Protipovodňová súprava Top Drain

Top Drain (PDF)

 

Well Bak

Predstavujeme Vám bioprípravky: Well Bak kompost, Well Bak jazierka a Well Bak septik

Well Bak kompost

Well Bak kompost je účinný bioprodukt pre kompostovanie. Odstraňuje nepríjemné zápachy, urýchľuje kompostovanie, obsahuje prirodzené kmene baktérií a komplex účinných mikroorganizmov a enzýmov, ktoré urýchľujú prirodzený rozklad organického odpadu. Po pridaní bioprípravku WELL BAK kompost dochádza k rýchlejšej degradácii a fermentácii bioodpadu. WELL BAK kompost odstraňuje semená burín, znižuje objem odpadu a eliminuje patogénne mikroorganizmy.
Do kompostu môžeme pridávať: všetky organické zvyšky, odpad zo živočíšnej výroby (hnoj) a hydiny (hnoj), slama, plevy, piliny, tráva a burina zo záhrad, rašelina, odpad z výroby múky a krupice, kuchynský odpad, odpad z papierenského priemyslu.
Dávkovanie:
počiatočná dávka: 40 g prípravku na každý 1 m³ kompostu
ďalšie dávky: 20 g prípravku na každý 1 m³ kompostu.
Požadované množstvo bioprípravku WELL BAK kompost sa rozpustí v 10 l teplej, nechlorovanej vody. Nechajte pri izbovej teplote aspoň 60 minút (odporúčame maximálne 12-24 hodín). Premiešajte. Každá vrstva s hrúbkou približne 50 cm by sa mala rovnomerne zavlažiť  bioprípravkom WELL BAK kompost pomocou zalievacej nádoby alebo záhradného postrekovača.
Varovanie! Je dobré pridať do kompostu úrodnú pôdu v množstve 1:10 dielov celkovej kompostovej hmoty. Rovnomerne premiešajte. Najlepšie je, ak je kompostovaný odpad voľne položený na hŕbe veľkých konárov, čo zabezpečí konštantný prietok vzduchu a výrazne urýchli procesy. Počas procesu fermentácie sa teplota v komposte zvýši, aby o niekoľko dní začala klesať. Najvyššia účinnosť bioprípravku sa dosahuje pri teplote okolia + 25 ° C

 

Well Bak jazierka

Well Bak jazierka je účinný bioprípravok na čistenie a obnovu ekologickej rovnováhy vo vodných nádržiach (záhradných jazierkach). Prípravok na biologické čistenie jazierok eliminuje “kvety vody”, odstraňuje nepríjemné zápachy, znižuje úroveň spodného sedimentu, eliminuje patogénovú mikroflóru, obnovuje kyslíkovú  bilanciu nádrže, zlepšuje mikrobiologické indikátory vody, čistí rybníky od organických znečisťujúcich látok apd.
WELL BAK jazierka je prírodný biologický prípravok založený na prospešných mikroorganizmoch a enzýmoch. Používa sa v prírodných, umelých, dekoratívnych vodných nádržiach, rybníkoch, fontánach apd. Čistí vodu od organických nečistôt a urýchľuje prirodzené biologické procesy samočistenia.
Návod na použitie:
Počiatočná dávka: 2 g prípravku na 1 m³ vody v nádrži.
Ďaľšie dávky: 1 g prípravku na 1 m³ vody v nádrži.
Rozpustite bioprípravok v 5 litroch nechlórovanej vody a nalejte roztok do nádrže či jazierka alebo fontány.
Najefektívnejšie čistenie prebieha vo vode pri teplote nad 10 ° C. Na udržanie dosiahnutého účinku sa odporúča opakovať biočistenie 1-2 krát mesačne počas letného obdobia.
Varovanie! Nepoužívajte biopreparát spolu s dezinfekčnými prostriedkami alebo inými prostriedkami podobného účinku.
Bezpečnostné opatrenia:
Výrobok neobsahuje žiadne chemické činidlá, nie je toxický. Nepoškodzuje zdravie ľudí, zvierat, rýb a vodných rastlín. Nekontaminuje pôdu, vzduch alebo vodu. Nepoškodzuje plasty, kameň, kovy atď. Nevyvoláva alergiu.
Zloženie:
komplex účinných mikroorganizmov, enzýmov a živín.

 

Well Bak septik

WELL BAK  septik  je efektívny bioprípravok na čistenie septikov, biologických čističiek odpadových vôd.
Balenie na 1 rok používania, eliminuje nepríjemný zápach, rýchlo a efektívne rozkladá nečistoty v nádrži a výrazne tak znižuje množstvo odpadu v septiku. Prípravok obsahuje pritodzené mikroorganizmy, ktoré účinne rozkladajú odpad v žumpách, septikoch a domových čističkách
ZLOŽENIE: komplex účinných mikroorganizmov (B. SUBTILIS,B. LICHENIFORMIS ), enzými a štartovacie živiny. Počet živých mikroorganizmov: nie menej ako 1,0 X 109.
Spôsob použitia: do nádrže do 3 m³ vliať rozrobenú dávku z 10 litrov vody a 1 vrecka Well Bak septik. 1 vrecko obsahuje 360 gramov prípravku. Pre nádrže väčších objemov treba adekvátne zvýšiť dávku prípravku. Ideálne je nechať prípravok rozpustiť v 10 litroch teplej a nechlórovanej (nie však horúcej) vody, nechať cez noc postáť a ráno vliať do septiku alebo žumpy.

Pozor! Prípravok je účinný iba vo vodnom roztoku! Vyvarujte sa sypania prášku priamo do septiku,alebo žumpy. Skladujte v suchu a v pôvodnom obale pri teplote -30 až +30 ºC, nepoužívajte iné prípravky spolu s Well Bak septik.
Upozornenie : Nevdychujte prach, v prípade kontaktu s očami vypláchnite prúdom vody a kontaktujte lekársku pomoc.Nepoškodzuje zdravie ľudí, zvierat, rýb a vodných rastlín. Nekontaminuje pôdu, vzduch alebo vodu. Nepoškodzuje plasty, kameň, kovy atď. Nevyvoláva alergiu.  Záruka a použitie 36 mesiacov od dátumu výroby. Po uplynutí tejto doby sa prípravok môže používať, ale klesá jeho účinnosť.

 

Vaňa ako súčasť kúpelne pred i po roku 1918

Keď sa povie rok 1918, vybaví sa nám rok kedy skončila prvá svetová vojna. Presný dátum jej skončenia je 11.11.1918 o 11 hodine a 11 minúte. Možno by sme dnes povedali wau, aké magické čísla, ale pred 100 rokmi by sme mali úplne iné starosti, ak by sme sa účastnili priamo bojov pravdepodobne by sme boli zranení, či zmrzačení a to ešte v tom veľmi dobrom prípade, pretože “humanizmus”  a demokracia boli vtedy ešte veľmi vzdialené pre vtedy sa rozvíjajúce krajiny na oboch častiach frontu. Rok 1918 je však aj rokom, kedy prepukla pandémia chrípky (Španielska chrípka 1918-1920) s počtom obetí 39 až 50 miliónov. Presný pôvod tejto smrteľnej nákazy zostáva stále nejasný, podobne ako počet jej obetí. Prvé odhady z 20. rokov minulého storočia hovorili najprv o asi 21 miliónoch ľudí, v 90. rokoch to bolo už 39 miliónov a o dekádu neskôr ešte o 11 miliónov viac. Najnovšie výskumy každopádne potvrdzujú, že španielsku chrípku možno skutočne nazvať „matkou všetkých pandémií“, pretože si vyžiadala viac mŕtvych ako najväčšia morová epidémia v rokoch 1347 – 1351, ktorej podľahlo 25 až 34 miliónov ľudí, čo predstavovalo zhruba tretinu vtedajšej európskej populácie.

 

Vojnou zdecimované obyvateľstvo a nedostatok potravín, neexistencia systémov v oblasti zdravotníctva a prevencie i neexistencia základného hygienického vybavenia (kúpeľňa, WC) znamenalo živnú pôdu pre rozšírenie chrípky až na jej pandemický celosvetový rozsah.

Základné hygienické vybavenie bolo v roku 1918 začínajúcim štandartom len u zámožnejšieho obyvateľstva v mestách, pričom jeho vybudovanie bolo naviazané na existenciu kanalizačnej siete v danom meste.  Postupne sa kúpeľňa (bathroom) stáva povinnou súčasťou mestského domu (bytu), pričom vybavenie sa líši v závislosti od určenia kto v dome býva a pre koho boli dané mestské bytové domy postavené. Pokým domy pre bohatšiu vrstvu sú zariaďované v štýle  aký dnes nazývame “retro” a tvorí neraz luxusné vybavenie našich kúpelní aj na vidieku, pred 100 rokmi a dovolíme si tvrdiť aj neskôr (20-30. roky 20.storočia) si ho nižšia vrstva nemohla dovoliť a musela sa uspokojiť maximálne s umývadlom a studenou vodou a klasickým WC na dvore.

Rok 1918 je aj vznikom 1. Československej republiky, čo je situácia úplne nová najmä pre Slovákov, kedy sa k nám dostáva čoraz viac priemyslu a rozvoja nielen do miest ale aj na vidiek. A s tým súvisí aj rozvoj hygieny a hygienických návykov obyvateľstva.

Vane idú s dobou.

Vo svete v Amerike bola prvá vaňa klasického typu ako ich poznáme dnes inštalovaná v roku 1842. Typická vaňa v polovici 19. storočia bola remeselne vyrobená z materiálu meď a s plášťom z medi alebo zinku. V domoch, ktoré mali v tom čase v kúpelni privedené vykurovanie bola vaňa z oceľového plechu ukotvená v drevenom ráme. Spočiatku vznikali prenosné varianty vaní, ktoré však boli síce dômyselné ale zároveň nepraktické. Dôvod ich výroby bol spočiatku ukrytý v tom, že tečúca voda nebola vôbec bežným vybavením kúpelne a preto uplatnenie mali aj prenosné vane. V druhej polovici 19. storočia sa tečúca voda postupne stáva štandardom a vaňa “zapúšťa” korene natrvalo ako zabudovaná súčasť kúpelne. Meď sa ako materiál stále používa, neskoršie začiatkom 20. storočia sú už vane oceĺové s medenou vložkou a  olemovaním dubovým alebo čerešňovým drevom a s bronzovými nožičkami. Oceľ a meď však ako materiál nevydržali dlho, pretože neustály kontakt s vodou spôsoboval postupne hrdzavenie a koróziu s ofarbovaním vody a preto sa do popredia dostávajú keramické liate vane a umývadlá ako aj misy pre toalety. Reklamy z roku 1910 sa pýtali: “Prečo by vaňa nemala byť súčasťou architektúry domu?” Zdalo sa, že pevný porcelán má svoje nevýhody. Takéto vane boli veľmi ťažké a rovnako drahé. V roku 1909 sa ceny pohybovali od 180 dolárov za 4 1/2-dlhý model až po 255 dolárov za masívny 6 1/2-dlhý model keramickej vane, zároveň ocelová obložená vanička  mohla byť za asi 25 dolárov. Navyše niektorí kúpajúci cítili, že hrnčiarska hmota absorbovala príliš veľa tepla z vody, čo bolo drahé na použitie. Pevná porcelánová vaňa zostala Cadillacom kúpeľného priemyslu do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia a charakteristickým znakom luxusnej kúpeľne. V skutočnosti pred rokom 1910 boli kúpeľne samy o sebe často symbolmi stavu. V dobe, keď domy s tečúcou vodou a odpadovým potrubím boli nové a moderné, jedna kúpeľňa s toaletou, záchodovou toaletou a pevnou vaňou bola známkou progresívneho myslenia a zásadným krokom k lepšej hygiene. Sprcha, ktorú dnes spájame s denným životom, bola často samostatná klietka s viacerými sprejmi určenými na stimuláciu kože alebo obličiek, kým vane boli rozptýlené v miestnosti na namáčanie jednej alebo viacerých častí tela.

Farebné vane.

Rovnako ako Henry Ford, ktorý sľúbil auto kupujúcim akejkoľvek farby ktorú chcú, (nie len čierne), výrobcovia sanitárnej keramiky boli najprv farebne slepí na čokoľvek iné než biele. Biela bola nielen farba hygieny, takže bolo ľahké vidieť špinu.  Rovnako ako v automobilovom priemysle sa však všetko začalo meniť v neskorých dvadsiatych rokoch minulého storočia. Akonáhle sa kúpeľňa dostala do povedomia ako účinná hygienická čistiaca nemocnica, začala byť vnímaná ako vozidlo pre dizajn a domácu krásu a okolo roku 1929 sa farba dostala do kúpeľne veľkým spôsobom. Pigmentovanie sklovitého povrchu v prípravkoch – najprv v ľahkých pastelových farbách, potom v hlbších odtieňoch, ako je kráľovská modrá, Mingová zelená a čínska červená, priniesli farbu do kúpeľne. Farba sa taktiež stala pekným marketingovým ťahom pre výrobcov, odlíšenie jednej produktovej línie od druhej, rovnako ako dávajú majiteľom domov dôvod, aby si kúpili všetky príslušenstvo z toho istého zdroja.

A čo toalety?

Hoci sa prvý splachovací záchod datuje do roku 1590, kedy sir John Harington, predstavil svoj vynález kráľovnej Elizabeth I, v pravom slova zmysle to bolo nedokonalé riešenie a nie príliš voňavé riešenie, navyše bol to len akýsi splachovací hrniec navyše bez existencie kanalizácie a preto sa takmer 300 rokov na tomto poli nič nedialo. Novodobý splachovací záchod prichádza na svet v roku 1824 aby sa už vo viktoriánskom Anglicku rozširil a tým aj do celého sveta v podobe ako ho poznáme dnes.

zdokonalenie vo viktoriánskej dobe
zdokonalenie vo viktoriánskej dobe

Farba ide s dobou

3O. roky

 

40. roky

 

50. roky

 

60. roky

 

70. roky

 

Polygrafia navždy v srdci

      Život prináša radosti i starosti. Detstvo a mladosť formuje našu osobnosť, rodina vychováva a škola vzdeláva. Až prvé zamestnanie nás skúša, či to čo sme sa naučili v škole je pravda. Škola alebo skúsenosti starých majstrov ovládajúcich svoje remeslo desiatky rokov? Polygrafia je odvetvím, ktoré zahŕňa množstvo profesií, ktoré sa časom  a novými technológiami zmenili ale “gro” a skúsenosti starých majstrov i starých majsteriek pretrvalo a pretrváva v nejednom z nás, ktorí mali tú česť zažiť pri svojich pracovných začiatkoch majstrov v “kmeťovskom” veku, pričom slovo “majster” tu zobrazuje odborníka na danom stroji či pracovnom zaradení často i bez odbornejšieho vzdelania. Každoročne si viaceré firmy s dlhoročnou aktívnou činnosťou uctievajú svojich bývalých zamestnancov, dnes v dôchodovom veku. Stretnutie s takýmito ľudmi evokuje práve to majstrovstvo a ten kumšt starých majstrov a majsteriek (predsa odborníci i odborníčky boli muži i ženy). A hoci si nemusíme veľa postáv pamätať, predsa možno prvé stretnutia s nimi boli pred dvatsiatimi či tridsiatimi rokmi v časoch keď sme nastupovali prvé dni do nového zamestnania. Časom sa stali našimi kolegami s ktorými sme zdielali nie jeden pracovný deň, riešili nie jednu zložitú pracovnú úlohu, úspechy i neúspechy. Postupne sme sa stali priateľmi a nezabúdame ani dnes na nich, hoci oni sú už dnes v dôchodkovom veku, ale stále verní pojmu polygrafia. V Neografii, predtým v Tlačiarňach SNP Neografia štátny podnik, pracovalo v 70. a 80. rokoch až do 1000 ľudí. Dnes po zmodernizovaní mnohých prevádzok a technológií je počet pracovníkov okolo čísla 500.  Aj v  podnikoch a firmách s iným ako polygrafickým zameraním výroby ubúda už “majstrov”, ktorých by sme mohli porovnávať práve s tými našimi učiteľmi, ktorých sme poznali na našich pracovných začiatkoch. S tým nič nespravíme. Odbornosť sa dá získať ak je od koho, ale aj ak je o to záujem, čo dnes veľa nových ľudí vo výrobe nemá. Preto sa firmám nedarí, pretože tomu čo robia alebo vyrába ich firma buď nemajú vzťah, alebo ich pobyt v firme je len vlastným dočasným riešením. Hoci starých majstrov je dnes raritné nájsť, ak je záujem “chytajme” ich poznatky do našich hláv aby sme aj my mohli odovzdávať  mastrovstvo a skúsenosti mladším, pravda ak o to budú mať záujem a možno o 20 či 30 rokov sa stretneme na spomienkovom stretnutí, ktoré budú usporadúvať práve naši žiaci, ktorí možno mali kostrbaté začiatky s veľkým množstvom nepodarkov, ale spomeňme si na vlastnú mladosť, boli sme dokonalí?  Asi nie ak by sme mali povedať pravdu bolo to také isté ako je to u mladých v ich začiatkoch. Jediné čo badať je ako už bolo spomenuté – záujem o skúsenosti i o hrdosť práce či nazvime to “stavovskú česť som polygraf”. Iste “stará škola” postupne vymiera ale práve spomienkové každoročné stretnutia so starými majstrami nás vracajú aj do spomienok našich vlastných začiatkov i možno do porovnávania sa či snáď aj konkurenčnosti, či sme dnes schopní podeliť sa o naše skúsenosti s ostatnými. Vdaka starí majstri, bez Vás by sme to mali ťažké, ale dnes vieme, že Vaše cenné skúsenosti sme si vzali k srdcu i keď mnohé sa museli zmenit, pre zmenené výrobné techológie,ale to “gro” ostalo zachované. Ďakujeme.

Zaječická hořká

  Zaječická hořká vyviera z prírodného liečivého zdroja, podľa staršej  legislatívy minerálna voda silne mineralizovaná pre liečebné využitie prameniaca v Českom stredohorí. Od začiatku 18. storočia a vyznačujú sa preháňavým, nedráždivým a zápalom zabraňujúcim účinkom. Voda môže slúžiť ako regulatív zažívanie a je prírodným zdrojom síranu horečnatého (horká alebo epsomská soľ), vďaka čomu sa užíva pre svoj detoxikačný efekt. Ide teda o prírodný liečivý zdroj vody, definovaný kúpeľným zákonom 164/2001 Zb.

Dr. Fridrich Hoffmann, osobný lekár pruského kráľa,  roku 1725 rozosiela po európskych šľachtických dvoroch spis o novo nájdených hořkosolných očistných prameňoch. Tie sa okamžite začínajú používať v kúpeľoch Teplice a hořkosolná pitná kúra sa stáva vyhľadávanou procedúrou. Tieto zdroje nahrádzajú vyťaženej zdroje v Epsomu a horká soľ (síran horečnatý) získava druhé meno: “Sedlecká soľ”. Zaječická je známa ako najčistejšie horkosolný prameň a jej sláva sa začína šíriť po celom svete. (Anglicky hovoriacim sa lepšie vyslovuje SEDLITZ, podľa obce Sedlec). Zaječická stojí pri samom zrode českého kúpeľníctva a užíva sa v kúpeľoch Karlovy Vary a Teplice. (Carlsbad und Töplitz)

 

zdroj:http://www.zajecicka.cz/

A DOSŤ!

      Život človeka je z hľadiska histórického plynutia času len kvapkou v mori. Ale každá kvapka má svoj pestrý príbeh. Od narodenia cez detstvo, dospievanie, dospelosť starobu i smrť. Na svete je to však zariadené tak, že čo sa raz narodí nežije večne, ale to neznamená, že nemá žiť. Pokým sme deti neuvedomujeme si svet ako taký, až keď dosiahneme 18 rokov a príde prvé zamestnanie zrazu sa rúcajú vekové bariéry a tykáme si s rovesníkmi našich rodičov či starých rodičov, ako dospievame zisťujeme, že život je boj a že každý chce žiť, ideálne v blahobyte alebo aspoň byť zdravý a ak nie bohatý, tak určite nie chudobný. Krásne to dnes vidieť na sociálnych sieťach, zdieľame naše túžby a pocity ale najmä sny. Chceme byť krásny, bohatí úspešní, byť zabezpečený do budúcnosti – akosi podvedomky počítame s tým, že raz bude horšie. Sny treba mať a občas si ich aj plniť ale nesmieme  zabudať na reálnosť  splniteľnosti našich snov a takisto na to, že nemôžeme mať všetko, ono totiž  nie všetko sa dá splniť ak aj prinesieme vysoké vstupné náklady. Ak ctíme hodnoty tohoto sveta, že udržateľný život musí existovať aj pre budúce generácie tak je nám jasné, že nie všetko na čo si spomenieme a zaumienime,  budeme mať. Možno si tu viacerí poviete, že čo nás po budúcnosti. V minulosti sa nik nestaral o budúcnosť vyčerpávali sa zdroje, ničila príroda, i keď s vedomím, že keď príde ten okamih, že toho bude dosť príroda povie DOSŤ. a to DOSŤ je vhodné povedať práve dnes. Áno dnes máme mnohí na to aby sme si budovali bazény napúšťali ich pitnou vodou, hoci sused vedľa nemá tlak vody,  máme na to aby sme obsah septiku či žumpy vypúšťali kadekde, lebo je to zadarmo, máme na to aby sme vyhadzovali do komunálneho odpadu plastové fľaše a všetok rúzny odpad, naše EGO nam hovorí, že DNES nám NIK nebude predsa rozkazovať, je predsa DEMOKRACIA a môžeme si HOVORIŤ a ROBIŤ čo sa nám zachce. ŽIJEME len RAZ. Nuž veríme, že sú aj takíto ľudia a nie je ich málo, ktorí však nepochopili dnešný život. Príroda už dávno povedala DOSŤ a podobné DOSŤ povedala aj Európska únia, keď sa krajiny EU snažia pretvoriť odpadové hospodárstvo na obehové hospodárstvo.  Dnes je nám už úplne jasné, že zdroje našej planéty nie sú nevyčerpateľné. Ak budeme pokračovať v luxuse a míňaní surovín tempom ako dnes a žiadnym šetrením, či recykláciou môžu sa dnešní 20 tnici dožiť o 30 rokov katastrofy.  Život o 30-40 rokov môže byť sakra drahý, voda bude cennejšia ako zlato  a zlato a dnešný luxus?  Bude fajn ale jesť sa nebude dať ani piť a polievať záhrada sa zlatom taktiež nedá. Samozrejme dnes sa nedá predpovedať ako to vlastne v budúcnosti bude a že to bude skutočne tak ako píšeme. Bože chráň aby sa nenaplnili takéto pesimistické predpovede. Ale dnešok nás učí – keď bola spoločnosť v 50-60 rokoch 20. storočia a pozerala sa na budúcnosť teda dnešné dni, veľa vecí sa vedelo predpovedať aj s vedomím, že to bude niečo stáť a ak sa neprijmu riešenia niektoré prírodné procesy sa nebudú dať tak rýchlo zmeniť ako sa dali zmenením ľudskej činnosti naštartovať. Hoci by sme dnes všetky krajiny prestali vypúšťat emisie skleníkových plynov bude trvať niekoľko desaťročí aby sa planéta s toho spamätala a prestala sa globálne meniť klíma. A vieme veľmi dobre, že dnes ani o 10 rokov sa nestane aby boli emisie skleníkových plynov v tolerovanej norme, vždy bude nejaká krajina požadovať výnimku. Dnes niet tej autority, ktorá by primäla všetkých ľudí na svete aby sa konečne zamysleli nad dôsledkami vlastného konania a vplyvom  na životné prostredie. Sám človek nezmení nič ale keď sa jednotlivci  zomknú už dokážu viac a zomknúť sa dnes musíme všetci obyvatelia planéty ZEM. Chceme hádam aby naše deti a vnúčatá žili pokojný život, alebo je nám to jedno a myslíme len na vlastné ego?  To je dnes každého voľba ako sa k tomu postaví.

Včera, dnes a zítra?

Včera, dnes a zítra, tak znie názov jednej kabaretnej scénky, ale v nás to evokuje časové hľadisko dneška, ktorý žijeme vo vzťahu človek a príroda. Včera, mohli by sme takto nazvať obdobie 20 storočia, kedy sa človek po zžití s prírodou dostal čiastočne nad jej úroveň, zakladaním rôznych ekologických záťaží alebo ekologických katastrôf.  Hoci sa na jednej strane posilňovalo uvedomovanie a formovanie názorov a pro prírodných vzťahov s cieľom nielen pochopiť ale najmä chrániť prírodu, pôvodné biotopy atď, ale na druhej strane pokračoval rozmach  v likvidovaní panenskej prírody či cielenou ľudskou činnosťou alebo nevedomými zásahmi kde sa nedomýšlali dôsledky a následky takéhoto konania. 20 storočie je obdobím , kedy sa rozvinula naplno kultúra  bývania so všetkým čo k tomu patrí. Každý byt či dom má kúpeľňu a sociálne zariadenie v dome, niekde sa budujú aj prvé systémy využívania dažďovej vody na splachovanie alebo polievanie (domáci kutilovia alebo záhradkári). Rok 1989 otvára priestor pre nový tovar, ktorý je už vtedy zaužívany v zahraničí. Rovnako prenikajú aj názory na riešenie problematiky čistenia odpadových vôd budovaním malých čističiek odpadových vôd apd. Dnes, charakterizujeme dobu dneška po roku 2000 do dnes, pričom táto doba sa stále predlžuje. Sami vieme, že v dobe kde vládne internet a sociálne média má každá nová a neobjavená informácia cenu zlata. A hoci sú mnohé metódy a systémy  už vymyslené (čističky odpadových vôd, prečerpávačky odpadov, podzemné nádrže na dažďovú vodu, či záhradné dekoračné nádrže) vždy sa dajú nájst nové a nové riešenia, ktoré poprepájaním vytvoria komplex, ktorý je využiteľný v praxi. Dnes , je však aj obdobím, kedy mnohí ľudia strácajú záujem o svoj vzťah s prírodou, pričom prírodu vnímajú ako nejakú vec či stav, ktorý keď už je na tomto svete počas ich prítomnosti na historickej časovej priamke vnímajú to ako stav, ktorý je daný a ktorý oni nevedia ovplyvniť. O to smutnejšie je to práve dnes, kedy sa všetci ľudia musia zomknúť  s cieľom znižovania našich minulých “prehreškov” voči prírode. Ak si uvedomíme aká veľká je ekologická stopa každého z nás na tejto planéte, potom nám musí byť jasné, že dnešný stav je neudržateľný a musí byť zmenený nie zajtra ale ešte dnes. Slová sú slová, ale činy sú činy. Ale nepremyslené konanie by mohlo spôsobiť viac škody ako úžitku, preto sa každé dnešné riešenie dopredu plánuje a konzultuje avšak všade na svete majú obe (nepremyslené konanie i plánované konanie) jedno spoločné – peniaze, teda finančnú stránku veci. Sebemenšia fantasticky vypadajúca vec, zachraňujúca svet, zvyčajne stroskotá na nedostatku peňazí, alebo z neistoty návratnosti vynaložených finančných prostriedkov sa potencionálny sponzori projektu len ťažko chytajú veci. Nemusíme sa pozerať na velké projekty, kde sa s obavami i rozvahou investorov počíta, aj vybudovanie vidieckej čističky odpadových vôd môže spôsobiť nemalé časové anomálie ak investor – teda obec nemá po celý čas výstavby dostatok peňazí na realizáciu. Skúsenosti však ukazujú, že je dnes výzvou do zajtrajška budovanie podzemných nádrží na dažďovú vodu, ale aj vsakovacích retenčných systémov na parkoviskách, mestskej zeleni, parkoch, volné (dnes betónové plochy), s cieľom udržať zrážkovú vodu v krajine, ale nielen na vidieku, ale aj v mestách. Letné mesiace a tento rok to poznáme aj na Slovensku, vedia byť zrážkovo chudobné. Horúčavy ešte znásobujú betónové plochy námestí alebo parkovísk, ktoré sú len málokde opatrené vsakovacími košmi alebo boxami, trávnatými pásmi apd. Polievanie ciest v horúčavách zaiste trochu pomôže. ale zrážková voda ktorá v daždi spadne odtečie cez kanalizáciu do rieky a potom do mora, hoci by mohla ostať zachytená v krajine a zásobovať zeleň, ktorá by potom v horúčavách bola prírodnou oporou. Zaiste nie všade sa to dá, ale často treba pri plánovaní a projektovaní myslieť aj na ľudí. Na vidieku stojí o to bojovať za udržateľnú pôdu, ktorá dokáže zachytit zrážkovú vodu. Žiaľ dnes len málo vlastníkov pôdy na nej aj hospodári, a poľnohospodári sadia v prvom rade plodiny, ktoré im prinášajú zisk (repka), hoci aj nie sú v danej lokalite tradičnýni plodinami. Že s našich lesov ubúda kvalitného dreva a s Tatier si robíme lunapark vie už pomali každý, len akosi nám to je jedno. Veď kto by si nedal dobré jedlo na vysokohorskej chate, ci zahral golf na horskej lúke? Nemali by sme sa hrať na bohov a z prírodného bohatstva si robiť verejný dom. Nakoniec, základný tábor v Himalájach pod Mount Everestom je plných odpadu a fekálií, kto by si to ešte pred 30 rokmi pomyslel, že to raz tak bude. Ale množstvo výprav na konci 20. storočia spôsobilo, že ceny expedícií šli dolu ale na úkor toho, že ne každá expedícia si za sebou aj upratala. Naše lesy a hory síce nie sú Himaláje, ale vzhľadom na výchovu našinca nás stav našich lesov – rozumej tomu bordel ani neprekvapuje.Prečo by sme však mali prírode odsekávať ďalšie a ďalšie územia a zamorovať to odpadom, ktorý sa nám na horskej túre už akosi nechce vziať späť? Dnes by sme sa mali správať minimálne tak aby nás naši potomkovia nepreklínalii budúcnosti (zajtra – roky 2050-2100), za to, že sme sa dnes snažili kašlať na všetko a užívali si radovánky dnešnej doby.