Nuž nadvládu pod Zlatou hordou by sme nemali nazývať spoluprácou. Faktom je, že veľká rozdrobenosť kniežat spôsobila, že tatárske hordy postupne ovládli územie Kyjevskej Rusi a všetky kniežatstvá okrem Novgoradu museli platiť Zlatej horde dane. „V r. 1237 vpadli Tatári pod vedením Bátúa na Rus, rozdelenú na množstvo kniežacích údelov. Pri Voroneži porazili spojené vojsko rjazaňského, muromského a pronského kniežaťa a ovládli Rjazaň. Krátko nato im podľahol vladimírsky knieža a padla Moskva. V r. 1238 bola vyplienená Suzdaľ, Vladimír a ďalšie mestá severovýchodnej Rusi a Tatári odtiahli s korisťou do svojich ulusov. Už v r. 1239 sa však vracajú a prenikajú ďalej na západ. Dobyli Perejaslavl Južnyj, Černigov, Gluchov a v r. 1240 spustošili Kyjev. Toto ťaženie (1237 – 1242) skončilo podrobením celej Rusi. V polovici 13. st. tak vznikol pod vládou Bátúa veľký tatársky chanát, v ruských letopisoch známy ako Zlatá horda. Ich hlavným mestom bol Saraj – Batú (na dolnom toku Volgy, blízko Astrachanu). Sem sa vracia v r. 1242 víťazný Bátú zo svojho ťaženia a odtiaľto vysiela baskakov, vojenských veliteľov vymáhajúcich dane v dobytých územiach. Pre Rusko začalo kruté obdobie tatárskej nadvlády. Vyberanie daní bolo tiež prvým a väčšinou hlavným cieľom chánov Zlatej Hordy. Do ruských kniežatstiev boli poslaní „počítatelia“ (vyčislenniki), aby nikto neunikol plateniu vychodu, tatárskej dane. Jediným mestom, ktoré priamo neohrozovali Tatári bol Novgorod., pretože mesto bolo obklopené takmer nepriepustnými bažinami. Novgorod síce platil Tatárom dane, nie však priamo, ale prostredníctvom hlavného vyberača daní pre hordu – veľkého moskovského kniežaťa, ktorý bol v zmysle dávnej tradície, ktorá sa ustálila už v dobách Kyjevskej Rusi, zároveň kniežaťom Novgorodu a menoval tu svojho zástupcu (väčšinou svojho syna). Oslobodená bola len cirkev, ktorej za to bolo uložené „modliť sa za chána“, ktorý – hoc sám pohan – bol zrejme presvedčený, že si proti sebe netreba postaviť „kresťanských šamanov“, pravoslávnych popov.Vláda kniežacieho rodu Rjurikovcov bola vystriedaná mocou, s ktorou nebolo možné dohodnúť sa. Mocou, ktorá poznala len násilie. Ruské kniežatá sa stali vazalmi chána Zlatej Hordy. Vláda chánov Zlatej Hordy však neovplyvnila len základné politické predstavy moskovských veľkých kniežat a neskôr cárov. Znamenala zároveň aj násilné prerušenie a pretrhanie kultúrnych, politických i obchodných stykov Rusi s Európou a jej posun zo západu na východ. Kultúrne a hospodársky vyspelejšia Rus bola na dlho hodená späť a podrobená barbarskej moci kočovných a polokočovných kmeňov.”
Bitka v roku 1380 na Kulikovom poli ešte neznamenala skončenie tatárskej nadvlády, pretože kniežactvá naďalej museli platiť tatárske dane. Oslobodenie sa spod tatárskej nadvlády prišlo až za vlády Ivana III Hrozného
V ??. storočí sa pustil do vojny s Ruskom švédsky kráľ Karol XII. Ruské vojská Petra Veľkého ho porazili v bitke pri Poltave v roku 1709. „Víťazstvo pri Poltave chcel cár dovŕšiť zajatím Karola XII., no turecký sultán ho odmietol odovzdať. A tak vo februári 1711 sebavedomý Peter vyhlásil ťaženie proti „nepriateľovi Kristovej viery“. Ťaženie pre cára ale nezačalo šťastne a pri rieke Prut sa ocitá so svojou 40 – tisícovou armádou v obkľúčení 190 – tisícového vojska veľkovezíra Aliho Pašu. Peter v tejto situácii posiela Senátu závet, v ktorom svojho syna Alexeja nepriamo zbavil následníctva. No obratný vicekancelár Šafirov uzavrel 12. júla s Turkami, ktorí nevedeli v akej situácii je cár, mier, v ktorom sa Rusko zaviazalo vrátiť Turecku Azov a zboriť 3 pevnosti. Zároveň sa cár zaviazal, že stiahne svoje vojská z Poľska a nebude sa miešať do poľských záležitostí. Taktiež pristúpil na voľný prechod Karola XII. do Švédska. Tureckí hodnostári ešte obdržali finančné dary. V auguste 1713 nakoniec podpísal Šafirov v Adrianopole mier, ktorý bol v roku 1720 vyhlásený za večný.Cár sa neskôr opäť snažil o vytvorenie protišvédskej koalície a v roku 1713 obsadil Fínsko, aby mal pre budúce jednania so Švédskom územie, ktoré môže odstúpiť. V tej dobe Menšikov dobyl Štetín a predal ho pod správu prusko – holštajnskú. To bol dôležitý krok k spojenectvu s Braniborskom – Pruskom. Neskôr sa k nim pridalo aj Hannoversko. V snahe donútiť vyčerpané Švédsko k uzavretiu mieru, preniká ruské vojsko v rokoch 1719 – 1720 až do blízkosti Štokholmu. A tak bol 30. augusta 1721 vo fínskom Nystadte podpísaný večný mier, ktorým Švédsko odstúpilo Rusku Livónsko, Estónsko, Ingriu a časť Karélie s Viborgom. Rusko vrátilo Švédsku Fínsko a zaviazalo sa zaplatiť 2 milióny jefimkov ako náhradu za odstúpené územia. Vyvrcholením potom bolo zasadanie Senátu 20. októbra 1721, ktoré udelilo cárovi titul imperátora a Otca Vlasti a vyhlásilo, že odvtedy má byť cár titulovaný ako Peter I. Veľký.
Krátko po skončení vyčerpávajúcich bojov na severe sa cár vypravil v máji 1722 s viac než 100 – tisícovou armádou na juh, do Perzie. V októbri 1723 bolo pripojené Baku, Derbentu a priľahlé oblasti Kaspického mora. Otvorenému stretnutiu s mocenskými záujmami Porty v Perzii sa však cár chcel vyhnúť tak s Tureckom podpísal v júni 1724 v Carihrade dohodu o delení Perzie.
Rusko potrebovalo oddych od vojen, no cár viedol armádu na ďalšie ťaženie do Perzie. V roku 1725 tvorili výdavky na vojsko 75% zo štátnych príjmov a koniec jeho vlády sa stával stále viac a viac neznesiteľným.
Umierajúci imperátor na smrteľnej posteli začal písať, kto má byť jeho nástupca. Opúšťali ho sily a chcel preto závet aspoň nadiktovať, ale už nemohol ani rozprávať. Na druhý deň, 28. januára 1725 Peter zomrel.
Skončilo tak 35 rokov vlády cára, z ktorých len 1 rok (1724) neviedlo Rusko vojnu, z ostatných rokov môžeme napočítať 13 mesiacov mieru. Jeho reformy boli prvým veľkým prelomom do tradičného ruského izolacionizmu, ktorý rovnako spoľahlivo chránil osobitosť i zaostalosť”