Splachovanie pitnou vodou je barbarstvo

Že je tomu tak vieme dávno, aj keď vec je trošku viac komplikovanejsšia ako by sa na prvý pohľad zdalo. Keď preskočím históriu, lebo by sme sa pravdepodobne zamotali v spleti všakovakých otázok prečo a ako sa to riešilo v minulosti, a pozrieme sa na to len z pohľadu minulého storočia, kedy „civilizácia“ v mestách konečne zaviedla v mnohých veciach systém a čistenie odpadových vôd patrilo k tomu tiež, zistíme, že ono to nieje vôbec prekvapive, že dnes splachujeme pitnou vodou. Samozrejme nemôžeme si teraz povedať prečo sme takí barbari, že tak robíme.áno je 21-vé storočie, zažívame obdobia sucha, vody ubúda a až keď sa v tom období sucha zníži zásoba pitnej vody natoľko, že je zakázané polievanie či iné aktivity s vodou (ajhľa polievame tiež pitnou vodou..), až vtedy zisťujeme ako sme vlastne na tom zle ak nemáme (a vo väčšine prípadov ani nemáme) žiadne rezervoáre nielen pitnej ale aj dažďovej vody.

Ale vráťme sa o storočie skôr. V 20.tom storočí, kedy už bola infraštruktúra mnohých miest na Slovensku relatívne vybudovaná (väčšie mestá, počas prvej republiky, menšie mestá po roku 1948), všetko dostávalo status systému – teda fungujúcej (nazvime to veličine, aj keď v mnohých prípadoch to fungovalo len preto lebo to muselo). Kanalizačný systém – teda sieť kanalizačného potrubia začal vznikať v mestách ešte v 19.storočí (v podobe ako ho poznáme dnes), v menších mestách a na vidieku však až v druhej polovici 20.storočia. Všetko samozrejme súviselo s rozvojom závodov ale najmä domácností. Pokým vo veľkých mestách boli prvé splachovacie záchody začiatkom 20 storočia (Praha, Paríž), kto si ich mohol dovoliť je však otázne. Rovnako to platilo aj pri kúpelniach. To čo je dnes samozrejmosťou, je tým len posledných 30-40 rokov.  Pokým v mestách ak malo mesto kanalizáciu, pripadné vybudovanie  kúpelne a splachovacieho wc bolo síce počas prvej republiky alebo v medzivojnovom období relatívne drahé, ale kto na to mal tak mal aj „štandart“ aký je dnes samozrejmosťou. Mnohí ľudia však boli radi v mestách ak mali vôbec napojenie na pitnú vodu, na vidieku, ak mali vobec pitnú vodu v prípade, že nemali vlastnú studňu. O „štandartoch“ v podobe splachovacieho wc či kúpelne na vidieku sa dá hovoriť snáď až koncom 60 rokov 20 storočia. Počas prvej republiky a v medzivojnových rokoch, ešte hygiena vôbec nebola tým ako ju poznáme dnes. Iva Šmákalová robila v 30 rokoch 20 storočia sociologický výskum v dedine Turčianske Jaseno. Svoje poznatky zhrnula v knihe, ktorá vyšla v roku 1936 „Integrálna dedina“. Z nich sa môžeme dozvedieť aký vzťah k hygiene mali deti v tých rokoch, ktoré deti sa umývali denne, ktoré každé tri dni a ktoré len nedeľu, rovnako aj dospelí.  Podobná situácia bola zrejme na vidieku vôbec a až v časoch socializmu sa to postupne zmenilo. Je síce pravda, že špina konzervuje, ale to rozhodne ani vtedy nemohol byť štandart. Prvé kúpelne v mestách však trpely nedostatočným odvetrávaním odtokov a kanalizácie, predsa bola stavaná v časoch, keď ten systém len začínal fungovať, ale stále bolo oveľa viac iných problémov (ako nájst prácu, ako sa najesť, ako prežiť na fronte..) Na vidieku kanalizácia nebola, preto musí prejsť ešte pár desiatok rokov, kedy osveta prináša nové poznatky v mestách sa intenzívne stavajú panelové domy, na vidieku od polovice 20 storočia sa postupne budujú kúpelne, ale pokým  to dovtedy nebolo treba spolu s nimi sa musia stavať aj septiky či žumpy. Predsa je tu väčšia spotreba vody a tá následne musí ako znečistená niekam odtiecť. Pokým v mestách sú nové postavené paneláky priamo napojené na kanalizáciu a nikto nesleduje ako a kolko minie vody, na vidieku pokial nemá dedina vybudovanú kanalizáciu a aj čistiareň odpadových vôd, tak je takéto plytvanie nemožné. Predsa žumpa či septik nie je bez dna.

Po roku 1989 až dodnes, kedy sa všetko zmodernizovalo, prišli na trh  mnohé systémy zachytávania dažďovej  ale aj pitnej vody, pribudli moderné septiky, automatické čističky  odpadových vôd, separátory tukov, aby sa ulahodilo aj oku záhradkárom začali sa vyrábať vkusne riešené dekoračné záhradné nádrže, ale aj napriek tomu sme dnes v dobe kedy na splachovanie wc používame pitnú vodu. V dobe, kedy nám trh už ponúka riešenia, áno niekde je to problém – paneláky, ktoré majú systém napájania vodou z 70rokov 20.storočia. V mestách, ktoré si pametajú z minulosti, že mávali problémy so zásobovaním pitnou vodou je možné, že ľudia skôr začnú uvažovať nad tým, či by nebolo dobre začať myslieť na vlastné rezervoáre dažďovej vody a tou potom splachovať, prípadne ju využívať pri polievaní záhrady.  Rovnako zmýšľajú aj ludia v oblastiach, kde málo prší a ak aj, voda čo naprší odtečie nevedno kam.

Občas, keď prebleskne v médiach správa, že je to plytvanie a ľudia by mali sami šetriť a budovať si vlastné nádrže na dažďovú vodu ozvú sa hlasy, že je za tým pripravované zvyšovanie cien pitnej vody. Tak či tak, ak mi voda spadne z dažďa  a odtečie do kanála a ja ju zaplatím ako stočné a pritom som ju mohol odviesť do vybudovanej nádrže, tak som stratil dva krát. To čo spadne z oblakov je voda zadarmo, ak ju viem priviesť do zásobníka ako úžitkovú vodu a potom ňou splachovať, či polievať záhradu, potom mi môžu byť hlasy s rôznych diskusii, že som naletel štátu a zvyšovaniu cien ukradnuté. Tak či tak tie ceny neovplyvním, ale viem ovplyvniť svoju spotrebu vody najmä ak za vodu platím. Je síce pravda, že ten kto má vlastnú studňu ten vodou zrejme šetriť nebude až do tých čias, kedy možno výdatný prameň náhle nezoslabne. Nič nieje večné a pri vode to myslím platí a preto je lepšie byť pripravený ako potom keď mi vyschne prameň hľadať náhradné riešenia.

Pripraveným patrí svet.

 

Pridaj komentár