Odpustiť je možné, zabudnúť sa však nedá.

25. februára 1950 zomrel vo večerných hodinách po neskorej operácii prasknutého žalúdočného vredu , ale aj na následky mesiac trvajúceho mučenia komunistickou štátnou bezpečnosťou český rímskokatolícky kňaz Josef Toufar (14. júla 1902 Arnolec – 25. februára 1950 Praha). Osobne zodpovedným za jeho smrť sa od začiatku javil a po viacerých súdnych konaniach aj stal vtedy podporučík Ladislav Mácha (19. júna 1923 Višňová – 30. septembra 2018),  ktorý viedol tzv Inštruktážnu skupinu STB. Novonastupujúci komunistický režim po roku 1948, bol vedený i riadený Moskvou a tzv sovietskymi poradcami. Tí usmerňovali riadenie a vykonávanie krokov smerujúcich k upevneniu moci komunistickou stranou a k „odhaľovaniu triednych nepriateľov“.  Tých si však režim vytváral aj umelo, aby poukázal pre prostých ľuďí na rozvracačov krehkého vznikajúceho socialistického štátu, kedy ľudia po 2. svetovej vojne len obnovovali zničenú krajinu. Komunistický režim bol pri moci len druhý rok a pre získanie prevahy aj medzi pracujúcimi a tými, ktorí boli na „vážkach“ (inteligencia, vysokoškoláci, veriaci), bolo treba hľadať vnútorných nepriateľov, alebo potencionálnych nepriateľov, ktorí čakajú ako voš pod chrastou na slabinu krehkého socialistického Československa, aby mohli prevziať moc a otvoriť cestu imperialistickému západu. Celá mašinéria vykonštruovaných procesov sa uskutočňovala v stalinistickej ére, kedy v ZSSR bol pri moci Josif Visarionovič Stalin  (18. december – 6. december podľa juliánskeho kalendára,  1878, Gori – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve). V Československu bola pri moci komunistická strana vedená Klementom Gottwaldom (* 23. november 1896, Dědice – † 14. marec 1953, Praha). Spočiatku sa však Gottwald bránil procesom , neskoršie najmä pod vplyvom rôznych udalostí a naliehaní najmä sovietskej strany sa Stalinovi podriadil. Ked sa v roku 1949 od ZSSR odvrátila Titova Juhoslávia (hoci si zachovávala socialistické smerovanie, odmietala si nechať zasahovať ZSSR do svojho riadenia chodu štátu, to primälo Stalina, ktorý prinútil ostatné krajiny neskoršieho komunistického bloku aby sa podriadili Moskve a vytvorili si s pomocou sovietskych poradcov zložky tajnej polície. V povojnovom Československu historici datujú vznik ŠTB – Štátnej bezpečnosti 30. júna 1945, pričom zložkou Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) sa stala v roku 1947.  Stalinistická éra trvala až do smrti Stalina v roku 1953, kedy Stalinove miesto zaujal Nikita Sergejevič Chruščov ( 15. apríl 1894, Kalinovka – † 11. september 1971, Moskva). Odstránením šéfa tajnej polície NKVD Lavrentija Beriju (29. marec, 1899 Mercheuli, okres Suchumi, Ruská ríša – † 23. december, 1953 Moskva, ZSSR), sa postupne začal rúcať stalinistický kult, keď Chruščov verejne hovoril o stalinizme a postupne sa táto éra uvoľňovala, čo malo v Československu následok uvoľnenie čistiek a zastavenie politických procesov. Prispela tomu však najmä smrť Klementa Gottwalda, krátko po návrate z pohrebu Stalina. Či by k uvoľneniu situácie došlo, ak by nezomrel Gottwald je otázne, ale na situáciu to malo vplyv a keďže sa stalinizmus rúcal, pocítili to aj spriatelené satelity. Po smrti Gottwalda nastali ťažké časy aj pre jeho zaťa Alexeja Čepičku ((* 18. august 1910, Kroměříž – † 30. september 1990, Dobříš). Po vojne sa oženil s jedinou dcérou Klementa Gottwalda Martou, čím odštartoval svoju kariéru. V rokoch 1947-1956 zastával vysoké stranícke i štátne funkcie: (1947-1948 minister vnútorného obchodu, 1948-1950 minister spravodlivosti, 1949-1950 predseda Štátneho úradu pre veci cirkevné, 1950-1956 minister národnej obrany, 1951-1956 člen Predsedníctva a politického sekretariátu Ústredného výboru KSČ). Mal značnú zodpovednosť za nezákonnosti a zločiny páchané štátnou správou v rokoch 1948-1955. Spolu s Klementom Gottwaldom a Rudolfom Slánskym bol hlavným architektom plánov KSČ na likvidáciu katolíckej cirkvi , tzv. Akcia P, osobne riadil politické procesy s odporcami komunistov. Ako minister spravodlivosti zlikvidoval nezávislosť sudcov. Rozhodujúcou postavou sa namiesto sudcu stal prokurátor. Všetko rozhodovali funkcionári KSČ, ktorí v politických procesoch vopred určovali výšku i druh trestu. „Socialistická zákonnosť“, za jeho úradovania, počas 5 rokov odsúdila k mnohoročným trestom asi 100 000 ľudí. Je spoluzodpovedný za vytváranie táborov nútených prác a justičné vraždy. Ako armádny generál zaviedol do armády sovietske predpisy a podstatne sa zmenili ľudia na veliteľských postoch. Všetko bolo pod dozorom sovietskych vojenských poradcov. Za jeho pôsobenia boli vytvorené pomocné technické prápory (PTP), kde absolvovali povinnú vojenskú službu politicky nespoľahlivé osoby. Po smrti jeho svokra Gottwalda sa stal neúnosným i pre vedenie KSČ. Najprv bol poverený funkciou predsedu Štátneho úradu pre vynálezy a normalizáciu a až roku 1963 bol vylúčený z KSČ. Ďalších 27 rokov si žil životom veľmi dobre zabezpečeného dôchodcu. Bol jedným z hlavných vinníkov politických procesov a ďalších hrôz 50. rokov. V časoch svojej najväčšej slávy bol skutočným postrachom.

Keď si uvedomíme číslo 100 000 ľudí, ktorí boli počas vykonštuovaných procesov odsúdení (i keď po roku 1953 rehabilitovaní, alebo znížené tresty), a to nerátame tých, ktorých stalinisticko-gottwaldovský mlynček zomlel. V dobe, kedy nik nevedel, či to nebude práve on, koho niekto udal. Vykonštruované procesy však neraz postihli aj aktérov, ktorí sa spočiatku podielali na tejto mašinérii ( Slánsky), alebo mali minulé styky zo zahraničným odbojom (Milada Horáková a spol.), alebo patrili k predstaviteľom cirkvi (Josef Toufar). Mráz po chrbte však už behá, ak si uvedomíme, že mnoho vyšetrovateľov, sudcov, prokurátorov a všetkých zodpovedných za tieto zločiny sa dožilo relatívne vysokého veku (80-95 rokov), a svoj život dožívali v „demokracii“ dlho po roku 1989.  Aj keď mnohí z nich mali ako sa dnes hovorí po kariére, keď mali len 40- 45 rokov a až do svojej smrti verili, že vykonávali len príkazy nadriadených a teda defakto nie sú vinný za to čo im neskoršie spoločnosť vyčítala. Ak by sme sa vžili do svedomia človeka, ktorý v mladosti dobil nevinného človeka na smrť, ako sa javí to jeho vnímanie si viny, či skôr neviny  už na prahu vlastnej smrti 60 a viac rokov po danej udalosti? Za smrť kňaza Josefa Toufara je zodpovedný Ladislav Mácha, ktorý zomrel v septembri roku 2018, 68 rokov po tejto udalosti. Mácha, ktorý do poslednej chvílky opakoval, že necíti vinu, i keď v jednom vyjadrení, práve počas súdneho procesu v roku 1998 sa vyjadril nasledovne: „Omlouvám se tímto katolické církvi a panu faráři Toufarovi za to, že jsem se účastnil počátkem r. 1950 činnosti tehdejšího státního aparátu, jehož cílem byla diskreditace katolické církve. Omlouvám se za mé tehdejší postoje a činnost, bez ohledu na to, z jakých motivů tehdy vycházely. Dnes, po téměř 50ti letech, mohu vidět věc ze zcela jiného pohledu, v jiných souvislostech, ale především z pohledu starce, jehož životní zkušenosti jsou dnes mnohem větší, než tomu bylo v roce 1950. Byl jsem tehdy přesvědčen, že konám správnou věc a mnohé okolnosti případu tomu nasvědčovaly. Správně však zvažovat mezi tím, co je dobro a zlo, jsem nebyl schopen. A už vůbec jsem nebyl schopen – vzhledem k okolnostem a možnostem, které jsem měl, rozlišit mezi morálními a nemorálními prostředky k dosažení cíle, o kterém jsem se domníval, že je správný. K jednotlivostem celého případu, nazývaného již v minulosti „Čihošťský zázrak“, se na radu svého obhájce nebudu a nechci vyjadřovat. Nečiním tak proto, abych zakryl nějaké mé jednání nebo znesnadnil rozpoznání míry mé účasti na věci, ale především proto, že se domnívám, že současná společnost, obvykle informovaná pouze prostřednictvím médií, by nebyla schopna správně pochopit vše, co se událo. Případ byl různě interpretován, a to ke škodě všech tehdy zúčastněných osob, včetně pana faráře Toufara a katolické církve. Chtěl bych však zdůraznit, že moje tehdejší činnost, ať už byla jakákoliv, nevedla přímo – ani nepřímo – ke smrti pana faráře Toufara, a podle mého soudu, nebyla ani příčinou jeho nemoci, stejně tak nebyla příčinou zhoršení jeho zdravotního stavu, ani nebyla příčinou zanedbání péče o tehdejšího vězně. Chtěl bych ještě zdůraznit, že tehdejšímu mocenskému aparátu, vč. tehdejších vládních špiček, se nepodařilo využít případu k propagačnímu tažení proti katolické církvi jako organizaci formou procesu proti faráři Toufarovi, a to proto ne, že pan farář Toufar náhle zemřel a nebylo možno jej postavit před soud z důvodů, které se tehdejšímu mocenskému aparátu zdály být jedině možné a vhodné. Cílem jednání a vyšetřování celé věci bylo totiž poškodit katolickou církev, a to poškozením její pověsti. Pan farář Toufar měl být pouze vhodným prostředkem k takovému cíli. Pokud jsem se v řadě různých šetření orgánů Ministerstva vnitra, soudu i vojenské prokuratury k věci již vyjadřoval, jednalo se vždy o výpovědi, alespoň částečně účelové, které byly v konečné podobě zpracovávány pro účel, pro který byly pořízeny. Tedy, buď pro obranu mé osoby, nebo pro obranu, či ochranu jiných zúčastněných osob, či částí mocenského aparátu. Celá pravda o věci, nebo alespoň to, co o věci vím já, nikdy nikoho do důsledků nezajímala. Nedomnívám se, že v současné době již existuje možnost, aby lidská spravedlnost posoudila mou účast na celé věci, popřípadě míru mé viny v souvislosti s touto věcí.

Keď ho súd právoplatne odsúdil, odmietal nastúpiť na výkon trestu a dôvodil to zlým zdravotným stavom. Prečo by to mala hoci aj humánna spoločnosť tolerovať a brať ohľady. Iste je to tenká línia medzi dobrom a zlom a veľmi dobre vieme, že generácie ľudí narodených 1900-1930 mali mladosť vlastne žiadnu. Počas mladosti ak chceli byť viac ako len ovcou v státe museli statočne pozerať ako otočiť kabát či a ako a kedy zradiť  blízkeho človeka a to nie len z nejakého zákerného dôvodu ale pre to aby tú dobu kedy žili v podstate prežili. Autentická publikácia INSTRUKTÁŽNÍ SKUPINA StB  V LEDNU A ÚNORU 1950 ZÁKULISÍ PŘÍPADU ČÍHOŠŤ predstavuje pohľad tej doby a tých udalostí prostredníctvom materiálov z archívov ŠTB, ktoré mali označenie „Prísne tajné“

Autentická publikácia

INSTRUKTÁŽNÍ SKUPINA StB V LEDNU A ÚNORU 1950 ZÁKULISÍ PŘÍPADU ČÍHOŠŤ

Pridaj komentár