blog

Svetový deň vody

Už každoročne si ho pripomíname 22. marca. Dni ktoré sú pamätne, medzinárodné, ci inak významné a ktoré sú z neakej príčiny v kalendári, tam nie sú len tak, že si nejaky úradník snáď chcel spraviť dobrý bod u svojho šéfa. Tie dni sú tam zväčša preto že si zaslúžia našu pozornosť a nielen aby sme si len prečítail „dnes máme svetový či medzinárodný deň vody“, ale aby sme sa pozreli či zamysleli nad tým, čo nám vlastne napadne – čo to vlastne je, má to zmysel?
Áno voda je vzácna tekutina bez ktorej nie je možné existovať. A pri tomto ju berieme ako samozrejmú vec v živote cloveka rovnako ako soľ, či to že človek automaticky dýcha. Podstatou prečo tomu tak je je zrejme to, že sme jej mali dostatok a nemali sme zatiaľ problémy, že by sme nemali ako spláchnuť WC či osprchovať sa. Vždy voda ide z vodovodného kohútika. Nie vždy a nie všade tomu tak je. Dnes navyše nieje jedno koľko vody spotrebujeme (minieme) ale ani to koľko jej odvezieme do kanalizácie. Platí tu nepisane pravidlo že ak spotrebujeme za istý čas Kubík vody, rovnaké množstvo by som mal odviezť do kanalizácie. Keď by sa toto malo kontrolovať pravdepodobne by sme nemohli pitnú vodu používať na polievanie záhrady či na napúšťanie bazénov. Ale to v konečnom dôsledku v podstate ani nieje zlá myšlienka či vec, aj keď sa nám to môže tak javiť. Ono väčšinu rôznych nariadení, či zmien v legislatíve a následne na nižších úrovniach dnes vo väčšine prípadov berieme ako buzeráciu – čo si to zase tí hore vymysleli. Vymysleli i nevymysleli. Ono nie všetky nariadenia, ktoré vzídu ako myšlienka z hlavy úradníka, čo ako sa to zdá riešenie „od stola“ nemusí v konečnom hladisku byť hneď zlá či nedomyslená. Dnes väčšina riešení už buď bola navrhnutá a rozdiskutovaná, ale z rôznych zväčša finančných hladísk odsunutá do úzadia. Štát nemôže dať na všetky tieto riešenia peniaze, lebo jednak je tu spletitosť pre a proti idúcich riešení a častokrát sú vydané len odporúčania, ktoré sú ako veľmi dobre vieme len“odporúčaním“ ako sa radiť (i keď v dobrej viere či dobrym svedomím) aby naše narábanie s pitnou vodou, alebo aj s odpadovými vodami bolo v súlade s dnešnými hodnotami, ako sa dnes pozeráme na prírodu.
Dnes vieme, že nemôžeme odpadové – splaškové vody púšťať len tak do potoka, rybníku, priehrady, či mora. Nemôžeme sa odvolávať na to, že to takto robili pred 30 či 50 rokmi u nás aj vo svete. Iste dialo sa to a možno občas aj dnes deje, že sused takto šetrí a vypúšťa obsah svojej žumpy kdesi na záhumnie. Nuž popravde ak by sme toto robili všetci, potom neviem na čo vlastne máme kúpelne a záchody, na čo ? To sú úplne vyhodené peniaze ak na jednej strane sa budeme umývať a akože správať ekologicky ale na druhej strane keď výjdeme z domu von ocitneme sa v smradľavej žumpe…
Áno toto je sci fi ako by to vyzeralo nebyť toho, že Homo Sapiens má aj rozum nielen na zháňanie potravy či peňazí, ale najmä na to aby rozmýšlal aby naše okolie vypadalo čisto a aby po nás ľuďoch po rokoch ostala príroda použiteľná a nie zdevastovaná. Ono to však pôjde ťažko. Dnes sa zvykneme odvolávať na to, že je to obeť civilizácií, ale paradoxne do prírody chodíme relaxovať, vypnúť, nabrať nové sily. Viete si predstaviť, že za pár rokov už nebude miesta v prírode, kde by sa dalo hovoriť ako o mieste kde nie je signál (mobilný), či nebodaj tam nebude hotel či reštaurácia. Vzhladom na to, že rozvoj mobilných aplikácií a stým súvisiaceho SW i HW vybavenia ide závratnou rýchlosťou a ruku s tým ide aj chtíč človeka ísť si do prírody oddýchnuť ale nie na samotu so studenou vodou a latrínou v žihlavisku, ale naopak oddýchnuť si v pohodlí wellnes hotela so všetkými výdobytkami dnešného sveta. Nuž na tom by nebolo nič zlé, až na to, že ide o to, kde takéto hotely stavať a kde nie. Ono práveže príroda nie je v stave, že by jej človek ustupoval a ona získavala neustále nové územia a vzduch a voda sa stával z roka na rok čistejším. Nemýlme si roky po revolúcii v r 1989, keď vela podnikov, ktoré vypúšťali exhaláty, padlo finančne či z iných dôvodov, že by snáď vtedy príroda začala ožívať a človek jej akože urobil dobrovolné gesto. Človek ničí prírodu odjakživa, akurát dnes si to už uvedomujeme, keď vidíme, že nám mnohé bohatstvá ubúdaju. Zrejme by v prírode malo platiť pravidlo, že do lesa sa chodí relaxovať, na horske chaty pešo a všetko čo človek v prírode vyprodukuje by si mal vziať so sebou (smeti). I keď ako dieťa si pamätám s rodičmi z ich práce výlet do Nízkych Tatier autobusom sme sa vyviezli na Královu holu…to bol rok mozno 1983 bača čo tam pásol ovce asi videl prvýkrát autobus ísť hore, nuž získalo sa povolenie a autobus mohol hore. Vtedy i dnes sa to dalo, samozrejme vo všetkých prípadoch či sa to dialo alebo deje by malo platiť už spomínané pravidlo. Nezanechávať v prírode stopy po našej návšteve. V prípade horských hotelov či chát to platí dávno a ich prevádzkovatelia to vedia. Jednak zabezpečenie odpadových smetných nádob voči medveďom, lebo hoci je medveď divé zviera, predsa ak sa raz naučí, že od človeka niečo dostane už sa to neodnaučí. A rovnako to platí aj pri zabezpečení splaškových vôd, na jednej strane je však potrebné dodať, velké hotely majú vybudované vlastné čističky alebo su priamo napojené na kanalizáciu v danom stredisku. Tie menšie mimo stredísk, prípadne v neprístupných terénoch majú buď klasické suché latríny alebo riešenia v septikoch, ale tu treba dodať, často tu záleží na zdroji pitnej vody resp na výdatnosti prameňa. Dnes sú strediská, ktoré nemusia mať dostatočné vodné zdroje pitnej vody a preto tam napr v zime ani nemôžu zasnežovať. Zrejme by ten sneh bol príliš drahý.  Aký to paradox, niekde míňame vodu na zasnežovanie, inde nemáme (my ľudia žijúci na planéte ZEM) čo piť lebo voda jednoducho nie je. Nuž podoby vody i narábania s ňou sú rôzne. I keď voda aj zo zasnežovania je vrátená prírode v konečnom dôsledku. Iste, byť situácia, že nemáme vodné zdroje ani na pokrytie základných potrieb obyvateľstva na danom území, potom sú vo výhode tí, ktorí majú vlastnými nákladmi budované  nádrže na pitnú alebo dažďovú vodu. Stačí sa pozrieť pri suchých letách ako klesá zásoba vody vo vodných zdrojoch. Vzhľadom na oteplovanie a posúvanie vegetačných pásiem na sever by sme si to mohli uvedomovať, že situácia sa bude pomali zhoršovať. Keď možno pred 50 rokmi sme mali vody dostatok ale o 30 rokov keď budeme mať na Orave či pod Tatrami klímu ako na Pohroní, a Pohronie bude mať klímu Jadranu ale aj so suchom a vyprahnutou krajinou. Nemusíme sa dnes síce pozerať o 30 rokov dopredu, aj dnes môže prísť obdobie sucha ale pre nás bude podstatné ak si dôležitosť vody budeme uvedomovať pri každom narábaní s vodou. 🙂

Chránené heslom: Pijem, piješ, pijeme a predsa sa neopijeme.

Obsah je chránený heslom. Pre zobrazenie zadajte vaše heslo:

Slovensko, krajina generálov.

     Po bitke je každý generál. Toto nepísané pravidlo platí v prípade Slovenska na 100%. Keď sa rozhoduje o dôležitých otázkach života, spoločnosti, kedy treba povedať jasné a zrozumiteľné stanovisko či áno, alebo nie vtedy sa všetci kompetentní a zainteresovaní tvária, ako by sa ich to vôbec netýkalo, ale keď sa prijme nejaký dokument, alebo nejaká zásada, a keď verejná mienka, alebo internetový plebs začne diskutovať a trolovať, vtedy z dier v zemi povyliezajú generáli, ktorí zrazu majú na všetko odpovede, všade boli,  všetko videli a to čo sa prijalo je to najhoršie.. Tento „generalizmus“ má korene niekde v rokoch socializmu, kde nebolo možné verejne hovoriť objektívne názory a preto ľudia väčšinou frflali alebo mlčky súhlasili, hoci v podvedomí nesúhlasili. Keď prišlo uvoľnenie po roku 1989 mnohí zrazu začali svoje názory prezentovať ako jedinú pravdu bez ohľadu na to, či tie názory boli správne, alebo nie. (Chodíš do kostola, alebo si komunista? Na takúto nezmyselnú otázku neexistuje odpoveď). S rozvojom internetu a najmä sociálnych sietí, ale aj zásluhou dostupnosti internetu doslova do všetkých lazov a kútov Slovenska a takisto cenovou politikou poskytovateľov telekomunikačných  sietí sa dostupnosť internetu  a sociálnych sietí stala samozrejmou súčasťou každého občana Slovenska. Na tom by nebolo nič zlé, keby si zároveň ľudia uvedomovali, že vyslovenie vlastného názoru či úsudku na nejakú udalosť  v rámci regiónu, či štátu, znamená len vyslovenie ich subjektívneho názoru a neznamená to automaticky svätú pravdu. Priam nepochopenie tohoto, že iný názor nie je lož, nie je trolovanie, nie je fake news, ale je to len iný názor ako je ten mnou prezentovaný je do dnešných chvíľ fenomén, ktorý dáva popud, aby sa vždy vyrojili naši generáli, ktorí vzápätí ukrižujú či ukameňujú hocikoho za hocičo. Čo tam po overení  či neoverení si údajnej informácie. Doba si žiada obete.

Piatok 6. decembra 2019 o 12 hodine a 12 minúte nastala explózia a následný požiar panelového domu na Mukačevskej ulici č 7. v Prešove.  12-poschodový panelák sa ocitol vo vrchných častiach v troskách a tie následne pohltil požiar. Z fungujúceho a obyvateľného domu sa stal dom, kde sa nevedelo, či môže dôjsť ku kolapsu budovy, ďalšiemu výbuchu a či sa požiar nerozhorí ešte viac. Dnes po vyjadreniach statikov už vieme, že kolaps domu nehrozí, i keď je narušená statika. Ale v danom momente, kedy na miesto prichádzajú prvé hasičské autá a len sa rozhodujú o metódach zásahu nik nevedel čo sa ešte môže stať. Predstavme si, že by tam niekde niekto skladoval nejaké výbušniny, nejaký amatérsky chcmik, alebo nejaká väčšia zásoba pyrotechniky na Silvestra. V danom momente sa to nevedelo, bola len predbežná informácia, že v jednom z bytov vybuchol plyn. Hoci plyn môže doslova zlikvidovať rodinný dom, o tom sme sa neraz presvedčili, ale rodinné domy sa nestavajú z oceľobetónovej konštrukcie ako bol postavený tento panelový dom. Ale napriek tomu, mnohí pochybovali, či je za výbuchom skutočne len plyn, pretože masívna explózia vylučovala, len výbuch plynu v byte. Dom po výbuchu, ale ešte pred začínajúcim požiarom vyzeral ako po zásahu balistickou raketou a nielen ako po výbuchu plynu. Neskôr sme sa samozrejme dozvedeli, že výbuch nastal niekde vo výťahovej šachte resp na schodisku, keď sa tam predtým hromadil 20-30 minút. Robotníci, ktorí v tom čase pracovali pred domom presekli plynové potrubie. Unikajúci plyn sa zrejme šíril popri plynovom potrubí, alebo rôznymi vstupnými prieduchmi do panelového domu. Plyn je ľahší ako vzduch, preto stúpal ako v komíne hore (zrejme v schodiskovej a výťahovej šachte). Neskoršie zistenia hasičov hovorili o tom, že sa niektoré požiarne prieduchy pri prerábke domu v roku 2017 odstránili, resp sa zatvorili a tým pádom  zrejme došlo ku akumulácii koncentrácie plynu a ten následne nejakým podnetom  explodoval. Až do danej explózie a masívneho požiaru sme sa nezamýšľali nad tým, či  sú naše panelové domy a vôbec všetky domy napojené na plyn bezpečné. Tu a tam občas došlo k nejakému unikaniu plynu, či aj k nejakým výbuchom ale nikdy nie k niečomu takému ako v Prešove. Ešte nedošlo ani k uhaseniu požiaru, už sa na sociálnych sieťach živo diskutovalo a niekde aj trolovalo o tom, že hasiči to zle hasia a že to majú inak hasiť. Generáli opäť povyliezali z dier. Na Slovensku je to tak. Vidíme chyby vždy len na druhých, ale nie aj na sebe. Keď čakáme u lekára na vyšetrenie vadí nám keď si lekár odbehne pomali aj na záchod, či na kávu alebo keď telefonuje. Keď máme my vo vlastnej práci nejakú činnosť vykonať myslíme už na prestávku, či na obed alebo si veselo telefonujeme, kávičkujeme, či pofajčievame, čo tam po tom, že sa vlastne flákame a nerobíme nič. Keď však ideme poobede na poštu frfleme na pracovníčku pošty, lebo musí akurát pri nás meniť kazetu do tlačiarne, ďaľšia si odbehla na kávu. Bordel? Nie slovenská realita. Sme však generáli a šomreme. Späť k Prešovu. Hasiči po dohasení a po vyhodnotení zásahu usporiadali tlačovú besedu, kde vysvetlili celý zásah. Kto chcel, si ho pozrel a kto chcel aj pochopil, že to nebolo jednoduché tak ako v amerických filmoch. Že dvaja hasiči vyliezli panelák až do 8 poschodia a prezreli všetky byty, resp hasili priebežne ak natrafili na požiar.

Odpustiť je možné, zabudnúť sa však nedá.

25. februára 1950 zomrel vo večerných hodinách po neskorej operácii prasknutého žalúdočného vredu , ale aj na následky mesiac trvajúceho mučenia komunistickou štátnou bezpečnosťou český rímskokatolícky kňaz Josef Toufar (14. júla 1902 Arnolec – 25. februára 1950 Praha). Osobne zodpovedným za jeho smrť sa od začiatku javil a po viacerých súdnych konaniach aj stal vtedy podporučík Ladislav Mácha (19. júna 1923 Višňová – 30. septembra 2018),  ktorý viedol tzv Inštruktážnu skupinu STB. Novonastupujúci komunistický režim po roku 1948, bol vedený i riadený Moskvou a tzv sovietskymi poradcami. Tí usmerňovali riadenie a vykonávanie krokov smerujúcich k upevneniu moci komunistickou stranou a k „odhaľovaniu triednych nepriateľov“.  Tých si však režim vytváral aj umelo, aby poukázal pre prostých ľuďí na rozvracačov krehkého vznikajúceho socialistického štátu, kedy ľudia po 2. svetovej vojne len obnovovali zničenú krajinu. Komunistický režim bol pri moci len druhý rok a pre získanie prevahy aj medzi pracujúcimi a tými, ktorí boli na „vážkach“ (inteligencia, vysokoškoláci, veriaci), bolo treba hľadať vnútorných nepriateľov, alebo potencionálnych nepriateľov, ktorí čakajú ako voš pod chrastou na slabinu krehkého socialistického Československa, aby mohli prevziať moc a otvoriť cestu imperialistickému západu. Celá mašinéria vykonštruovaných procesov sa uskutočňovala v stalinistickej ére, kedy v ZSSR bol pri moci Josif Visarionovič Stalin  (18. december – 6. december podľa juliánskeho kalendára,  1878, Gori – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve). V Československu bola pri moci komunistická strana vedená Klementom Gottwaldom (* 23. november 1896, Dědice – † 14. marec 1953, Praha). Spočiatku sa však Gottwald bránil procesom , neskoršie najmä pod vplyvom rôznych udalostí a naliehaní najmä sovietskej strany sa Stalinovi podriadil. Ked sa v roku 1949 od ZSSR odvrátila Titova Juhoslávia (hoci si zachovávala socialistické smerovanie, odmietala si nechať zasahovať ZSSR do svojho riadenia chodu štátu, to primälo Stalina, ktorý prinútil ostatné krajiny neskoršieho komunistického bloku aby sa podriadili Moskve a vytvorili si s pomocou sovietskych poradcov zložky tajnej polície. V povojnovom Československu historici datujú vznik ŠTB – Štátnej bezpečnosti 30. júna 1945, pričom zložkou Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) sa stala v roku 1947.  Stalinistická éra trvala až do smrti Stalina v roku 1953, kedy Stalinove miesto zaujal Nikita Sergejevič Chruščov ( 15. apríl 1894, Kalinovka – † 11. september 1971, Moskva). Odstránením šéfa tajnej polície NKVD Lavrentija Beriju (29. marec, 1899 Mercheuli, okres Suchumi, Ruská ríša – † 23. december, 1953 Moskva, ZSSR), sa postupne začal rúcať stalinistický kult, keď Chruščov verejne hovoril o stalinizme a postupne sa táto éra uvoľňovala, čo malo v Československu následok uvoľnenie čistiek a zastavenie politických procesov. Prispela tomu však najmä smrť Klementa Gottwalda, krátko po návrate z pohrebu Stalina. Či by k uvoľneniu situácie došlo, ak by nezomrel Gottwald je otázne, ale na situáciu to malo vplyv a keďže sa stalinizmus rúcal, pocítili to aj spriatelené satelity. Po smrti Gottwalda nastali ťažké časy aj pre jeho zaťa Alexeja Čepičku ((* 18. august 1910, Kroměříž – † 30. september 1990, Dobříš). Po vojne sa oženil s jedinou dcérou Klementa Gottwalda Martou, čím odštartoval svoju kariéru. V rokoch 1947-1956 zastával vysoké stranícke i štátne funkcie: (1947-1948 minister vnútorného obchodu, 1948-1950 minister spravodlivosti, 1949-1950 predseda Štátneho úradu pre veci cirkevné, 1950-1956 minister národnej obrany, 1951-1956 člen Predsedníctva a politického sekretariátu Ústredného výboru KSČ). Mal značnú zodpovednosť za nezákonnosti a zločiny páchané štátnou správou v rokoch 1948-1955. Spolu s Klementom Gottwaldom a Rudolfom Slánskym bol hlavným architektom plánov KSČ na likvidáciu katolíckej cirkvi , tzv. Akcia P, osobne riadil politické procesy s odporcami komunistov. Ako minister spravodlivosti zlikvidoval nezávislosť sudcov. Rozhodujúcou postavou sa namiesto sudcu stal prokurátor. Všetko rozhodovali funkcionári KSČ, ktorí v politických procesoch vopred určovali výšku i druh trestu. „Socialistická zákonnosť“, za jeho úradovania, počas 5 rokov odsúdila k mnohoročným trestom asi 100 000 ľudí. Je spoluzodpovedný za vytváranie táborov nútených prác a justičné vraždy. Ako armádny generál zaviedol do armády sovietske predpisy a podstatne sa zmenili ľudia na veliteľských postoch. Všetko bolo pod dozorom sovietskych vojenských poradcov. Za jeho pôsobenia boli vytvorené pomocné technické prápory (PTP), kde absolvovali povinnú vojenskú službu politicky nespoľahlivé osoby. Po smrti jeho svokra Gottwalda sa stal neúnosným i pre vedenie KSČ. Najprv bol poverený funkciou predsedu Štátneho úradu pre vynálezy a normalizáciu a až roku 1963 bol vylúčený z KSČ. Ďalších 27 rokov si žil životom veľmi dobre zabezpečeného dôchodcu. Bol jedným z hlavných vinníkov politických procesov a ďalších hrôz 50. rokov. V časoch svojej najväčšej slávy bol skutočným postrachom.

Keď si uvedomíme číslo 100 000 ľudí, ktorí boli počas vykonštuovaných procesov odsúdení (i keď po roku 1953 rehabilitovaní, alebo znížené tresty), a to nerátame tých, ktorých stalinisticko-gottwaldovský mlynček zomlel. V dobe, kedy nik nevedel, či to nebude práve on, koho niekto udal. Vykonštruované procesy však neraz postihli aj aktérov, ktorí sa spočiatku podielali na tejto mašinérii ( Slánsky), alebo mali minulé styky zo zahraničným odbojom (Milada Horáková a spol.), alebo patrili k predstaviteľom cirkvi (Josef Toufar). Mráz po chrbte však už behá, ak si uvedomíme, že mnoho vyšetrovateľov, sudcov, prokurátorov a všetkých zodpovedných za tieto zločiny sa dožilo relatívne vysokého veku (80-95 rokov), a svoj život dožívali v „demokracii“ dlho po roku 1989.  Aj keď mnohí z nich mali ako sa dnes hovorí po kariére, keď mali len 40- 45 rokov a až do svojej smrti verili, že vykonávali len príkazy nadriadených a teda defakto nie sú vinný za to čo im neskoršie spoločnosť vyčítala. Ak by sme sa vžili do svedomia človeka, ktorý v mladosti dobil nevinného človeka na smrť, ako sa javí to jeho vnímanie si viny, či skôr neviny  už na prahu vlastnej smrti 60 a viac rokov po danej udalosti? Za smrť kňaza Josefa Toufara je zodpovedný Ladislav Mácha, ktorý zomrel v septembri roku 2018, 68 rokov po tejto udalosti. Mácha, ktorý do poslednej chvílky opakoval, že necíti vinu, i keď v jednom vyjadrení, práve počas súdneho procesu v roku 1998 sa vyjadril nasledovne: „Omlouvám se tímto katolické církvi a panu faráři Toufarovi za to, že jsem se účastnil počátkem r. 1950 činnosti tehdejšího státního aparátu, jehož cílem byla diskreditace katolické církve. Omlouvám se za mé tehdejší postoje a činnost, bez ohledu na to, z jakých motivů tehdy vycházely. Dnes, po téměř 50ti letech, mohu vidět věc ze zcela jiného pohledu, v jiných souvislostech, ale především z pohledu starce, jehož životní zkušenosti jsou dnes mnohem větší, než tomu bylo v roce 1950. Byl jsem tehdy přesvědčen, že konám správnou věc a mnohé okolnosti případu tomu nasvědčovaly. Správně však zvažovat mezi tím, co je dobro a zlo, jsem nebyl schopen. A už vůbec jsem nebyl schopen – vzhledem k okolnostem a možnostem, které jsem měl, rozlišit mezi morálními a nemorálními prostředky k dosažení cíle, o kterém jsem se domníval, že je správný. K jednotlivostem celého případu, nazývaného již v minulosti „Čihošťský zázrak“, se na radu svého obhájce nebudu a nechci vyjadřovat. Nečiním tak proto, abych zakryl nějaké mé jednání nebo znesnadnil rozpoznání míry mé účasti na věci, ale především proto, že se domnívám, že současná společnost, obvykle informovaná pouze prostřednictvím médií, by nebyla schopna správně pochopit vše, co se událo. Případ byl různě interpretován, a to ke škodě všech tehdy zúčastněných osob, včetně pana faráře Toufara a katolické církve. Chtěl bych však zdůraznit, že moje tehdejší činnost, ať už byla jakákoliv, nevedla přímo – ani nepřímo – ke smrti pana faráře Toufara, a podle mého soudu, nebyla ani příčinou jeho nemoci, stejně tak nebyla příčinou zhoršení jeho zdravotního stavu, ani nebyla příčinou zanedbání péče o tehdejšího vězně. Chtěl bych ještě zdůraznit, že tehdejšímu mocenskému aparátu, vč. tehdejších vládních špiček, se nepodařilo využít případu k propagačnímu tažení proti katolické církvi jako organizaci formou procesu proti faráři Toufarovi, a to proto ne, že pan farář Toufar náhle zemřel a nebylo možno jej postavit před soud z důvodů, které se tehdejšímu mocenskému aparátu zdály být jedině možné a vhodné. Cílem jednání a vyšetřování celé věci bylo totiž poškodit katolickou církev, a to poškozením její pověsti. Pan farář Toufar měl být pouze vhodným prostředkem k takovému cíli. Pokud jsem se v řadě různých šetření orgánů Ministerstva vnitra, soudu i vojenské prokuratury k věci již vyjadřoval, jednalo se vždy o výpovědi, alespoň částečně účelové, které byly v konečné podobě zpracovávány pro účel, pro který byly pořízeny. Tedy, buď pro obranu mé osoby, nebo pro obranu, či ochranu jiných zúčastněných osob, či částí mocenského aparátu. Celá pravda o věci, nebo alespoň to, co o věci vím já, nikdy nikoho do důsledků nezajímala. Nedomnívám se, že v současné době již existuje možnost, aby lidská spravedlnost posoudila mou účast na celé věci, popřípadě míru mé viny v souvislosti s touto věcí.

Keď ho súd právoplatne odsúdil, odmietal nastúpiť na výkon trestu a dôvodil to zlým zdravotným stavom. Prečo by to mala hoci aj humánna spoločnosť tolerovať a brať ohľady. Iste je to tenká línia medzi dobrom a zlom a veľmi dobre vieme, že generácie ľudí narodených 1900-1930 mali mladosť vlastne žiadnu. Počas mladosti ak chceli byť viac ako len ovcou v státe museli statočne pozerať ako otočiť kabát či a ako a kedy zradiť  blízkeho človeka a to nie len z nejakého zákerného dôvodu ale pre to aby tú dobu kedy žili v podstate prežili. Autentická publikácia INSTRUKTÁŽNÍ SKUPINA StB  V LEDNU A ÚNORU 1950 ZÁKULISÍ PŘÍPADU ČÍHOŠŤ predstavuje pohľad tej doby a tých udalostí prostredníctvom materiálov z archívov ŠTB, ktoré mali označenie „Prísne tajné“

Autentická publikácia

INSTRUKTÁŽNÍ SKUPINA StB V LEDNU A ÚNORU 1950 ZÁKULISÍ PŘÍPADU ČÍHOŠŤ

Bio prípravky – cesta 21. storočím

Bio prípravky a bio preparáty tvoria časť našeho sortimentu. Dnes, kedy spoločnosť hľadá cestu k udržateľnému rozvoju miest i vidieka tvoria bio prípravky dôležitú súčasť segmentu obehového hospodárstva. U nás nájdete bio prípravky pre záhradu (urýchlenie kompostovania), pre jazierka a vodné nádrže (na vyčistenie a obnovu ekologickej rovnováhy), pre septiky (čistenie septikov), pre poľnohospodárov (eliminovanie hnoja, hnojovkym a zápachu z nich), pre čističky ( pre obnovu čistiacej flóry i na vyčistenie a naštartovanie čistiacich procesov), pre kanalizáciu (sifóny a odtokové potrubia i drenážbe systémy), pre separátory tukov, olejov a ropných látok. Zjednodušene povedané bio prípravky slúžia nielen človeku, ale aj prírode a zvieratám v nej. Keď sa koncom minulého storočia zdokonaľovala priemyselná výroba, vplyv na životné prostredie sa nebral do úvahy, pretože príroda nebola „až tak“ poškodená ako je tomu dnes. Po roku 1989 a následne vplyvom zavedenia moderných informačných technológii, nástupom počítačov a internetu sa implementovali do praxe mnohé vylepšenia, ale zároveň sa rozširovalo aj informovanie verejnosti.  Domácnosti sú už bežne zariaďované s kúpeľňami, ale potreba odvádzať odpadové vody nevymizla, ba práve naopak stáva sa problémom, pretože len málo obcí na vidieku malo pre rokom 1989 vybudované kanalizácie. Odpad sa preto musel akumulovať v žumpách, alebo septických jamách. Ak sa obsah vyvážal svojpomocne hocikde do krajiny, zakrátko to spôsobovalo miestne ekologické zhoršenia životného prostredia. S nástupom pokroku sa začínajú predávať biologické čističky, ktoré prácu čistenia vykonávajú mechanicky ale aj s pomocou biologických prípravkov a baktérii rozkladajúcich, alebo živiacich sa odpadovými látkami. Ak berieme rok 1989 ako pád socialistického režimu, musíme si uvedomiť, že to bolo aj zrútenie bariéry v obchodnom styku, kedy sa na náš trh začínajú presadzovať výrobky z okolitého sveta. Nielen, že narastá množstvo sortimentu, ale narastá aj jeho variabilita. Od polovice 80 rokov 20. storočia sa začínajú presadzovať igelitové tašky a  z derivátov PVC a PVCA sa vyrábajú obaly na jedlo, kozmetiku alebo chemické prípravky, hnojivá, farby či lieky. Dovtedy používané sklo alebo plechovky sa nahrádzajú plastami. Postupne sa buduje kanalizácia na vidieku, ale na trh vstupujú automatické a biologické čističky a septiky pre tých, ktorí nemajú možnosť byť napojení na kanalizáciu.  Dnes vieme aké je jednoduché si vysnívať chatu či dom v prekrásnom prostredí, ale aké je to zložité sa postarať o to aby sme svojim životom a správaním nepoškodzovali prírodu. Iste prerod odpadu na to, čo človeku vie pomôcť, nevznikne šibnutím čarovného prútika. Aj vyčistenie odpadovej vody aj kompostovanie je cítiť, ale vhodným správaním sa a používaním bio prípravkov vieme eliminovať tieto pachy. Chovanie hospodárskych zvierat patrí k človeku odpradávna. Chovateĺ sliepok nevníma vôňu slepačincov ako zápach, takisto ako chovateľ dobytka, či koní vníma hnoj. Správny chovateľ však predchádza problémom, ktorý by mohol narušiť jeho chov. V našich produktoch máme bio prípravok Well Bak hnojovka, ktorý eliminuje zápach vznikajúci pri chove a zároveň zlepšuje aj chovné, zdravotné  a rastové podmienky zvierat. Iste nestačí len používanie bio prípravku. K správnemu chovu patrí nielen láska k chovanému zvieraťu a starostlivosť o jeho výživu a zdravie, bez ohľadu na to na aké účely sa zviera chová. Pre chovateľa predstavuje chované zviera istú hodnotu a tá je násobená minimálne podmienkami a starostlivosťou o dané zviera.

 

 

Well Bak hnojovka

Stiahnuť ako PDF

 

čítajte aj náš príspevok:  Bio prípravky – cesta 21. storočím.

Well Bak

Predstavujeme Vám bioprípravky: Well Bak kompost, Well Bak jazierka a Well Bak septik

Well Bak kompost

Well Bak kompost je účinný bioprodukt pre kompostovanie. Odstraňuje nepríjemné zápachy, urýchľuje kompostovanie, obsahuje prirodzené kmene baktérií a komplex účinných mikroorganizmov a enzýmov, ktoré urýchľujú prirodzený rozklad organického odpadu. Po pridaní bioprípravku WELL BAK kompost dochádza k rýchlejšej degradácii a fermentácii bioodpadu. WELL BAK kompost odstraňuje semená burín, znižuje objem odpadu a eliminuje patogénne mikroorganizmy.
Do kompostu môžeme pridávať: všetky organické zvyšky, odpad zo živočíšnej výroby (hnoj) a hydiny (hnoj), slama, plevy, piliny, tráva a burina zo záhrad, rašelina, odpad z výroby múky a krupice, kuchynský odpad, odpad z papierenského priemyslu.
Dávkovanie:
počiatočná dávka: 40 g prípravku na každý 1 m³ kompostu
ďalšie dávky: 20 g prípravku na každý 1 m³ kompostu.
Požadované množstvo bioprípravku WELL BAK kompost sa rozpustí v 10 l teplej, nechlorovanej vody. Nechajte pri izbovej teplote aspoň 60 minút (odporúčame maximálne 12-24 hodín). Premiešajte. Každá vrstva s hrúbkou približne 50 cm by sa mala rovnomerne zavlažiť  bioprípravkom WELL BAK kompost pomocou zalievacej nádoby alebo záhradného postrekovača.
Varovanie! Je dobré pridať do kompostu úrodnú pôdu v množstve 1:10 dielov celkovej kompostovej hmoty. Rovnomerne premiešajte. Najlepšie je, ak je kompostovaný odpad voľne položený na hŕbe veľkých konárov, čo zabezpečí konštantný prietok vzduchu a výrazne urýchli procesy. Počas procesu fermentácie sa teplota v komposte zvýši, aby o niekoľko dní začala klesať. Najvyššia účinnosť bioprípravku sa dosahuje pri teplote okolia + 25 ° C

 

Well Bak jazierka

Well Bak jazierka je účinný bioprípravok na čistenie a obnovu ekologickej rovnováhy vo vodných nádržiach (záhradných jazierkach). Prípravok na biologické čistenie jazierok eliminuje „kvety vody“, odstraňuje nepríjemné zápachy, znižuje úroveň spodného sedimentu, eliminuje patogénovú mikroflóru, obnovuje kyslíkovú  bilanciu nádrže, zlepšuje mikrobiologické indikátory vody, čistí rybníky od organických znečisťujúcich látok apd.
WELL BAK jazierka je prírodný biologický prípravok založený na prospešných mikroorganizmoch a enzýmoch. Používa sa v prírodných, umelých, dekoratívnych vodných nádržiach, rybníkoch, fontánach apd. Čistí vodu od organických nečistôt a urýchľuje prirodzené biologické procesy samočistenia.
Návod na použitie:
Počiatočná dávka: 2 g prípravku na 1 m³ vody v nádrži.
Ďaľšie dávky: 1 g prípravku na 1 m³ vody v nádrži.
Rozpustite bioprípravok v 5 litroch nechlórovanej vody a nalejte roztok do nádrže či jazierka alebo fontány.
Najefektívnejšie čistenie prebieha vo vode pri teplote nad 10 ° C. Na udržanie dosiahnutého účinku sa odporúča opakovať biočistenie 1-2 krát mesačne počas letného obdobia.
Varovanie! Nepoužívajte biopreparát spolu s dezinfekčnými prostriedkami alebo inými prostriedkami podobného účinku.
Bezpečnostné opatrenia:
Výrobok neobsahuje žiadne chemické činidlá, nie je toxický. Nepoškodzuje zdravie ľudí, zvierat, rýb a vodných rastlín. Nekontaminuje pôdu, vzduch alebo vodu. Nepoškodzuje plasty, kameň, kovy atď. Nevyvoláva alergiu.
Zloženie:
komplex účinných mikroorganizmov, enzýmov a živín.

 

Well Bak septik

WELL BAK  septik  je efektívny bioprípravok na čistenie septikov, biologických čističiek odpadových vôd.
Balenie na 1 rok používania, eliminuje nepríjemný zápach, rýchlo a efektívne rozkladá nečistoty v nádrži a výrazne tak znižuje množstvo odpadu v septiku. Prípravok obsahuje pritodzené mikroorganizmy, ktoré účinne rozkladajú odpad v žumpách, septikoch a domových čističkách
ZLOŽENIE: komplex účinných mikroorganizmov (B. SUBTILIS,B. LICHENIFORMIS ), enzými a štartovacie živiny. Počet živých mikroorganizmov: nie menej ako 1,0 X 109.
Spôsob použitia: do nádrže do 3 m³ vliať rozrobenú dávku z 10 litrov vody a 1 vrecka Well Bak septik. 1 vrecko obsahuje 360 gramov prípravku. Pre nádrže väčších objemov treba adekvátne zvýšiť dávku prípravku. Ideálne je nechať prípravok rozpustiť v 10 litroch teplej a nechlórovanej (nie však horúcej) vody, nechať cez noc postáť a ráno vliať do septiku alebo žumpy.

Pozor! Prípravok je účinný iba vo vodnom roztoku! Vyvarujte sa sypania prášku priamo do septiku,alebo žumpy. Skladujte v suchu a v pôvodnom obale pri teplote -30 až +30 ºC, nepoužívajte iné prípravky spolu s Well Bak septik.
Upozornenie : Nevdychujte prach, v prípade kontaktu s očami vypláchnite prúdom vody a kontaktujte lekársku pomoc.Nepoškodzuje zdravie ľudí, zvierat, rýb a vodných rastlín. Nekontaminuje pôdu, vzduch alebo vodu. Nepoškodzuje plasty, kameň, kovy atď. Nevyvoláva alergiu.  Záruka a použitie 36 mesiacov od dátumu výroby. Po uplynutí tejto doby sa prípravok môže používať, ale klesá jeho účinnosť.

 

Septik alebo žumpa?

Septik sa v staršej terminológii nazýva žumpou, alebo septickou nádržou, či septickou zbernou nádržou. Staršia terminológia takmer nerozlišovala pojmy ako septik alebo žumpa pokým sa nejednalo skutočne o septik a skutočne o žumpu. Septik a žumpa nie je to isté a nejde pritom len o názvoslovie v rôznych regiónoch Slovenska.

Septik je zariadenie, ktoré slúži na čisteniu odpadových vôd, z ktorého sú následne tieto vody vypúšťané do povrchových či podzemných vôd. Inak povedané, septik je prietoková zakrytá nádrž, ktorá je umiestnená v zemi a slúži k odsedimentovaniu splaškov. Jej priestor je predelený prepážkami na dve alebo tri komory, kde sa zhromažďuje kal. V týchto komorách sa kal pomaly a postupne usádza.

Septik je stavebne a prevádzkovo nenáročný čistiaci objekt. Výhodou je, že nepotrebuje pripojenie elektrickej energie, no v realite je možnosť využiť toto zariadenie len pre malé rekreačné objekty s nízkym zaťažením. Pri trvale obývaných objektoch môže dôjsť k úniku hrubých nečistôt do zemného filtra, ktorý potom rýchlo stráca prietokovosť a takisto aj účinnosť. Keďže čistenie filtra nie je obvykle reálne, je potrebné ho často kompletne vymieňať. Pri cene nákladov na septik a zemný filter je preto lepšou voľbou inštalácia lacnejšej domovej čističky odpadových vôd, ktorá je omnoho účinnejšia.

Stavbu septiku už mnohé orgány nedovoľujú, pretože nespĺňa požiadavky kladené na vyčistenú vodu. Zákon o odpadových vodách, definuje septik  za vodnú stavbu a jej povolenie a prevádzkovanie sa týmto zákonom musí riadiť. To znamená, že na výstavbu septika potrebujete okrem stavebného povolenia aj povolenie na nakladanie s vodami. To znamená na vypúšťanie odpadových vôd do povrchových alebo podzemných vôd. Ak máte záujem o takéto povolenie, vydáva ho orgán štátnej vodnej správy – Obvodný úrad životného prostredia.

Žumpy sú klasickými zariadeniami pre akumuláciu vôd v neodkanalizovaných lokalitách. Ide hlavne o obce s počtom obyvateľov do 15 000 obyvateľov a z nich tvoria prevažnú väčšinu sídla pod 5 000 obyvateľov. Dôsledkom toho je množstvo žúmp situovaných vo vidieckych lokalitách, s obsahom ktorých je potrebné nakladať bez ohrozenia životného prostredia. Podľa STN 75 60 81 sa charakterizuje žumpa ako podzemná vodotesná nádrž bez odtoku na akumuláciu splaškových vôd zvyčajne vyprázdňovaná fekálnym vozom. Žumpy sa budujú iba tam, kde nie je možnosť splaškové vody odvádzať do kanalizácie. Pri nakladaní s odpadovými vodami zo žúmp sa prihliada na obsah žumpy, ktorý má charakter „akumulovanej splaškovej vody“. Vo všeobecnosti možno povedať, že prevažnú časť produkovaného množstva obsahu žúmp tvoria akumulované splaškové. V lokalitách, kde je k dispozícii taká kanalizačná sieť, ktorej súčasťou je látkovo nepreťažená čistiareň odpadových vôd je vhodné zabezpečiť vývoz obsahu žúmp do stokovej siete so súhlasom prevádzkovateľa spravidla na ČOV.