November 1989.

Dnes 17. novembra 2018 si pripomíname 29. výročie udalostí zo 17. novembra 1989, výročie nežnej alebo zamatovej revolúcie. Prerod od socializmu k demokracii nastával pozvoľna od polovice 80. rokov 20. storočia. Nebyť zmien na vrcholových postoch ÚV KSSZ v ZSSR, ktoré sa udiali práve v roku 1984 nastúpením Michaila Gorbačova do čela ÚV KSSZ, zrejme by sa totalitný blok a totalitné režimy v NDR, ČSSR, MĽR, Polsku, Bulharsku, Rumunsku či Juhoslávii nerozpadli a nezosypali ako sa tomu stalo práve koncom 80. rokov 20 storočia. Každá s týchto krajín mala starú gardu svojich komunistických predstaviteľov, ktorí pomali dožívali, mnohí boli v politike a vo vedení štáto 30 rokov, mnohí mali 70 a viac rokov. Politické systémy sa postupne menili zo skostnatelých normalizačných z brežnevovskej éry na perestrojkovské z nastupujúcej éry Michaila Gorbačova. Vplyvom tohoto uvoľnenia si síce komunistické režimy zachovávali systém riadenia so všetkými atribútmi (komunistická strana ako vedúca sila v riadení štátu, cenzúra, tajná polícia), ale verejnosť už začínala premýšlať. Keď sa začal v lete roku 1989 rúcať postupne Berlínsky múr bol to už akýsi predvoj pádu celého komunistického režimu v štátoch východného bloku. Tento pád prišiel postupne, niekde sa režim snažil oužiť aj vojenskú silu, čo malo ale za následok, že jeho vrcholoví predstavitelia skončili na popravisku (Rumunsko). V Československu sa v roku 1988 a 1989 konali občasné demonštrácie, ktoré však boli vždy totalitným režimom potlačené za použitia vodných diel a zatýkania účastníkov. Na jeseň roku 1989 sa konala v Bratislave 16. novembra študentská manifestácia, pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov a o deň neskoršie v Prahe 17. novembra za mnohotisícovej účasti, čo zrejme režim nečakal, že sa ľudia zmobilizujú a vytrvajú v uliciach nasledujúce dni po 17. novembri 1989. Vedenie KSČ kalkulovalo s tým, že sa účastníci uspokoja z vyhláseniami vrcholových predstaviteľov ÚV KSČ (Miloš Jakeš, Miroslav Štěpán) a situácia sa ukludní, ako po predchádzajúcich demonštráciach. Ale ľudia sa už nedali oklamať a vytrvali v uliciach aj napriek mrazivému novembru. Pondelok 27. novembra dvojhodinový generálny štrajk zasadil režimu poslednú ranu, aj keď tu musíme poznamenať, že nebyť nečinnosti ZSSR, zrejme by sa to nezaobišlo bez krviprelievania a obetí na životoch. Revolúcia sa dnes berie ako zamatová, ale byť iná doba napríklad rok, 1977 kedy v ZSSR vládol Leonid Iljíč Brežnev, demokraciu by sme vtedy nevybojovali. Je naivné si dnes myslieť, že by sa to v 70. rokoch podarilo alebo ešte pred smrťou Brežneva. Svet bol rozdelený na východný a západný blok a obe strany disponovali jadrovými zbraňami. Ak USA a Severoatlantická aliancia nepomohla Československu v roku 1968 z toho istého dôvodu by nám nepomohla ani vtedy, ak by v 1989 vojensky reagoval Sovietsky zväz. Myslím, že si obe strany uvedomovali toto riziko a preto vyčkávali ako zareaguje druhá strana. Sovietsky zväz však v roku 1989 nereagoval, zrejme glasnosť a perestrojka vo veľkej sovietskej krajine spôsobili nečinnosť riadenia, alebo to bol náznak riešte si problémy sami. Naši skostnatení komunisti sa aj na jeseň 1989 spoliehali na zásah spojencov a ZSSR, avšak režimy sa postupne rúcali aj v týchto krajinách, čo nakoniec vyústilo v pochopenie situácie vrcholovými predstaviteľmi ÚV KSČ, že situácia je už nezvratná a režim skončil. Ľudia vytrvali v uliciach až do vzniku novej vlády národného porozumenia. Sám som sa vtedy ako 16 ročný zúčastňoval mítingov, keď ma to lákalo viac ako nemčina, na ktorú som vtedy chodil. Aj keď 16 ročný človek si len utvára názory dnes viem, že to stálo za to i keď som bol vtedy v mnohých veciach naivný. Dnes sa však nedá úplne presne porovnávať dnešná doba a dnešné zhromaždenia  (Gorila, Za slušné Slovensko) z mítingami v roku 1989. V roku 1989 sme sa museli spoľahnúť na televíziu, rozhlas a tlačené noviny. Aj keď mnohé redakcie sa postupne pridávali na stranu pravdy alebo do opozície proti režimu, lebo čo bola vtedy a aj je dnes pravda je veľmi otázne.., vo vyjadreniach rozhlasu a televízie musel človek veľmi rozmýšlať ako interpretovať daný vysielaný obsah. Rodičia alebo ľudia, ktorí zažili rok 1968 boli v mnohých veciach skeptický, na jednej strane mali entuziazmus, na strane druhej sa  obávali potlačenia a návratu do normalizácie tak ako po roku 1968. Dnes v dobe internetu a sociálnych médií je jednoduché nájsť pravdu alebo relevantnú informáciu, aj keď človek musí aj dnes rozmýšlať čomu uverí a čo považuje za fakenews.

Demokracia nám dala veľa možností ale aj pocit zodpovednosti. Máme právo na názor, aj ho vieme prezentovať v diskusiach, ale zabudli sme, že sme za ten svoj názor aj zodpovední ak niekomu neprávom ublížime. Vlastný názor ešte neznamená pravdu. Pozrite sa na politikov. Svoje názory na hociakú vec považujú za absolútnu pravdu. Ale tak demokracia nefunguje. Demokracia je o hľadaní pravdy a o správnosti konania. Problémom však je, že sme sa za tých 29 rokov ešte nenaučili správne demokraticky rozmýšlať ale aj konať. Ak by tomu bolo inak, boli by sme ako krajina na úrovni normálnej demokratickej krajiny. Poďme si slúbiť, že to zmeníme a vybudujeme krajinu, ktorú sme chceli v novembri 1989.

Pridaj komentár