku nebola spojená s kúpeľňou, ale s potrebou očisty tela. Pravdepodobne v súhre s umývaním sa v rieke, striekaním vody na seba navzájom prví ľudia objavili aj možnosť plávať vo vode, čo už napovedá, je len malý krok ku kúpeľu.

Neexistuje kultúra na zemi, ktorá by nemala potrebu byť čistá, aj keď musíme poznamenať, že oná čistota, či pocit čistoty sa líši u každej kultúry. Čistota je fyzický, ako aj duchovný stav, takže prvé známe kúpele alebo presnejšie kúpanie bol rituálnym bazénom, kde sa ľudia pred uctievaním očistili, čím boli ich telá fyzicky aj duchovne čisté. Na území dnešného Pakistanu sa zachovali zvyšky starých toaliet z roku cca 2800 pr Kr. s odtokovými kanálmi, ktoré prechádzali cez drenážne systémy až do žúmp. V tých istých mestách sa tiež nachádzali miestnosti na kúpanie, ktoré mali odpadové  potrubie vyvedené do mestského drenážneho systému.  Staroveké rímske záchody sa nachádzajú v ruinách Ríma a jeho kolóniach. Najstaršia známa vaňa bola nájdená v Grécku a našla sa v paláci Knossos, na Kréte, z roku 1700 pr Kr. Výkopy gréckych miest objavili alabastrové a keramické vane, rovnako ako sofistikované systémy teplej a studenej vody.  V období antiky v rímskych kúpeľoch,  nadobudlo kúpanie veľký spoločenský a verejný význam. Bohatí Rimania mali často súkromné ​​kúpele, ale veľké verejné termálne kúpele boli nielen miestom, kde sa dalo umyť, ale kde  boli aj spoločenské miesta, kde sa zhromažďovali priatelia, schádzali sa obchodné rokovania a bavili sa. Kúpeľ bol rovnako dôležitý pre spoločnosti na Blízkom východe  s rituálnym kúpaním i dôležitou súčasťou židovskej kultúry. Tradície tureckých kúpeľov sú rovnako dobre známe v celom arabskom svete, čím vznikli kúpele obdivované dodnes. Na východe sa japonské parné kúpele používajú takmer tak dlho, ako kúpele starého západného sveta. Každý miluje dobré kúpele.

Starorímske záchody

Na starom kontinente v Európe sa mnoho storočí nič nezmenilo. Hoci sa nám páči, že ľudia zo stredoveku boli takí špinaví ako svinky, ktoré si roľníci chovali, dôkazy ukazujú, že milovali aj dobrý kúpeľ. 

V stredoveku bol ľud vyzývaný, aby sa myl denne, umyl si vlasy a ruky a očistil ústa a zuby. Učenci nám hovoria, že bohatšie triedy v Európe sa často kúpu spolu, niekedy v starých rímskych kúpeľoch, ktoré zostali po páde starého Ríma. Niektoré mestá vo východnej Európe schválili zákony, ktoré vynútili kúpeľ aspoň raz týždenne. Ak tomu tak nebolo, musel „špintoš“ zaplatiť pokutu. Napriek tomu ostatné obyvateľstvo mohlo roky žiť bez kúpania, najmä v chudobných a chladnejších krajinách. Kúpanie v zime bolo veľmi podozrivé, pretože parné kúpele boli považované za zdroj nákazy. Keď mor spustošili pozemky, verejné kúpele sa zatvorili, pretože ľudia si mysleli, že kúpanie s ostatnými spôsobí, že mor sa dostane cez „paru“ horúcej vody. Toto pokračovalo v celej renesancii. Postupom času parné kúpele, ak to bolo možné, nahradili namáčacie vane a pre bohatých sa parfum stal kúpeľnou voľbou. Väčšina verejných kúpeľov v tejto dobe boli plytké obdĺžnikové bazény, často vedľa seba, kde sa ľudia kúpali a namáčali, často jedli, čítali alebo hrali stolové hry. Prenosný kúpeľ (už akoby predchodca kúpania sa vo vani) bol zvyčajne v podobe dreveného pivného alebo vínneho sudu. Takéto kúpele boli naplnené vodou ohrievanou na samostatnom ohni. V priebehu histórie a kultúr boli bylinky, kvety, soli a vonné oleje použité na to, aby kúpele boli voňavšie a pomáhali čistiť telo. Mydlo používali Rimania, Galovia a Kelti, ale neskoršie sa nepoužíva, aby svoje uplatnenie našlo opäť v stredoveku. Mydlo bolo vyrábené zo živočíšnych tukov, lúhov a popola. Voňavé mydlá sa objavili až v 16. a 17. storočí. Recepty a receptúry na jemné vonné mydlá boli dobre chránené, ktoré udržiavali ceny vysoko hore, takže  ručné a tvárové mydlá boli majetkom iba bohatšej vrstvy.

Kúpanie je iba polovica rovnice v kúpeľni. Odstránenie odpadu je druhá polovica. V závislosti od toho, kde človek žil a k akej vrstve patril, záviselo  či spracovanie a odvedenie odpadu z kúpelne bolo síce nie príliš pekným riešením, ale aj  zlatou baňou. Moč sa už dlho používa ako prostriedok na opaľovanie koží a pri výrobe soli, zložky strelného prachu. Spracovanie a využitie odpadu teda nie je výdobytkom dnešnej doby. Ľudia zhromažďovali to čo vyprodukovali zvieratá i človek, následne to skladovali a predávali. Bol to relatívne výnosný biznys z dnešného pohľadu i keď o spoločenskej únosnosti a prijateľnosti veľa nevieme. Tieto miesta boli zvyčajne sústreďované na okraji miest. Väčšina stredovekých hradov alebo bohatších domov mala tzv záhradkárne, (zahradené a oddelené miesta, kde sa sústreďoval odpad fekálneho pôvodu) , dnes by sme mohli povedať, že to boli prvé septické jamy (septiky). Je div, že všetci nepozomierali vtedy na mor a podobné epidémie, pretože chudobný ľudia odpad a fekálie skladovali alebo sústreďovali  v mestách na uliciach či kútoch na to určených alebo podľa potrieb a situácií. Vo väčších stredovekých mestách vznikajú prvé kanály a stoky ako predchodkyne kanalizácie.  Ale ako najlepšie riešenie sa javilo vyvážanie odpadu ďaleko za mesto. Mimo Londýna bola jedna hromada o šírke sedem a pol akrov nazvaná „Mount Pleasant“.  Začiatkom 14. storočia sa v stredovekých mestách začína s dláždením ulíc, ciest, stôk či rigolov. Prvá zmienka o odpadovom rigole je z roku 1310, kedy boli splašky takto odvádzané v Prahe. V priebehu 14. storočia sa už objavujú aj čističi stôk a žúmp, pričom niekedy sa tento odpad aj ďalej využíval (1422 obliehanie Karlštejna)

Kúpanie začiatkom 19. storočia

V priebehu stáročí sa aristokracia v Európe začala opäť objavovať vo vani. Dôkazom sú nájdené komplikované a nákladné vane vytesané zo všetkých druhov kameňa v palácoch, vidieckych domoch a mestských šľachtických a kráľovských  panstvách. Do 17. storočia, kedy sa Európania začali usadzovať v Severnej Amerike vo veľkom počte, bola vaňou pre ich domov prenosná vanička vyrobená z dreva, lemovaná oceľou. Vytiahla sa nad oheň a ohnisko a naplnila sa ohrievanou vodou. Celá rodina  sa kúpala v tej istej vode, bolo to zvyčajne raz za týždeň, zvyčajne v sobotu večer. Domy tejto doby ešte nemali vybudované kúpelne.  Miesta na očistu ostávajú ešte na dvore alebo pri dome aj to len ako vane alebo kade s vodou.

1888 kúpeľňa s drevenými kovaním

Začiatky kúpeľne

V polovici 19. storočia boli tri časti kúpeľne v oddelených miestnostiach. Ak ste potrebovali umyť  tvár alebo ruky, alebo sa umyť špongiou potrebujete iba umývadlo a nádobu s vodou, najlepšie vyhrievanú. Ak ste boli stredná trieda alebo bohatí, mali ste v spálni umývadlo. Pre chudobných ostávala ako miestnosť na očistu kuchyňa, kde bol krb alebo pec. Keď ste sa chceli kúpať, nad oheň sa dala prenosná vanička, voda bola ohrievaná a vy ste sa umyli alebo okúpali. Bohatí mohli mať luxus vane v niekoľkých formách. Do domu sa postupne vracia kúpeľňa.

Prenosná kúpacia vaňa

V polovici 19, storočia sa konečne vytvorilo prepojenie medzi odpadom a zdravím a veľké mestá sveta – Londýn, Paríž, New York – začali stavať komplikované kanalizačné systémy na vyprázdňovanie odpadov z mesta. S poznaním prichádza technológia a veľký technologický pokrok v priemyselnom veku priniesol problém: príliš veľa ľudí a príliš veľa odpadu v pomerne malom priestore.

Prvý splachovací záchod z čias kráľovnej Alžbety I., (zostrojil John Harrington, už v roku 1596). Bolo to vnímané ako skvelá novinka, ale nič viac, chýbalo totiž odvedenie odpadu a kanalizácia.  Dokážete si predstaviť: kráľovná a skupina dvoranov stoja okolo spláchnutia a pozorujú, čo sa deje, ako malé deti. Ale nestalo sa nič, chýbalo odvedenie obsahu toalety. V roku 1775 bol prvý patent na toaletný záchod priznaný britskému vynálezcovi Alexanderovi Cummingovi. On a ďalší vynálezca, Samuel Prosser, v roku 1777 urobili veľké kroky pri vyčístení moderného záchodu. Ale napriek tomu tam stále nebolo skutočné spojenie s vodným zdrojom alebo s odpadovým potrubím.  Prvé splachovacie toalety v USA boli v hoteloch. V roku 1829 bol hotel Tremont v Bostone pričinením architekta  Rogersa prvým hotelom, ktorý má vnútornými inštalatérskymi prácami vybavených 8 splachovacích záchodov, všetky mali prepojenia na prítok vody do splachovacej nádrže i odvedenie obsahu toalety do kanalizácie.  Toalety boli v prízemí hotela a boli napájané systémom na ukladanie vody na streche, spláchnutím sa gravitáciou voda spustila dole a odviedla obsah toalety do kanalizácie.  Bolo to jednoduché, ale fungovalo to. Vyskytoval sa však problém spätného toku kanalizačných plynov a metánu.  V roku 1834 sa Rogers prekonal tým, že navrhol Astor House v Manhattane, veľkú šesťposchodovú budovu (bez výťahov) so 17 kúpeľňami v najvyšších poschodiach, ktoré slúžili 300 hosťom. Okrem toaliet boli k dispozícii aj kúpelne s tečúcou vodou. Vane mali malé plynové pece a nádrže pripojené k boku, alebo vyššie, ktoré ohrievali vodu. WC aj voda z vaní sa odvádzali do kanalizačného systému. Rogersove kúpeľne sa zhodovali s vynálezmi inej inštalatérskej legendy, jeho bývalým šéfom, Solomonom Willardom, ktorý je pripísaný americkému vynálezu ústredného vykurovania teplým vzduchom. Obe funkcie sa spojili o 50 rokov neskôr vo viktoriánskej kúpeľni.

Kúpelňa z 19. storočia v dome Codman.

Thomas Twyford v roku 1885 vynašiel toaletné ventily vyrobené zo skleného porcelánu. Predchádzajúce modely boli vyrobené z dreva a kovu. Thomas Crapper vlastnil vodovodnú dodávateľskú spoločnosť a kúpil si patent na „tichý ventil bezoplachového odpadu“ a začal vyrábať toalety.

Zvyšok je história. Avšak žiadna z týchto vymožeností  by nebola možná, keby vynálezcovia neprišli s modernými vynálezmi a patentami. Starovekí Gréci, Egypťania, Rimania, Japonci a Východoindické kultúry tiež prichádzali z inovatívnymi vynálezmi, ale veľa poznatkov o týchto vynálezoch sa stratilo. Prvé potrubia v Amerike ale aj v Európe  boli drevené.  Prvá potrubná voda v Bostone bola systémom drevených rúrok vedúcich z jamajského jazierka do prístavu v Bostone. Drevené rúry boli použité až do začiatku roka 1800, kedy bola vyvinutá liatinová rúrka. Dokonca aj dnes, sú príležitostne zvyšky drevených rúr vykopávané v mestských vykopávkach v Európe i USA.  Philadelphia bolo prvým americkým mestom, ktoré vyvinulo a používalo systém liatinových rúr, ktoré boli poháňané energiou z veterných mlynov, aby voda prúdila cez tento systém. New York mal prvý drevený potrubný systém a na začiatku 19. storočia sa mení na liatinový.  Po katastrofálnom požiari z roku 1835, ktorý poukázal na nedostatky systému, New York vyvinul obrovskú sieť Croton akvaduktu (vyvinutý v roku 1834), aby čerpal vodu do mesta a do menších nádrží na 42. ulici  Central Parku, od nádrže v Croton. V roku 1857 inžinier Julius Adams prerobil Brooklynský vodný systém a vytvoril prvý moderný mestský kanalizačný systém. Rozvinul tiež moderné sanitárne inžinierstvo. 

Vodoinštalácia v 19. storočí v New Yorku

Zatiaľ skupina iných mužov v rastúcom povolaní inžinierov inštalatérov zisťovala správny spôsob, ako odviesť bezpečne kanalizačné plyny z domu. Zjednotili normy v odpadových potrubiach a kanalizáciách. Prostredníctvom skúšok a omylov vyriešili uhly, veľkosť potrebných potrubí a ďalšie detaily pre inštaláciu moderného mestského domu. Konektory, ventily a príslušenstvo boli vyriešené. Výrobcovia na oboch stranách Atlantického oceánu spracovali detaily toalety, ich tvar, veľkosť a materiály. Surový porcelán sa stal preferovaným materiálom, ideálnym pre čistotu aj možnosti príjemného dizajnu. Vypracovali tiež detaily v umývadlách a vane a príslušenstvo, ktoré by dodávali vodu. Všetko sa konečne spojilo pre vnútornú kúpeľňu a vo viktoriánskej dobe to všetko bolo na mieste. 

Sifónový patent z digitalizovaného katalógu: Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Viktoriánska kúpeľňa

Dokonalosť kúpelne prišla nástupom viktoríánskej doby. Dovtedajšie patenty sa snúbili zo zanietením kráľovnej Viktórie, ktorá podporovala novinky a nevídaný hospodársky rozvoj. Ako vesmírna udalosť, kde sa všetky hviezdy a planéty zoradia, fenomén, ktorý poznáme ako modernú kúpeľňu, sa  koncom osemdesiatych rokov 19 storočia konečne dostáva do popredia. Mestské kanalizácie, ústredné kúrenie, teplá a studená tečúca voda, dokonalosť vnútorných inštalácií potrubia, vynájdenie záchodovej toalety, vynájdenie stacionárnej vane a umývadla, uvedomenie si, že všetky tieto veci možno najlepšie využiť v jednej miestnosti a nové sociálne programy propagujúce osobnú čistotu a hygienu nám dali kúpeľňu.

Viktoriánska kúpelňa

A aké boli kúpeľne! Keď všetky patenty a zdokonalenia boli vynájdené ostávalo len kúpeľňu nakombinovať a naprojektovať. Postupne stovky firiem začali  pre nové kúpeľne vyrábať jednotlivé zariadenia. Nevyhnutnosť bola skutočne matkou vynálezu a keďže myšlienka vnútornej kúpeľne sa stala nielen novinkou pre bohatých, ale nevyhnutnosťou pre všetkých, nové inovácie a vynálezy prichádzali rýchlo a odvážne. Nové spoločnosti, z ktorých mnohé stále existujú, boli založené v druhej polovici 19. storočia. Kohler jeden z najväčších amerických výrobcov toaliet, vaní a umývadiel, začal v roku 1873, keď rakúsky prisťahovalec menom John Michael Kohler kúpil Sheboygan Union Iron and Steam Foundry. Štandardná sanitárna výrobná spoločnosť, založená v roku 1875, bola malá spoločnosť, ktorá vyrábala materiály a doplnky pre vybavenie kúpelne.

Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

V roku 1857 vyrobil v New Yorku Joseph Gayetty prvý balený toaletný papier. Bol nazývaný „Terapeutický papier“ a zmes aloe v zmesi papiera. Nebolo to na roli, ale skládané listy zložené v krabičke, a každý list na ňom vytlačil meno Jozefa Gayettyho.

V roku 1890 prišiel Scott Tissue s prvým toaletným papierom na kotúči. Bolo však ťažké ho predávať, pretože to bolo „trápne“ inzerovať. Ľudia sa to hanbili kupovať, ale to sa postupne zmenilo. 

1915 Reklama na toaletný papier Scott.

 Pre mnohých milovníkov domov viktoríánskej doby je viktoriánska kúpeľňa tichá kúpeľňa. Veľa fotografií sa nám z tejto doby nezachovalo. Z dobových katalógov spoločností, ktoré vyrábali zariadenia pre kúpelne sa však dá dnes dozvedieť pomerne veľa. V bohatších domoch bývala toaleta často v dome sama o sebe, v rohu alebo v predsieni s dverami. Ak boli domy a byty menšie a požiadavka bola na kúpeľňu, sa niektorí architekti snažili zosúladiť toaletnú misu s kúpeľňou. Pretože požiadavka bola aby tieto 2 miestnosti boli v dome (byte). Pri väčších domoch bolo miesto na to aby toaleta a kúpeľňa boli vybudované samostatne. 

Mottov patent sprchy zabudovanej vo vani – Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

 

Vaňa na umývanie nôh

V kúpeľni boli obyčajne obkladové dosky z dlaždíc alebo obkladovej dosky. Keď sa viktoriánska doba blížila ku svojmu koncu,  dlaždica sa stala krycou vrstvou nábytku,  Takzvané „dlaždice metra“, rovnako ako iné veľkosti dlaždíc boli veľmi populárne, a stále sú. Spočiatku však všade prevláda len biela farba dlaždíc. Často boli dlaždice doplnené dekoratívnymi pásmi farebných alebo reliéfnych dlaždíc v pastelových farbách. Tie sa stále dajú nájsť v kúpeľňových kúpeľniach v súčasnosti. V domoch bohatých sa často používa kombinácia dlaždíc a bieleho mramoru, s murivovými múrom, mramorovými výlevkami a dokonca mramorovými podlahami.

Luxusný sprchovací kút s vaňou

Toaleta bola často na mramorovej doske, rovnako ako vane. Ak tam bol samostatný sprchový kút, mohol to byť mramor, alebo dlaždice. V domácnostiach v strednej triede bola voľba pre kúpeľňové podlahy –  nepálené biele dlaždice, často hexagonové dlaždice alebo štvorcové dlaždice, niekedy s čiernymi vzormi. Ľudia viktoriánskej doby boli citliví na súkromie; veľa viktoriánskych kúpeľní má vitráže, často veľmi pekné a zložité, pre zachovanie súkromia. Nepriehľadné vzorované sklo bolo ďalšou voľbou výberu, najmä v skromnejších domoch.   Najstaršie viktoriánske vane boli oválne vane, niektoré s drevenými ráfikmi, niektoré vyrobené zo zinku, cínu alebo medi a vložené do drevených obalov. To dovtedy, pokým John Michael Kohler nezačal uvádzať na trh  smaltované liatinové vane v roku 1883. Ďalší výrobcovia ho nasledovali a do roku 1885 bola liatina z nehrdzavejúcej ocele vhodná pre viktoriánsku kúpeľňu. Trvalo to až do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy sa stala ďalšia nová vec s dvojitou stenou smaltovanej vane. V tej dobe bolo veľa inovácií, vrátane inštalácie sprchových hlavíc a sprchových záclonových tyčí. Polosklenné kryty, ktoré sa objavili okolo jedného konca vane, so sprchovými hlavicami, sú dnes zriedkavé a veľmi cenené.   Spoločnosti s kúpeľňovými zariadeniami a doplnkami navrhovali veľa druhov vyrezávaných vaničiek, nožičiek pre liatinové vane, sprchovacie kúty a všetky druhy doplnkov, ktoré robili zážitok z kúpania dlhší a príjemnejší. Dni kedy sa ľudia vyhýbali umývaniu a kúpaniu sa skončili. Samotná kúpeľňa bola úžasom pre viktoriánske oči.  Na rozdiel od dnešnej doby, keď chceme skryť fungovanie všetkého, od inštalácie až po elektrické šnúry, vo viktoriánskej dobe boli potrubia viditeľné. Takisto to tým uľahčilo opravu v prípade nedostatkov v systémoch. A tých bolo spočiatku dosť veľa. Viktoriánska myseľ vyššej triedy trvala na tom, aby pre každú funkciu existoval nástroj alebo objekt.  Výrobcovia v tom čase vyzdvihujú obrovské množstvo výrobkov, z ktorých každý je určený na špecifické účely. Priemerná kúpeľňa však často nemala všetky vybavenia.

Píše sa rok 1876, kúpele na 5-tej East River.

Okrem umývadla, toalety a vane mohla mať luxusná kúpeľňa aj bidet, vaňu na nohy alebo luxusný sprchovací kút na vani alebo rebrované sprchové prístroje v samostatnej sprche. Vane obsahovali niekoľko tvarov a veľkostí, od detskej veľkosti až po klasickú vaňu pre dospelých. Inštalácia týchto vaní obsahovala predné upínacie prvky vychádzajúce z otvorov v hornej časti vane, ako aj predné alebo bočné namontované upínacie prvky, ktoré vychádzali z podlahy a viseli nad vaňou. Skoršie výlevky boli zvyčajne ploché mramorové dosky s príchyteným porcelánovým drezom. Umývadlo bolo jednoduché alebo zdobené maľovaným vzorom, často kvetinovým. Umývadlá bývali nástenné s ozdobnými konzolami a stojanmi z niklu. Ako sa 20. storočie priblížovalo, mramorové horné umývadlo bolo nahradené bielym skleneným porcelánovým drezom. Tieto umývadlá boli voľne stojace alebo namontované na stenu a často zakrývali inštaláciu zo stojanom. Rozmanitosť štýlu a veľkosti týchto umývadiel bola obmedzená len na peňaženku ľudí a veľkosť kúpeľne.

Rebrový a jednoduchý sprchovací kút – Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Záchod sa tiež zmenil. Prvé toalety záviseli od vysokej nádrže, ktorá pomocou gravitácie hnala vodu cez systém. Nádrže, často z dreva, lemované olovom alebo iným kovom,kvôli hydroizolácií, boli pripevnené k miske dlhými rúrkami. Misy boli väčšinou obyčajné z bieleho porcelánu, ale aj tieto boli často zdobené kvetmi a inými dekoratívnymi motívmi. Niektoré veľmi ozdobné misy boli vyrezávané s vzormi a tvarmi, ktoré boli všetky vypálené alebo vyryté do samotnej misy. Dodnes sa takto zachovalo pár takto zdobených mís.  Mnohé z nich slúžia v modernej kúpeľni. Na prelome 20. storočia priniesli inovácie do splachovacieho systému výrobcom možnosť napojiť nádrž so splachovacím systémom a následne sa začal vývoj modernej toalety akú poznáme dnes.

Catalogue „G“ : illustrating the Plumbing and Sanitary Department of the J.L. Mott Iron Works ..

Začiatkom 20. storočia je kúpeľňa taká, ako ju poznáme dnes. Takisto je to aj postoj k čistote a súkromiu.  Pre strednú  alebo vyššiu triedu bola zachovaná posvätnosť kúpeľne. Chudobní ľudia však ešte museli zdieľať kúpelne i toalety s ostatnými. Nájomné byty v mestách nemali do začiatku 20. storočia k dispozícii kúpeľne vo vnútorných priestoroch a mnohé z nich mali v zadnej časti budov vonkajšie závesy. WC bývalo na každom poschodí jedno, zdieľané s viacerými rodinami. Vane neboli takisto v každom dome a ešte na prelome 19. a 20. storočia mali mnohé domy v suterénoch spoločné kúpelne. Americký zákon o nájomných bytoch z roku 1901 zasadil do chaosu poriadok, kedy museli byť všetky bytové jednotky opatrené toaletami a kúpeľňami. Keďže však počiatočné hygienické zariadenia a nájomné byty s nimi vybavené boli dosť drahé, veľa prisťahovalcov ale aj chudobných ľudí si to nemohlo dovoliť. Preto bývali zriadené verejné kúpelne a plavárne.

Luxusná Brooklynská kúpeľňa zo začiatku 20. storočia

Kúpeľňa v 20. storočí

V prvej svetovej vojne kúpeľňa priemerného amerického domu vyzerá veľmi podobne ako priemerná kúpeľňa vo väčšine dnešných amerických domovov. Každý nový dom bol vybavený aspoň jednou kúpeľňou. Ale kúpeľne sú také populárne, že bývajú aj dve v dome. Výrobcovia kúpeľňových výrobkov, ako sú svietidlá, dlaždice, osvetlenie, príslušenstvo a inštalatérske doplnky sa stali kreatívnymi a poskytujú zákazníkovi viac možností na výber ideálnej kúpeľne. Moderná západná civilizácia sa úplne posadila do kúpeľne. A to pokračuje aj dnes.

Typická kúpeľňa v tejto dobe pozostávala z toalety a pripevnenej nádrže, porcelánového drezu, často namontovaného na stenu a vane so sprchovacím nástavcom na stenu. Kúpeľne s bielymi kachličkami boli považované za hygienické, čo bolo veľmi dobré. Ale dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia sa stáva populárne tapetovanie papierom so vzormi, čo malo prispeť k zútulneniue prostredia kúpelne. Viktoriánska vaňa s nožičkami prechádza do štýlovosti. Väčšina domácností nemala služobníctvo a preto bolo menej času na upratovanie a čistenie detailov pod vaňou, hlavne ak boli na nej prítomné štylizované viktoriánske nohy. Preto prichádzajú na trh vane vstavané do podstavcou a neskoršie z uzatvorenou spodnou časťou. Žiadne ďalšie starosti o čistenie pod vaňou. Ďalšie zmeny životného štýlu boli spracované v štýloch a preferenciách v kúpeľni. Sprcha, ktorá bola skôr novinkou než potrebou, získala popularitu. Keďže rozvoj automobilového priemyslu dovoľoval ľuďom pohybovať sa ďalej, do nových predmestí obklopujúcich veľké mestá, dochádzanie sa stalo dlhšie a ranné očistné rituály si žiadali skôr sprchu ako vaňu. Sprcha je rýchlejšia a ľahšia ako kúpeľ, a do 30. rokov minulého storočia mal každý dom pre strednú triede v USA  sprchu buď ako samostatné zariadenie, alebo vstavanú vo vani. V roku 1927 spoločnosť Kohler predstavila kúpeľňovú súpravu: obsahujúcu umývadlá, toalety a vane. Bol to nielen skvelý marketingový nástroj, ale aj začiatok ponímania kúpeľne ako dôležitú nevyhnutnosť, ktorú treba zdobiť, starať sa o ňu a postupne ju  zdokonalovať. Všetci  výrobcovia kúpeľňových spotrebičov nasledovali a začali vyrábať množstvo výrobkov pre modernú kúpeľňu pre každú príjmovú skupinu. 

Rovnako ako Henry Ford, ktorý sľúbil auto kupujúcim akejkoľvek farby ktorú chcú, (nie len čierne), výrobcovia sanitárnej keramiky boli najprv farebne slepí na čokoľvek iné než biele. Biela bola nielen farba hygieny, takže bolo ľahké vidieť špinu.  Rovnako ako v automobilovom priemysle sa však všetko začalo meniť v neskorých dvadsiatych rokoch minulého storočia. Akonáhle sa kúpeľňa dostala do povedomia ako účinná hygienická čistiaca nemocnica, začala byť vnímaná ako vozidlo pre dizajn a domácu krásu a okolo roku 1929 sa farba dostala do kúpeľne veľkým spôsobom. Pigmentovanie sklovitého povrchu v prípravkoch – najprv v ľahkých pastelových farbách, potom v hlbších odtieňoch, ako je kráľovská modrá, mingová zelená a čínska červená, priniesli farbu do kúpeľne. Farba sa taktiež stala pekným marketingovým ťahom pre výrobcov, odlíšenie jednej produktovej línie od druhej, rovnako ako dávajú majiteľom domov dôvod, aby si kúpili všetky príslušenstvo z toho istého zdroja.

Zdá sa to ako ťažko uveriteľné, ale zvyšok sveta, vrátane Európy zaostával za americkou kúpeľňou zo začiatku 20. storočia. V polovici 20. storočia sa do popredia dostáva nová terminológia. Samostatná kúpeľňa a hlavná kúpeľňa. Samostatná kúpeľna bola spojená alebo pretváraná na práčovňu, alebo slúžila pre hostí v dome. Hlavná kúpeľňa často susedila zo spálňou (zo spálne boli dvere rovno do kúpelne).

Dnes už veľa bytov i apartmánov nemá vane, len sprchové kúty. Niektoré väčšie kúpeľne majú samostatné toaletné kabíny a mnohé majú dvojité umývadlá. Odtoková podlaha umožňuje odvádzať vodu a väčšina z nich je navrhnutá tak, aby sa od vody ušetrila aspoň jedna strana kúpelne a tá druhá aby ostala suchá (toaletná časť, vešiaky a šatníky s bielizňou).

Moderná éra zaznamenala pozoruhodný nadbytok kúpeľňových doplnkov. Liatina bola nahradená akrylátom a laminátom, takže dnešné vane sú oveľa ľahšie a niekto by mohol tvrdili, že sú aj  oveľa lacnejšie. Ak máte peniaze, vaňou môžu byť moderné sklenené vajcia, japonská drevená vaňa alebo starobylé talianske mramorové vane.

Kúpeľňa zo 40 rokov 20. storočia

Dokonca aj viktoriánske štýlové nohy sú späť. Vírivky, vírivé vane a masážne vane prinášajú čistotu. Výlevky prešli z bieleho sklovitého porcelánu alebo smaltovaného porcelánu na sklenené, kovové a kamenné nádoby, ktoré sedia na stole. Aj to, čo sa dá urobiť, sa zmenilo aj u stoličiek, viktoriánskej až ultramodernej dnešnej doby. Toalety sú teraz vesmírne zariadenia, vychádzajúce zo stien alebo posadené ako vyrezávané objekty. Sprchy môžu byť dvojité s tromi veľkými priestormi so stovkami smerových trysiek alebo vodopádom smerujúcim na telo pri sprchovaní.

Dlažba už nie je len s dlaždicami. Dnes môžete zariadiť kúpeľňu so všetkými druhmi kameňa, kovu alebo iných povrchov. Možnosti sú obmedzené len rozpočtom.

Dnes sa zdá, že sa očakáva, že každá spálňa v dome má mať teraz vlastnú kúpeľňu a pár ďalších v prízemí. Reklamy na nehnuteľnosti, ktoré obsahujú viac kúpeľní než spální, nie sú nezvyčajné.

70. roky 20. storočia kúpeľňa v Brooklyne

Najvyššou formou kúpeľňového štýlu je, veľká vaňa uprostred izby s krbom (na umocnenie pohody a zážitku s relaxačného očistného kúpeľa), bohužiaľ dnes si to len málokedy vieme dopriať práve pre ultrarýchlu dobu v ktorej žijeme. Na jednej strane už máme možnosti ako si vychutnať kúpele ako si ich vychutnávala len bohatá vrstva, na strane druhej nemáme na to čas, tak sme naše kúpelne vybavili len sprchovacími kútmi.

článok je prekladom (upravené) z rozsiahleho materiálu Suzanne Spellen.  From Pakistan to Brooklyn: A Quick History of the Bathroom

zdroje:

https://www.smithsonianmag.com/smart-news/three-true-things-about-sanitary-engineer-thomas-crapper-1809

https://toilet-guru.com/thomas-crapper.php65008/

https://www.brownstoner.com/architecture/victorian-bathroom-history-plumbing-brooklyn-architecture-interiors/

 

Pridaj komentár