Top Drain (PDF)

      Život prináša radosti i starosti. Detstvo a mladosť formuje našu osobnosť, rodina vychováva a škola vzdeláva. Až prvé zamestnanie nás skúša, či to čo sme sa naučili v škole je pravda. Škola alebo skúsenosti starých majstrov ovládajúcich svoje remeslo desiatky rokov? Polygrafia je odvetvím, ktoré zahŕňa množstvo profesií, ktoré sa časom  a novými technológiami zmenili ale “gro” a skúsenosti starých majstrov i starých majsteriek pretrvalo a pretrváva v nejednom z nás, ktorí mali tú česť zažiť pri svojich pracovných začiatkoch majstrov v “kmeťovskom” veku, pričom slovo “majster” tu zobrazuje odborníka na danom stroji či pracovnom zaradení často i bez odbornejšieho vzdelania. Každoročne si viaceré firmy s dlhoročnou aktívnou činnosťou uctievajú svojich bývalých zamestnancov, dnes v dôchodovom veku. Stretnutie s takýmito ľudmi evokuje práve to majstrovstvo a ten kumšt starých majstrov a majsteriek (predsa odborníci i odborníčky boli muži i ženy). A hoci si nemusíme veľa postáv pamätať, predsa možno prvé stretnutia s nimi boli pred dvatsiatimi či tridsiatimi rokmi v časoch keď sme nastupovali prvé dni do nového zamestnania. Časom sa stali našimi kolegami s ktorými sme zdielali nie jeden pracovný deň, riešili nie jednu zložitú pracovnú úlohu, úspechy i neúspechy. Postupne sme sa stali priateľmi a nezabúdame ani dnes na nich, hoci oni sú už dnes v dôchodkovom veku, ale stále verní pojmu polygrafia. V Neografii, predtým v Tlačiarňach SNP Neografia štátny podnik, pracovalo v 70. a 80. rokoch až do 1000 ľudí. Dnes po zmodernizovaní mnohých prevádzok a technológií je počet pracovníkov okolo čísla 500.  Aj v  podnikoch a firmách s iným ako polygrafickým zameraním výroby ubúda už “majstrov”, ktorých by sme mohli porovnávať práve s tými našimi učiteľmi, ktorých sme poznali na našich pracovných začiatkoch. S tým nič nespravíme. Odbornosť sa dá získať ak je od koho, ale aj ak je o to záujem, čo dnes veľa nových ľudí vo výrobe nemá. Preto sa firmám nedarí, pretože tomu čo robia alebo vyrába ich firma buď nemajú vzťah, alebo ich pobyt v firme je len vlastným dočasným riešením. Hoci starých majstrov je dnes raritné nájsť, ak je záujem “chytajme” ich poznatky do našich hláv aby sme aj my mohli odovzdávať  mastrovstvo a skúsenosti mladším, pravda ak o to budú mať záujem a možno o 20 či 30 rokov sa stretneme na spomienkovom stretnutí, ktoré budú usporadúvať práve naši žiaci, ktorí možno mali kostrbaté začiatky s veľkým množstvom nepodarkov, ale spomeňme si na vlastnú mladosť, boli sme dokonalí?  Asi nie ak by sme mali povedať pravdu bolo to také isté ako je to u mladých v ich začiatkoch. Jediné čo badať je ako už bolo spomenuté – záujem o skúsenosti i o hrdosť práce či nazvime to “stavovskú česť som polygraf”. Iste “stará škola” postupne vymiera ale práve spomienkové každoročné stretnutia so starými majstrami nás vracajú aj do spomienok našich vlastných začiatkov i možno do porovnávania sa či snáď aj konkurenčnosti, či sme dnes schopní podeliť sa o naše skúsenosti s ostatnými. Vdaka starí majstri, bez Vás by sme to mali ťažké, ale dnes vieme, že Vaše cenné skúsenosti sme si vzali k srdcu i keď mnohé sa museli zmenit, pre zmenené výrobné techológie,ale to “gro” ostalo zachované. Ďakujeme.

      Život človeka je z hľadiska histórického plynutia času len kvapkou v mori. Ale každá kvapka má svoj pestrý príbeh. Od narodenia cez detstvo, dospievanie, dospelosť starobu i smrť. Na svete je to však zariadené tak, že čo sa raz narodí nežije večne, ale to neznamená, že nemá žiť. Pokým sme deti neuvedomujeme si svet ako taký, až keď dosiahneme 18 rokov a príde prvé zamestnanie zrazu sa rúcajú vekové bariéry a tykáme si s rovesníkmi našich rodičov či starých rodičov, ako dospievame zisťujeme, že život je boj a že každý chce žiť, ideálne v blahobyte alebo aspoň byť zdravý a ak nie bohatý, tak určite nie chudobný. Krásne to dnes vidieť na sociálnych sieťach, zdieľame naše túžby a pocity ale najmä sny. Chceme byť krásny, bohatí úspešní, byť zabezpečený do budúcnosti – akosi podvedomky počítame s tým, že raz bude horšie. Sny treba mať a občas si ich aj plniť ale nesmieme  zabudať na reálnosť  splniteľnosti našich snov a takisto na to, že nemôžeme mať všetko, ono totiž  nie všetko sa dá splniť ak aj prinesieme vysoké vstupné náklady. Ak ctíme hodnoty tohoto sveta, že udržateľný život musí existovať aj pre budúce generácie tak je nám jasné, že nie všetko na čo si spomenieme a zaumienime,  budeme mať. Možno si tu viacerí poviete, že čo nás po budúcnosti. V minulosti sa nik nestaral o budúcnosť vyčerpávali sa zdroje, ničila príroda, i keď s vedomím, že keď príde ten okamih, že toho bude dosť príroda povie DOSŤ. a to DOSŤ je vhodné povedať práve dnes. Áno dnes máme mnohí na to aby sme si budovali bazény napúšťali ich pitnou vodou, hoci sused vedľa nemá tlak vody,  máme na to aby sme obsah septiku či žumpy vypúšťali kadekde, lebo je to zadarmo, máme na to aby sme vyhadzovali do komunálneho odpadu plastové fľaše a všetok rúzny odpad, naše EGO nam hovorí, že DNES nám NIK nebude predsa rozkazovať, je predsa DEMOKRACIA a môžeme si HOVORIŤ a ROBIŤ čo sa nám zachce. ŽIJEME len RAZ. Nuž veríme, že sú aj takíto ľudia a nie je ich málo, ktorí však nepochopili dnešný život. Príroda už dávno povedala DOSŤ a podobné DOSŤ povedala aj Európska únia, keď sa krajiny EU snažia pretvoriť odpadové hospodárstvo na obehové hospodárstvo.  Dnes je nám už úplne jasné, že zdroje našej planéty nie sú nevyčerpateľné. Ak budeme pokračovať v luxuse a míňaní surovín tempom ako dnes a žiadnym šetrením, či recykláciou môžu sa dnešní 20 tnici dožiť o 30 rokov katastrofy.  Život o 30-40 rokov môže byť sakra drahý, voda bude cennejšia ako zlato  a zlato a dnešný luxus?  Bude fajn ale jesť sa nebude dať ani piť a polievať záhrada sa zlatom taktiež nedá. Samozrejme dnes sa nedá predpovedať ako to vlastne v budúcnosti bude a že to bude skutočne tak ako píšeme. Bože chráň aby sa nenaplnili takéto pesimistické predpovede. Ale dnešok nás učí – keď bola spoločnosť v 50-60 rokoch 20. storočia a pozerala sa na budúcnosť teda dnešné dni, veľa vecí sa vedelo predpovedať aj s vedomím, že to bude niečo stáť a ak sa neprijmu riešenia niektoré prírodné procesy sa nebudú dať tak rýchlo zmeniť ako sa dali zmenením ľudskej činnosti naštartovať. Hoci by sme dnes všetky krajiny prestali vypúšťat emisie skleníkových plynov bude trvať niekoľko desaťročí aby sa planéta s toho spamätala a prestala sa globálne meniť klíma. A vieme veľmi dobre, že dnes ani o 10 rokov sa nestane aby boli emisie skleníkových plynov v tolerovanej norme, vždy bude nejaká krajina požadovať výnimku. Dnes niet tej autority, ktorá by primäla všetkých ľudí na svete aby sa konečne zamysleli nad dôsledkami vlastného konania a vplyvom  na životné prostredie. Sám človek nezmení nič ale keď sa jednotlivci  zomknú už dokážu viac a zomknúť sa dnes musíme všetci obyvatelia planéty ZEM. Chceme hádam aby naše deti a vnúčatá žili pokojný život, alebo je nám to jedno a myslíme len na vlastné ego?  To je dnes každého voľba ako sa k tomu postaví.