Možno ste už počuli pojem eko stopa alebo ekologická stopa. Káždý človek na Zemi snáď s výnimkou kmeňov indiánov v povodí rieky Amazónka či v Tichomorí, ktoré sa nedostali do styku s civilizáciou (alebo neboli ňou ovplyvnené), zanecháva na prírode a životnom prostredí stopu, ktorá sa nazýva EKOSTOPA. “Civilizace si žádá své” – pamätáme si z televíznej rozprávky o Arabele,. Áno skutočne si civilizácia žiada nejaké “obete”. Po II. svetovej vojne kedy sa začalo s obnovou zničených krajín, rozvíjal sa priemysel, budovali nové sídliská a závody, domácnosti získavali štandart a pohodlie aké poznáme dnes, vznikali postupne aj ekologické záťaže. Človek dovtedy žijúci v prírode a s prírodou zrazu objavuje nové technológie, ktoré mu uľahčujú spôsob práce i spôsob života. Dovtedy relatívne nedotknutá príroda, ak si odmyslíme následky, ktoré priniesla prvá a druhá svetová vojna, alebo ktoré spôsobil človek pred 100-200 rokmi ( čo sa vzhľadom na používané prírodné materiály v historických dobách až do začiatku 20. storočia nedá považovať za markantné zásahy do životného prostredia), začína pociťovať prvé známky, kedy človek vyrýva svoju ekostopu. Spočiatku sú to čierne skládky a smetiská s nástupom nových materiálov, hlavne plastov začína nová dimenzia ekostôp a eko záťaže, ktorú človek zanecháva už aj nepriamo. S postupným rozvinutím priemyselnej a potravinárskej výroby je každý človek už nepriamo zodpovedný za zvečšovanie vlastnej ekostopy na životnom prostredí. Čím viac človek využíva produkty ktoré vyrobí priemysel vrátane potravín, tým viac zvečšuje svoju ekostopu. O životnom prostredí i o záťažiach na životnom prostredí sa začína hovoriť až niekedy v 80 rokoch 20 storočia. V tom čase začína boom plastových tašiek (pamätám si na svoju prvú igelitku bola biela s modro-zelenou potlačou a bolo na nej dole napísané, že je to ekologický prírodu šetriaci produkt, ktorý sa rozloží na CO2 a kyslík, alebo tak podobne, pozn. autora). Po roku 1989, kedy mnohé závody stratili “východné” trhy a nevedeli sa logicky uchytiť na západných trhoch, postupne upadajú alebo sú privatizované a (alebo) rozkradnuté, klesá (relatívne) množstvo ekozáťaží (tu si však treba uvedomiť, že zánik, rozpredaj , privatizácia alebo rozkradnutie nejakého závodu v 90 rokoch 20. storočia neznamenalo automaticky aj pokles ekozáťaže, ak aj daný podnik produkoval emisie skleníkových plynov alebo inak poškodzoval životné prostredie v danom regióne. Išlo tu skôr o to, či sa o konkrétnej ekozáťaži vedelo alebo nie, čo sú podstané veci. V dnešnej dobe v čase internetu, aplikácií a sociálnych sietí vieme okamžite reagovať, čo však v 90 rokoch 20. storočia nebolo možné). Až nástup internetu a prístup k informáciam znamenal v prvom rade, že informácie dovtedy dostupné len vo vedeckých katalógoch boli a sú dostupné online, môžeme o nich diskutovať, pridávať vlastné názory a poznatky, upozorňovať atď. Pojem ekostopa však poznáme až posledných 5-8 rokov. Poznáme viacmenej všetky ekozáťaže v našej krajine, máme zmapované a v online podobe ekozáťaže aj z obdobia do roku 2000. Členstvom v EU a členstvom v rôznych organizáciách sú všetky priemyslené závody štandardizované na normy ISO aj v enviromentálnej oblasti. Ostáva však vychovať generáciu ľudí, ktorá si bude chrániť svoje vlastné životné prostredie, pretože planéta ZEM je zatiaľ len jedna, cestovať v čase alebo na iné planéty zatiaľ nevieme (Star-Trek), pretože ekologickou nečinnosťou (pokým priemysel fungoval aj s ekozáťažami na 100% v 20 storočí), sme si zvýraznili našu terajšiu ekostopu. V roku 2012 bola priemerná ekostopa občana Slovenska 4,1 – čo znamená, ak by sa takto správali všetci obyvatelia na Zemi potrebovali by sme 4 naše ZEME aby sme dokázali udržať náš spôsob života. Aj keď sa po roku 2000 čoraz častejšie hovorí o recyklácií odpadov i o eliminácií produkcie odpadu stále sa pohybujeme na odpadovom hospodárstve. Odpadové hospodárstvo však predpokladá prechod na obehové hospodárstvo a doterajšie prognózy ukazujú, že prechod na obehové hospodárstvo bude nutný. Produkcia odpadov totiž dnes už je zlom číslo jedna. Príroda nemá bezodné zásoby, ktoré potrebujeme pre náš priemysel i pre výrobu potravín. Dnes už nie teoreticky, hrozí, že sa niektoré suroviny jednoducho vyčerpajú, preto je obehové hospodárstvo prvoradým riešením, hoci prechod naň určiet nebude bezbolestný a hlavne bez straty pohodlia. Ale je predpoklad, že čím viac budeme čakať tým viac stratíme z nášho pohodlia. Dnes sa veľa hovorí o plastoch v moriach, ktoré sa do mora dostávajú z riek alebo inak ale vždy je na začiatku reťazca človek, lebo nedokáže triediť plasty ale vyhadzuje ich do bežného odpadu, ktorý nekončí v spalovniach ale sa skládkuje, alebo priamo do volnej prírody. V prírode sa však nachádza rôzny odpad, pokým rozložiteľný odpad nepredstavuje ekozáťaž pokiaľ ho nie je koncentrovane veľa (,Problém, který nevoní: s výkaly se potýká Mount Everest, New York i Indie), plasty alebo iné odpady v prírode už predstavujú vážne riziko. A pri tom stačí tak málo používať rozum, ubrať so svojho pohodlia (niekedy zájsť pár krokov navyše a plast odhodiť do koša na plast nie do komunálneho odpadu, alebo nepustiť z ruky na ulici ako bezprízorný jedinec), ale sa aj zapájať a diskutovať o možnostiach ako uľahčiť prechod na obehové hospodárstvo aby sa naša ekostopa rovnala číslu 1 alebo aj menej a aby náš život na planéte ZEM bol udržateľný minimálne do doby kedy odletíme všetci na Mars. Tak nám Pán Boh v tomto pomáhaj.
Kategória: Svetový deň vody
Svetový deň vody 2018
Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov (OSN) schválilo na svojom 47. zasadnutí v 1992 v Rio de Janeiro rezolúciu, ktorá 22. marec vyhlásila za Svetový deň vody.
Cieľom Svetového dňa vody je upriamiť pozornosť svetovej verejnosti na vodu, ktorá je pre život na Zemi nenahraditeľná a ovplyvňuje všetky sféry života, či si to chceme pripustiť alebo nie. Od vody je závislý nielen človek a jeho život, ale život na planéte Zem vôbec. Z histórie vieme, že ľudia budovali svoje stredoveké sídliská tam kde bol dostatok vody alebo existujúce pramene pitnej vody. Pokým pred storočiami sme sa mohli z volne prístupných prameňov bez obáv napiť, keď človek ovládol “chémiu” – v druhej polovici 20. storočia a začal ju využívať v prírode (hnojenie, ochrana rastlín a stromov, likvidovanie škodcov) už konzumácia vody z prameňov ktoré sa nachádzali vo volnej krajine, kde poľnohospodári chcemicky zlepšovali pôdu bolo velkým hazardom. Postupne sa však priemysel zdokonalil i keď stopy napr masovo používaného DDT v 50 rokoch 20. storočia sa stále dajú v pôde nájsť, ale dnes sa volne dostupné pramene alebo studničky dajú používať za predpokladu, že sú v krajine kde je pôda resp okolie prameňa obhospodarované ekologicky resp bez použitia chémie. To samozrejme neznamená, že takúto vodu možno odporučiť na pitie. Minimálne by ste mali mať prehľad o hygienickom rozbore z daného prameňa a v prípade vlastnej studne to platí takisto. Na Slovensku je väčšina domácnosti napojená na verejné vodovody. Slovensko je krajina bohatá na zdroje pitnej vody a či hornaté oblasti a sever Slovenska ako aj Podunajská nížina majú dostatok prameňov pitnej vody. Hoci väčšina domácností je pripojená na verejný vodovod už o pripojení na verejnú kanalizáciu sa to nedá povedať. Na vidieku mali spočiatku vlastné studne v každom dvore, postupne keď sa prechádzalo na obecné vodovody pripájali sa všetky domy, hoci mali aj funkčné studne, ale oveľa menej domácností sa pripájalo na verejnú kanalizáciu. Problém v tejto oblast bol však v tom, že pokým verejné vodovody sa robili v 70 a 80 rokoch 20. storočia, verejná kanalizácia a napojenie kanalizácie na čističky odpadových vôd sa na vidieku realizovali až na konci 20 storočia a na začiatku 21. storočia. Domácnosti preto, hoci mali vybudované kúpelne a WC už nebolo na dvore ako kedysi aj pripojenie bolo na verejný vodovod, ale jediným riešením bolo vybudovanie žumpy, septiku alebo trativodu. Pokým domácnosť na vidieku nemala zavedenú vodu bola spotreba vody minimálna. Po pripojení na verejný vodovod a po vybudovaní kupelní už každá domácnosť potrebovala zbernú nádrž na odpadovu vodu. I keď dnes sa verejná kanalizácia javí ako samozrejmosť ono to ani dnes nie je samozrejmosť s prihliadnutím na fakt, že spracovanie akejkoľvek odpadovej vody nie je zadarmo. V mestách si to často neuvedomujeme, “zhasne” to pre nás vypustením vane či spláchnutím WC. Avšak ak nemáme domácnosť pripojenú na kanalizáciu musíme “kalkulovať s každým litrom vody, ktorú odvedieme do žumpy alebo septiku. Ale človek je tvor vynaliezavý a schopný šetriť vlastnú peňaženku aj na úkor prírody neuvedomujúc si, že sa mu to môže vypomstiť. Dôkazom toho sú nezrietkavé vypúšťania septikov do volnej prírody, prípadne susedovi n a záhumnie. Toto však platí nielen u nás ale na celom svete. V súčasnosti viac ako 663 miliónov ľudí nemá dostatočný prístup k bezpečnej pitnej vode a k základným hygienickým podmienkam. Žijú bez dodávky vody v blízkosti svojho okolia, trávia nekonečné hodiny vo fronte na vodu a musia sa vyrovnávať so zdravotnými dôsledkami používania kontaminovanej vody.Splašky a odpadová voda vypúšťaná do volnej prírody, hoci aj susedovi na nevyužívanú pôdu môže znečistiť iné vodné zdroje v danej lokalite. Nikdy nevieme aké máme pod sebou podložie ani či nami vypúšťané splašky si nenájdu trhlinu v skale a splynú s našim prameňom či našou studňou.. Hlavným mottom Svetového dňa vody v roku 2017 bola ODPADOVÁ VODA. Motto, ktoré ponúka zamyslenie sa nad tým, prečo viac ako 80 % našej odpadovej vody tečie späť do prírody bez akejkoľvek úpravy a prečo tak málo opätovne používame odpadovú vodu na zavlažovanie zelene a čistenie mestských, či obecných priestranstiev. V našich príspevkoch sme už neraz upozorňovali na fakt, že na splachovanie WC sa u nás bežne využíva pitná voda, čo je neekologické a z hľadiska úspor v domácnosti neekonomické. Pre niektoré domácnosti je riešením splachovanie dažďovou vodou, splachovanie vodou zo studne a splachovanie upravovanou vodou. To si však vyžaduje neraz prebudovanie celého systému napájania vodou v dome. Keď sa budovali verejné vodovody voda síce nebola lacná ale nebola ani drahá. Dnes je však situácia úplne iná, keď počítame každé €. A nemalo by to v spoločnosti byť tak že sa riadime heslom ” ja na to mám tak keď budem platit aj 1000 € mesačne za vodu tak ja šetriť nebudem..” Morálne by sme mali byť ako občania tejto planéty zomknutí a bojujúci na jednej lodi za našu planétu. A my ktorí vodu zatiaľ máme aj mysliaci na to, že priemerná vzdialenosť, ktorú musia ženy v Afrike a Ázii prejsť, aby si nabrali vodu, je 6 km, kým u nás stačí pár metrov a otočiť kohútikom a užívať si blaho vody.
Mottom Svetového dňa vody v roku 2018 je Príroda pre vodu. Škody na životnom prostredí spolu s klimatickými zmenami spôsobujú vodné krízy, ktoré vidíme na celom svete. Povodne, suchá a znečisťovanie vody sú zhoršované degradovanou vegetáciou, pôdami, riekami a jazerami. Poškodené ekosystémy ovplyvňujú množstvo a kvalitu vody, ktorá je k dispozícii pre ľudskú spotrebu. Prírodné riešenia majú potenciál riešiť mnoho z našich problémov s vodou. Musíme urobiť oveľa viac pre vytvorenie “zelených” infraštruktúr a harmonizovať ich so “šedou” infraštruktúrou (využívanie recyklovanej alebo zachytenej dažďovej vody) všade tam, kde je to možné. Vysádzanie nových lesov , riešenie záplavových oblastí a obnovenie mokradí obnoví vodný cyklus , ktorý prispeje k zlepšeniu ľudského zdravia a živobytia. Možno sa pozastavíte nad otázkou: “Ako ja ako jednotlivec toto môžem zmeniť ?”. Nuž jeden človek na zmeny nestačí, ale aj mravenisko tvoria len mravce a keď by sme po jednom odobrali všetky mravce z mraveniska ostalo by mravenisko prázdne. Každý jednotlivec môže prispieť svojou troškou k spoločnému dielu, hoci náš podiel na tom bude len vo veľkosti jednej ihličky z mraveniska. Podstatné je však ako sa postavíme k riešeniu problémov, ktoré môžu o pár rokov prerásť do katastrofy, kedy sa pitná voda bude ceniť viac ako zlato či diamanty a keď sa potom pozrieme späť zistíme, že sme premrhali všetky možnosti, ktoré nám príroda ponúkala a to len preto, že sme sa stále vyhovárali a nevedeli nájsť spoločnú reč ako postupovať pri záchrane prírody i krajiny.
Zdroje:
Príroda dnes, príroda zajtra?
Každý rok si 22 marca pripomíname svetový deň vody rôznymi sprievodnými akciami. Slovensko má šťastie, že sme krajina s bohatými zdrojmi pitnej vody vrátane minerálnych a liečivých prameňov, Voda je súčasťou prírody, súčasťou lesa i akejkoľvek lúky či pastviny. Pred časom sme zaznamenali vznik občianskej iniciatívy s názvom “My sme les” do ktorej sa môže zapojiť každý, kto má rád prírodu a samozrejme les a záleží mu na tom aby stále miznúce lesy sa nám nestrácali tempom akým sa strácajú posledné roky. Iste les ako taký žije svojim životom od malého semienka, mladého stromčeka cez dospelý strom, ktorý znáša všetky aspekty života v prírode až po priame i nepriame zásahy človeka. K tým nepriamym zásahom sa radia napríklad vplyvy človeka na prírodu, kedy následný vplyv vyvolal klimatické zmeny počasia. Rozšírenie priemyslu za posledných 100 rokov a následne globálne oteplovanie, spôsobuje roztápanie sibírskeho permafrostu a uvoľňovanie ďalšieho CO2, ktorý prispieva k skleníkovému efektu a tým k ďalšiemu oteplovaniu planéty. S oteplovaním planéty však súvisí zmena klímy a zmena oceánskeho prúdenia. Ako dôsledok týchto klimatických zmien sa mení miestny charakter počasia. Sami dobre vieme alebo si pamätáme aké bývali pred 30 i viac rokmi zimy i letá. Zima bola zimou a leto letom. Dnes je počasie ovplyvnené do tej miery, že v zime máme zimy bez snehu, alebo je snehu v podstate málo. Na jar nie je raritou, že marcové i aprílové teploty prekračujú letné hodnoty (25 °C) a vtedy keď má vo vegetácií najviac pršať (kedy vysádzame priesady a tie sa zakoreňujú a pripravujú na leto – mesiace máj a jún) buď neprší vôbec alebo sú denné maximálne hodnoty až 35 °C. Leto patrí k mesiacom kedy chceme slnko a teplo, ale k letu patrí občas aj dážď, hoci pod vplyvom klimatických zmien sa u nás vyskytujú pomerne silné i supercelárne búrky. Na Slovensku máme v lete prevládajúce západné prúdenie. Pokým v hornatých oblastiach zvykne pršať aj v lete a pri prechodoch frontálnych systémov sa vyskytujú občas pomerne intenzívne búrky, na juhu Slovenska prší málo a prechody frontálnych systémov neraz prinesú len vietor, ktorý len ochladí krajinu ale neprinesie dážď. Hoci aj v minulosti poznáme rekordné mrazy či povodne z dlhotrvajúcich zrážok, predsa posledné roky padajú rekordy najmä v lete, kedy na mnohých miestach máme 35 až 40 °C. Záhradkári i poľnohospodári vedia, že dávno neplatí pranostika o troch zamrznutých, lebo neskoré jarné mrazy sa môžu vyskytnúť aj koncom mája alebo začiatkom júna. A jesenné mrazy môžu prekvapiť už koncom augusta. S tohoto vidno, že to naše počasie je viac pod vplyvom klimatických zmien ako si myslíme.
Ako však súvisia so životom lesa klimatické zmeny počasia? Minimálne 1 až 2 krát za život jednej generácie človeka sa udeje v živote lesa nejaká klimatická udalosť, ktorá však môže ale nemusí súvisieť s človekom či jeho činnosťou. Dnes chceme zachovávať živý les – les so všetkým čo doňho patrí, ale takisto sa chceme stať súčasťou toho lesa vlastnými názormi i vlastnými zásahmi, či obmieňaním pôvodných druhov a to sa pritom vylučuje. Les síce do istej miery môže “brať človeka ako svoju súčasť”, ale nesmie to byť v meradle, že je v lese viac ľudí ako stromov a zároveň sa zvyšuje podiel invazívnych druhov rastlín ale aj živočíchov, ktoré nie sú pôvodné. Nepôvodné druhy rastlín alebo živočíchov sú také druhy, ktoré na území Slovenska nemajú pôvodný areál rozšírenia a boli na naše územie dovezené alebo sa sem rozšírili z iných krajín. Invázne druhy sú nepôvodné druhy rastlín alebo živočíchov, ktoré majú potenciál sa rýchlo šíriť a negatívne ovplyvňovať populácie našich pôvodných druhov a pôvodné biotopy. Pochádzajú najčastejšie z amerického kontinentu, z Ázie alebo aj iných častí sveta.
Invázne druhy rastlín boli najčastejšie dovezené ako okrasné alebo medonosné rastliny, ktoré sa z parkov a výsadieb začali rýchlo šíriť do okolia a obsadzovať nové plochy. Majú vysoký reprodukčný potenciál. Dokážu sa rýchlo šíriť vegetatívnym spôsobom (napr. podzemkami) alebo vytvárajú každoročne veľké množstvo semien s vysokou klíčivosťou. Viaceré z týchto druhov v súčasnosti tvoria rozsiahle porasty, najčastejšie popri vodných tokoch, cestách, železniciach, na opustených priestranstvách, ale zasahujú aj do pôvodných rastlinných spoločenstiev (biotopov). V prípade ich masového rozšírenia významne menia charakter biotopov, ohrozujú pôvodné druhy rastlín a vytvárajú homogénne monocenózy. Niektoré sú známe ako alergény (zlatobyle, ambrózia palinolistá), iné vyvolávajú rôzne kožné poranenia (boľševník obrovský). Ich odstraňovanie je veľmi problematické, vyžaduje si systematické niekoľkoročné zásahy, často s nevyhnutným využitím herbicídnych prípravkov, aby sa dosiahli požadované výsledky.
Invázne druhy živočíchov sa na naše územie dostali viacerými spôsobmi. Hlavný faktor, ktorý vplýval na ich rozšírenie bolo obchodovanie s nimi. Najčastejšie boli dovezené za účelom chovu ako kožušinová zver (napr. šakal, medvedík čistotný, norok americký) alebo na teraristický a akvaristický chov (korytnačka písmenková, raky, niektoré druhy rýb a pod.) a z chovov sa potom rozšírili aj do prirodzeného prostredia. Iné druhy sa šírili migráciou z okolitých štátov. Invázne druhy živočíchov sú konkurenčne silnejšie a nemajú prirodzených nepriateľov, čo umožňuje ich šírenie na úkor našich pôvodných druhov živočíchov.
Ak chce človek zachovať les, prírodu, lúky či pasienky, mal by do prírody vstupovať s účelom návštevy. Teda nezasahovať alebo ak tak v miere ktorá zabráni prenikaniu inváznych rastlín a živočíchov a nezanechá v lese následnú spôšť, lebo to čo príroda vie vytvoriť, človek vytvorí len ťažko.
V roku 2004 sa Tatrami prehnal orkán, ktorý vyvrátil a polámal les, ktorý bol vysadený v 30 rokoch 20 storočia po vtedajšej kalamite. Už pred kalamitou v roku 2004 sa ozývali hlasy, že treba robiť zónaciu Tatier a začať s budovaním hotelov aj v pásme ochrany resp tam, kde to dovtedy nebolo možné. Dnes to vidíme ako realitu. Človek si podmaňuje les, chceme mať malé Alpy u nás, nové lyžiarske zjazdovky a trate ale k tomu patria aj nové hotely a s tým súvisiace služby.Do akej miery sa to dá to si netrúfame hodnotiť. Človek môže byť súčasťou prírody i lesa ale musí dodržiavať pravidlá tak aby les a príroda ostali tým čím sú. Ak stretneme medveďa či diviaka v meste sme šokovaní volajú sa polovníci či mestská polícia aby s tým niečo robila. Ale nie sme aj my spoluzodpovední, keď sme pri výlete odpadky z jedla porozhadzovali po lese a medveď si potom vôňu jedla spojí s pachom človeka a vyhľadáva potravu v blízkostiach ľudských obydlí? Možno aj preto, že vieme les doslova vyrabovať od húb, hríbov i lesných plodov. Tak si zver berie svoju časť, kedy hľadá potravu na poliach (zemiaky, kukurica), či sadoch (jablká, slivky). S istou dávkou sci-fi možno raz príde doba, že civilizované medvede budú chodiť na týždenné nákupy s batohom do mesta, pretože les im potravu neposkytne.
To aby sa tak nestalo, aby sme zabránili deštrukcii lesa, lúk a pasienok a prírody ako takej máme vo svojich rukách. Iste klimatické zmeny zrejme človek ako jednotlivec nedokáže ovplyvniť, ale sú veci, ktoré máme ako jednotlivci plne vo svojej réžií, veď ide o budúcnosť a tu sa nemôžeme oháňať tým známym: “po nás potopa”. Ak na jednej strane budujeme spoločnosť na istý štandart nemôžeme robiť iné veci tak ako v stredoveku (sypanie smetí von z okna, či vypúšťanie obsahu septiku susedovi do záhrady). O tom sme už v našich príspevkoch písali ako sa zmenila kúpeľňa i sanita za posledných 100 rokov i ako sa mení čistenie odpadových vôd, že si dnes môžeme vybrať aj tam kde nie je vybudovaná kanalizácia. Všetko je to len o tom či si prírodu vieme a chceme zachovať aj pre naše deti a vnúčatá, alebo nám to je úplne jedno..
Použité zdroje:
http://old.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/pramene.html (klik na mapu otvorí sa prehľad prameňov pre každý okres)
http://www.sopsr.sk/invazne-web/
Miznúca krv sveta – voda
Podľa OSN (Organizácia spojených národov) ak má človek denne 20 l vody, postačí mu to na jeho život v ten deň. V Európe však toto množstvo (20 litrov denne) prekračujeme najmenej 6x. Keď si to zhrnieme OSN hovorí o 20 litroch, ale v dôsledku plytvania toto množstvo súpa až na 120 litrov vody denne na umývanie, wc a spotrebu. Samozrejme sa do tohoto množstva neráta spotreba vody, ktorá sa vynakladá na výrobu potravín. Často počujeme ako na výrobu 1kg hovädzieho mäsa je potrebné vyše 15000 litrov vody a na 1 kg chlieb vyše 1600 litrov vody. Kedže chlieb ani mäso nepadá z neba ale je produktom obilia resp hovädzieho dobytka, za tými horibilnými čislami si musíme predstaviť celú plejádu výrobných operácií od živého zvieraťa, ktoré kým dosiahne vek porážky ubehne nejaký čas a denné krava alebo býk vypije tiež nejaké množstvo vody, nehovoriac o tom, že kŕmne zmesy ak boli zavlažované umelo tiež napomáhajú k týmto číslam. Pri obilí je to podobné. V oblastiach kde sa aspoň čiastkovo zavlažuje potom stúpa konečný sumár za výrobu chleba až na tých cca 1600 l vody. Keď započítame na každého obyvateľa Európy aj spotrebu vody použitej na výrobu potravín (v daný deň, spotreba vody vynaložená na výrobu potravín, ktoré za deň skonzumuje človek – tu sa dá povedať čím viac za deň zjeme potraviny vyrábané inde ako doma, tým väčšia bude spotreba vody v daný deň), dostaneme sa k čísli vyše 4800 litrov. V Ázií sa toto číslo pohybuje okolo 3000, ale napr v USA takmer 8000 litrov.Celosvetové zásoby spodnej vody sa postupne zmenšujú, voda postupne mizne z oblastí ako sú Blízky a Stredný Východ, Stredná Ázia, Severná Afrika či Austrália. Zároveň ako pribúda ľudí na planéte, čoraz viac (podľa OSN aspoň 4 miliardy ľudí majú nedostatok vody aspoň 1 mesiac v roku). Rastúci počet obyvateľov zeme bude potrebovať čoraz viac vody. Ak však bude priemerná spotreba taká ako dnes v krajinách, kde sa vodou plytvá dá sa z istotou povedať, že sa nedostatok vody bude týkať každého človeka žijúceho na zemi.
Dnes ak žijeme v krajine (Stredná Európa), kde máme relatívne dostatok vody (i keď nie lacnej vody), ťažko môžeme chápať, prečo máme šetriť – áno voda nie je lacná, ak však máme vlastnú studňu nič nás pravdepodobne nebude nútiť šetriť resp neplytvať. Sú však krajiny, kde ľudia putujú pešo aj niekoľko km k jedinej studni v okolí aby si nabrali pár litrov vody a s ňou potom hospodárili niekoľko dní. Nenadišiel ten čas začať s vodou konečne šetriť? Áno jednotlivci môžu začať šetriť, avšak bez toho aby šetrenie vodou realizovali aj veľké korporácie to nepôjde (teda ak to má mať vplyv iný ako kvapka na rozpálenom kameni). Zo začiatku môže začať každý od seba a to obmedzením plytvania. Obmedzením plytvania šetríme vodu a tým pádom menej platíme za vodu. To by mal byť dostaočný dôvod na šetrenie.Áno vodu potrebujeme denne či je zima alebo leto, ale každý vieme že ňou plytváme. Niekedy to chce len nebyť lenivý alebo niečo investovať napríklad do nádrží na dažďovú vodu a zachytenú vodu potom používať na umývanie a splachovanie alebo polievanie záhrady alebo trebárs trávnika. Práve polievanie trávnika, alebo golfových ihrísk sa považuje za plytvanie vodou, ak na ich polievanie používame pitnú vodu. Všimnime si tu pitná voda je voda, za ktorú platíme (pokiaľ nemáme vlastnú studňu či prameň), dažďová voda – to je tá ktorá padá z neba je voda, ktorá je zadarmo. Teda zadarmo nieje pokiaľ ju odvádzame do kanalizácie, vtedy za ňu platíme tzv vodné a stočné. Ak ju však vieme zo striech, či plôch parkovísk odviezť do zberných nádrží a druhotne ju recyklovať a používať napríklad na polievanie v záhrade alebo na splachovanie wc potom šetríme pitnú vodu, ktorú by sme na polievanie alebo splachovanie museli inak používať.
S plytvaním pitnej vody sa stretávame i v širšom kontexte pri plytvaní potravinami. Dnes vie planéta vyprodukovať tolko potravín aby nasýtila všetkých jej obyvateľov. Ako to v skutočnosti však je vieme. Obchodné reťazce vyhadzujú denne tony potravín a aj v domácnosti to nie sú zanedbateľné položky. Prispieva k tomu v prvom rade akýsi chtíč človeka keď je niečo v “akcii”. Vtedy neváhame a nakúpime niečo dobré a lacné. ďalšie dni to zväčša vyhadzujeme do kontajnera. Ale na výrobu tých potravín sa minula nejaká voda a zároveň niekoľko miliónov ľudí ostalo v ten deň hladní.
Oproti minulusti sme výrazne spohodlneli aj rozmaznali sa. Dnes máme v obchodoch po celý rok všetko na čo si zmyslíme. Paradajky, papriku i ostatnú sezónnu zeleninu po celý rok, i keď od novembra do júna sú bez chutia vône. Zeleninu, ktorú vieme dopestovať v našich zemepisných pásmach však nepestujeme, kapustu poznáme len v čase vianoc, zvykli sme si všetko hľadať v obchodoch. Tie však ponúkajú zeleninu bez chuti ale tá tiež nepadla z neba ale na jej výrobu sme museli tiež vynaložiť nemálo vody. A že je bez chuti? Rastliny nevidia vôbec slnko takže sa niet čomu diviť, hoci sú dopestované v Španielsku.
Dnes má vyše 750 miliónov ľudí dlhodobý nedostatok pitnej vody. Podľa OSN to bude do konca 21 storočia dvojnásobok. A čo zvyšok sveta? Na konci 21 storočia bude na zemi okolo 8-10miliárd ľudí. Pätina ľudí bude mať akútne nedostatky v prístupe k pitnej vody. Niektoré oblasti budú zrejme neobývateľné pre vyprahnutú pôdu bez vegetácie, zvierat i bez vody. Už dnes cítime postupné oteplovanie sa, posun vegetačného pásma z juhu na sever. Zrejme za tách 80 rokov dopestujeme v lete v pohode melóny aj v Námestove, zima bude mierna sneh len od 800m vyššie. Klíma dnešného Talianska v Podunajskej nížíne a klíma Podunajskej nížiny na severe Slovenska.
Veľa s Vás si povie to je ďaleko, toho sa my už nedožijeme. Aj dnes sa vyskytujú roky kedy na jar málo pršía v lete je to ešte menej. Počasie sa na území Slovenska za posledných 20 rokov zmenilo. Prší menej ale nárazovo sa vyskytujú výdatné búrky. Alpský masív v lete spôsobuje, že sa frontálne systémy prechádzajúce od západu smerom na východ nad Alami vlnia a očakávané zrážky často meškajú. Svoje o tom vedia poľnohospodári, ktorí musia potom zavlažovať, ale aj záhradkári, ktorí sa nemôžu spoľahnúť len na to, že bude pršať. Za posledných 20 rokov sa ale v tejto oblasti zmenilo aj to, že dnes už vieme dažďovú vodu efektívne zachytávať a následne ju používať na polievanie alebo splachovanie. Je len na nás či nie je načase si nejaký podobný systém nádrží nezabezpečiť aj do našej väčšej či menšej záhrady. Dnes sa ráta každá úspora €, i keď vstupné investície na nádrž na dažďovú vodu, nie sú malé, predsa je tu návratnosť v podobe ušetrenej pitnej vody.
zdroje:
https://plus.sme.sk/c/20448499/takto-vyzera-miesto-odkial-k-nam-prichadzaju-paradajky-bez-chuti.html
https://pixabay.com/cs/kv%C4%9Bt-%C5%BEivot-trhliny-pou%C5%A1tn%C3%AD-sucho-887443/
http://www.stoplusjednicka.cz/
http://www.un.org/
Svetový deň vody
Už každoročne si ho pripomíname 22. marca. Dni ktoré sú pamätne, medzinárodné, ci inak významné a ktoré sú z neakej príčiny v kalendári, tam nie sú len tak, že si nejaky úradník snáď chcel spraviť dobrý bod u svojho šéfa. Tie dni sú tam zväčša preto že si zaslúžia našu pozornosť a nielen aby sme si len prečítail „dnes máme svetový či medzinárodný deň vody“, ale aby sme sa pozreli či zamysleli nad tým, čo nám vlastne napadne – čo to vlastne je, má to zmysel?
Áno voda je vzácna tekutina bez ktorej nie je možné existovať. A pri tomto ju berieme ako samozrejmú vec v živote cloveka rovnako ako soľ, či to že človek automaticky dýcha. Podstatou prečo tomu tak je je zrejme to, že sme jej mali dostatok a nemali sme zatiaľ problémy, že by sme nemali ako spláchnuť WC či osprchovať sa. Vždy voda ide z vodovodného kohútika. Nie vždy a nie všade tomu tak je. Dnes navyše nieje jedno koľko vody spotrebujeme (minieme) ale ani to koľko jej odvezieme do kanalizácie. Platí tu nepisane pravidlo že ak spotrebujeme za istý čas Kubík vody, rovnaké množstvo by som mal odviezť do kanalizácie. Keď by sa toto malo kontrolovať pravdepodobne by sme nemohli pitnú vodu používať na polievanie záhrady či na napúšťanie bazénov. Ale to v konečnom dôsledku v podstate ani nieje zlá myšlienka či vec, aj keď sa nám to môže tak javiť. Ono väčšinu rôznych nariadení, či zmien v legislatíve a následne na nižších úrovniach dnes vo väčšine prípadov berieme ako buzeráciu – čo si to zase tí hore vymysleli. Vymysleli i nevymysleli. Ono nie všetky nariadenia, ktoré vzídu ako myšlienka z hlavy úradníka, čo ako sa to zdá riešenie „od stola“ nemusí v konečnom hladisku byť hneď zlá či nedomyslená. Dnes väčšina riešení už buď bola navrhnutá a rozdiskutovaná, ale z rôznych zväčša finančných hladísk odsunutá do úzadia. Štát nemôže dať na všetky tieto riešenia peniaze, lebo jednak je tu spletitosť pre a proti idúcich riešení a častokrát sú vydané len odporúčania, ktoré sú ako veľmi dobre vieme len“odporúčaním“ ako sa radiť (i keď v dobrej viere či dobrym svedomím) aby naše narábanie s pitnou vodou, alebo aj s odpadovými vodami bolo v súlade s dnešnými hodnotami, ako sa dnes pozeráme na prírodu.
Dnes vieme, že nemôžeme odpadové – splaškové vody púšťať len tak do potoka, rybníku, priehrady, či mora. Nemôžeme sa odvolávať na to, že to takto robili pred 30 či 50 rokmi u nás aj vo svete. Iste dialo sa to a možno občas aj dnes deje, že sused takto šetrí a vypúšťa obsah svojej žumpy kdesi na záhumnie. Nuž popravde ak by sme toto robili všetci, potom neviem na čo vlastne máme kúpelne a záchody, na čo ? To sú úplne vyhodené peniaze ak na jednej strane sa budeme umývať a akože správať ekologicky ale na druhej strane keď výjdeme z domu von ocitneme sa v smradľavej žumpe…
Áno toto je sci fi ako by to vyzeralo nebyť toho, že Homo Sapiens má aj rozum nielen na zháňanie potravy či peňazí, ale najmä na to aby rozmýšlal aby naše okolie vypadalo čisto a aby po nás ľuďoch po rokoch ostala príroda použiteľná a nie zdevastovaná. Ono to však pôjde ťažko. Dnes sa zvykneme odvolávať na to, že je to obeť civilizácií, ale paradoxne do prírody chodíme relaxovať, vypnúť, nabrať nové sily. Viete si predstaviť, že za pár rokov už nebude miesta v prírode, kde by sa dalo hovoriť ako o mieste kde nie je signál (mobilný), či nebodaj tam nebude hotel či reštaurácia. Vzhladom na to, že rozvoj mobilných aplikácií a stým súvisiaceho SW i HW vybavenia ide závratnou rýchlosťou a ruku s tým ide aj chtíč človeka ísť si do prírody oddýchnuť ale nie na samotu so studenou vodou a latrínou v žihlavisku, ale naopak oddýchnuť si v pohodlí wellnes hotela so všetkými výdobytkami dnešného sveta. Nuž na tom by nebolo nič zlé, až na to, že ide o to, kde takéto hotely stavať a kde nie. Ono práveže príroda nie je v stave, že by jej človek ustupoval a ona získavala neustále nové územia a vzduch a voda sa stával z roka na rok čistejším. Nemýlme si roky po revolúcii v r 1989, keď vela podnikov, ktoré vypúšťali exhaláty, padlo finančne či z iných dôvodov, že by snáď vtedy príroda začala ožívať a človek jej akože urobil dobrovolné gesto. Človek ničí prírodu odjakživa, akurát dnes si to už uvedomujeme, keď vidíme, že nám mnohé bohatstvá ubúdaju. Zrejme by v prírode malo platiť pravidlo, že do lesa sa chodí relaxovať, na horske chaty pešo a všetko čo človek v prírode vyprodukuje by si mal vziať so sebou (smeti). I keď ako dieťa si pamätám s rodičmi z ich práce výlet do Nízkych Tatier autobusom sme sa vyviezli na Královu holu…to bol rok mozno 1983 bača čo tam pásol ovce asi videl prvýkrát autobus ísť hore, nuž získalo sa povolenie a autobus mohol hore. Vtedy i dnes sa to dalo, samozrejme vo všetkých prípadoch či sa to dialo alebo deje by malo platiť už spomínané pravidlo. Nezanechávať v prírode stopy po našej návšteve. V prípade horských hotelov či chát to platí dávno a ich prevádzkovatelia to vedia. Jednak zabezpečenie odpadových smetných nádob voči medveďom, lebo hoci je medveď divé zviera, predsa ak sa raz naučí, že od človeka niečo dostane už sa to neodnaučí. A rovnako to platí aj pri zabezpečení splaškových vôd, na jednej strane je však potrebné dodať, velké hotely majú vybudované vlastné čističky alebo su priamo napojené na kanalizáciu v danom stredisku. Tie menšie mimo stredísk, prípadne v neprístupných terénoch majú buď klasické suché latríny alebo riešenia v septikoch, ale tu treba dodať, často tu záleží na zdroji pitnej vody resp na výdatnosti prameňa. Dnes sú strediská, ktoré nemusia mať dostatočné vodné zdroje pitnej vody a preto tam napr v zime ani nemôžu zasnežovať. Zrejme by ten sneh bol príliš drahý. Aký to paradox, niekde míňame vodu na zasnežovanie, inde nemáme (my ľudia žijúci na planéte ZEM) čo piť lebo voda jednoducho nie je. Nuž podoby vody i narábania s ňou sú rôzne. I keď voda aj zo zasnežovania je vrátená prírode v konečnom dôsledku. Iste, byť situácia, že nemáme vodné zdroje ani na pokrytie základných potrieb obyvateľstva na danom území, potom sú vo výhode tí, ktorí majú vlastnými nákladmi budované nádrže na pitnú alebo dažďovú vodu. Stačí sa pozrieť pri suchých letách ako klesá zásoba vody vo vodných zdrojoch. Vzhľadom na oteplovanie a posúvanie vegetačných pásiem na sever by sme si to mohli uvedomovať, že situácia sa bude pomali zhoršovať. Keď možno pred 50 rokmi sme mali vody dostatok ale o 30 rokov keď budeme mať na Orave či pod Tatrami klímu ako na Pohroní, a Pohronie bude mať klímu Jadranu ale aj so suchom a vyprahnutou krajinou. Nemusíme sa dnes síce pozerať o 30 rokov dopredu, aj dnes môže prísť obdobie sucha ale pre nás bude podstatné ak si dôležitosť vody budeme uvedomovať pri každom narábaní s vodou. 🙂
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.