Slovensko, krajina generálov.

     Po bitke je každý generál. Toto nepísané pravidlo platí v prípade Slovenska na 100%. Keď sa rozhoduje o dôležitých otázkach života, spoločnosti, kedy treba povedať jasné a zrozumiteľné stanovisko či áno, alebo nie vtedy sa všetci kompetentní a zainteresovaní tvária, ako by sa ich to vôbec netýkalo, ale keď sa prijme nejaký dokument, alebo nejaká zásada, a keď verejná mienka, alebo internetový plebs začne diskutovať a trolovať, vtedy z dier v zemi povyliezajú generáli, ktorí zrazu majú na všetko odpovede, všade boli,  všetko videli a to čo sa prijalo je to najhoršie.. Tento “generalizmus” má korene niekde v rokoch socializmu, kde nebolo možné verejne hovoriť objektívne názory a preto ľudia väčšinou frflali alebo mlčky súhlasili, hoci v podvedomí nesúhlasili. Keď prišlo uvoľnenie po roku 1989 mnohí zrazu začali svoje názory prezentovať ako jedinú pravdu bez ohľadu na to, či tie názory boli správne, alebo nie. (Chodíš do kostola, alebo si komunista? Na takúto nezmyselnú otázku neexistuje odpoveď). S rozvojom internetu a najmä sociálnych sietí, ale aj zásluhou dostupnosti internetu doslova do všetkých lazov a kútov Slovenska a takisto cenovou politikou poskytovateľov telekomunikačných  sietí sa dostupnosť internetu  a sociálnych sietí stala samozrejmou súčasťou každého občana Slovenska. Na tom by nebolo nič zlé, keby si zároveň ľudia uvedomovali, že vyslovenie vlastného názoru či úsudku na nejakú udalosť  v rámci regiónu, či štátu, znamená len vyslovenie ich subjektívneho názoru a neznamená to automaticky svätú pravdu. Priam nepochopenie tohoto, že iný názor nie je lož, nie je trolovanie, nie je fake news, ale je to len iný názor ako je ten mnou prezentovaný je do dnešných chvíľ fenomén, ktorý dáva popud, aby sa vždy vyrojili naši generáli, ktorí vzápätí ukrižujú či ukameňujú hocikoho za hocičo. Čo tam po overení  či neoverení si údajnej informácie. Doba si žiada obete.

Piatok 6. decembra 2019 o 12 hodine a 12 minúte nastala explózia a následný požiar panelového domu na Mukačevskej ulici č 7. v Prešove.  12-poschodový panelák sa ocitol vo vrchných častiach v troskách a tie následne pohltil požiar. Z fungujúceho a obyvateľného domu sa stal dom, kde sa nevedelo, či môže dôjsť ku kolapsu budovy, ďalšiemu výbuchu a či sa požiar nerozhorí ešte viac. Dnes po vyjadreniach statikov už vieme, že kolaps domu nehrozí, i keď je narušená statika. Ale v danom momente, kedy na miesto prichádzajú prvé hasičské autá a len sa rozhodujú o metódach zásahu nik nevedel čo sa ešte môže stať. Predstavme si, že by tam niekde niekto skladoval nejaké výbušniny, nejaký amatérsky chcmik, alebo nejaká väčšia zásoba pyrotechniky na Silvestra. V danom momente sa to nevedelo, bola len predbežná informácia, že v jednom z bytov vybuchol plyn. Hoci plyn môže doslova zlikvidovať rodinný dom, o tom sme sa neraz presvedčili, ale rodinné domy sa nestavajú z oceľobetónovej konštrukcie ako bol postavený tento panelový dom. Ale napriek tomu, mnohí pochybovali, či je za výbuchom skutočne len plyn, pretože masívna explózia vylučovala, len výbuch plynu v byte. Dom po výbuchu, ale ešte pred začínajúcim požiarom vyzeral ako po zásahu balistickou raketou a nielen ako po výbuchu plynu. Neskôr sme sa samozrejme dozvedeli, že výbuch nastal niekde vo výťahovej šachte resp na schodisku, keď sa tam predtým hromadil 20-30 minút. Robotníci, ktorí v tom čase pracovali pred domom presekli plynové potrubie. Unikajúci plyn sa zrejme šíril popri plynovom potrubí, alebo rôznymi vstupnými prieduchmi do panelového domu. Plyn je ľahší ako vzduch, preto stúpal ako v komíne hore (zrejme v schodiskovej a výťahovej šachte). Neskoršie zistenia hasičov hovorili o tom, že sa niektoré požiarne prieduchy pri prerábke domu v roku 2017 odstránili, resp sa zatvorili a tým pádom  zrejme došlo ku akumulácii koncentrácie plynu a ten následne nejakým podnetom  explodoval. Až do danej explózie a masívneho požiaru sme sa nezamýšľali nad tým, či  sú naše panelové domy a vôbec všetky domy napojené na plyn bezpečné. Tu a tam občas došlo k nejakému unikaniu plynu, či aj k nejakým výbuchom ale nikdy nie k niečomu takému ako v Prešove. Ešte nedošlo ani k uhaseniu požiaru, už sa na sociálnych sieťach živo diskutovalo a niekde aj trolovalo o tom, že hasiči to zle hasia a že to majú inak hasiť. Generáli opäť povyliezali z dier. Na Slovensku je to tak. Vidíme chyby vždy len na druhých, ale nie aj na sebe. Keď čakáme u lekára na vyšetrenie vadí nám keď si lekár odbehne pomali aj na záchod, či na kávu alebo keď telefonuje. Keď máme my vo vlastnej práci nejakú činnosť vykonať myslíme už na prestávku, či na obed alebo si veselo telefonujeme, kávičkujeme, či pofajčievame, čo tam po tom, že sa vlastne flákame a nerobíme nič. Keď však ideme poobede na poštu frfleme na pracovníčku pošty, lebo musí akurát pri nás meniť kazetu do tlačiarne, ďaľšia si odbehla na kávu. Bordel? Nie slovenská realita. Sme však generáli a šomreme. Späť k Prešovu. Hasiči po dohasení a po vyhodnotení zásahu usporiadali tlačovú besedu, kde vysvetlili celý zásah. Kto chcel, si ho pozrel a kto chcel aj pochopil, že to nebolo jednoduché tak ako v amerických filmoch. Že dvaja hasiči vyliezli panelák až do 8 poschodia a prezreli všetky byty, resp hasili priebežne ak natrafili na požiar.

Včera, dnes a zítra?

Včera, dnes a zítra, tak znie názov jednej kabaretnej scénky, ale v nás to evokuje časové hľadisko dneška, ktorý žijeme vo vzťahu človek a príroda. Včera, mohli by sme takto nazvať obdobie 20 storočia, kedy sa človek po zžití s prírodou dostal čiastočne nad jej úroveň, zakladaním rôznych ekologických záťaží alebo ekologických katastrôf.  Hoci sa na jednej strane posilňovalo uvedomovanie a formovanie názorov a pro prírodných vzťahov s cieľom nielen pochopiť ale najmä chrániť prírodu, pôvodné biotopy atď, ale na druhej strane pokračoval rozmach  v likvidovaní panenskej prírody či cielenou ľudskou činnosťou alebo nevedomými zásahmi kde sa nedomýšlali dôsledky a následky takéhoto konania. 20 storočie je obdobím , kedy sa rozvinula naplno kultúra  bývania so všetkým čo k tomu patrí. Každý byt či dom má kúpeľňu a sociálne zariadenie v dome, niekde sa budujú aj prvé systémy využívania dažďovej vody na splachovanie alebo polievanie (domáci kutilovia alebo záhradkári). Rok 1989 otvára priestor pre nový tovar, ktorý je už vtedy zaužívany v zahraničí. Rovnako prenikajú aj názory na riešenie problematiky čistenia odpadových vôd budovaním malých čističiek odpadových vôd apd. Dnes, charakterizujeme dobu dneška po roku 2000 do dnes, pričom táto doba sa stále predlžuje. Sami vieme, že v dobe kde vládne internet a sociálne média má každá nová a neobjavená informácia cenu zlata. A hoci sú mnohé metódy a systémy  už vymyslené (čističky odpadových vôd, prečerpávačky odpadov, podzemné nádrže na dažďovú vodu, či záhradné dekoračné nádrže) vždy sa dajú nájst nové a nové riešenia, ktoré poprepájaním vytvoria komplex, ktorý je využiteľný v praxi. Dnes , je však aj obdobím, kedy mnohí ľudia strácajú záujem o svoj vzťah s prírodou, pričom prírodu vnímajú ako nejakú vec či stav, ktorý keď už je na tomto svete počas ich prítomnosti na historickej časovej priamke vnímajú to ako stav, ktorý je daný a ktorý oni nevedia ovplyvniť. O to smutnejšie je to práve dnes, kedy sa všetci ľudia musia zomknúť  s cieľom znižovania našich minulých “prehreškov” voči prírode. Ak si uvedomíme aká veľká je ekologická stopa každého z nás na tejto planéte, potom nám musí byť jasné, že dnešný stav je neudržateľný a musí byť zmenený nie zajtra ale ešte dnes. Slová sú slová, ale činy sú činy. Ale nepremyslené konanie by mohlo spôsobiť viac škody ako úžitku, preto sa každé dnešné riešenie dopredu plánuje a konzultuje avšak všade na svete majú obe (nepremyslené konanie i plánované konanie) jedno spoločné – peniaze, teda finančnú stránku veci. Sebemenšia fantasticky vypadajúca vec, zachraňujúca svet, zvyčajne stroskotá na nedostatku peňazí, alebo z neistoty návratnosti vynaložených finančných prostriedkov sa potencionálny sponzori projektu len ťažko chytajú veci. Nemusíme sa pozerať na velké projekty, kde sa s obavami i rozvahou investorov počíta, aj vybudovanie vidieckej čističky odpadových vôd môže spôsobiť nemalé časové anomálie ak investor – teda obec nemá po celý čas výstavby dostatok peňazí na realizáciu. Skúsenosti však ukazujú, že je dnes výzvou do zajtrajška budovanie podzemných nádrží na dažďovú vodu, ale aj vsakovacích retenčných systémov na parkoviskách, mestskej zeleni, parkoch, volné (dnes betónové plochy), s cieľom udržať zrážkovú vodu v krajine, ale nielen na vidieku, ale aj v mestách. Letné mesiace a tento rok to poznáme aj na Slovensku, vedia byť zrážkovo chudobné. Horúčavy ešte znásobujú betónové plochy námestí alebo parkovísk, ktoré sú len málokde opatrené vsakovacími košmi alebo boxami, trávnatými pásmi apd. Polievanie ciest v horúčavách zaiste trochu pomôže. ale zrážková voda ktorá v daždi spadne odtečie cez kanalizáciu do rieky a potom do mora, hoci by mohla ostať zachytená v krajine a zásobovať zeleň, ktorá by potom v horúčavách bola prírodnou oporou. Zaiste nie všade sa to dá, ale často treba pri plánovaní a projektovaní myslieť aj na ľudí. Na vidieku stojí o to bojovať za udržateľnú pôdu, ktorá dokáže zachytit zrážkovú vodu. Žiaľ dnes len málo vlastníkov pôdy na nej aj hospodári, a poľnohospodári sadia v prvom rade plodiny, ktoré im prinášajú zisk (repka), hoci aj nie sú v danej lokalite tradičnýni plodinami. Že s našich lesov ubúda kvalitného dreva a s Tatier si robíme lunapark vie už pomali každý, len akosi nám to je jedno. Veď kto by si nedal dobré jedlo na vysokohorskej chate, ci zahral golf na horskej lúke? Nemali by sme sa hrať na bohov a z prírodného bohatstva si robiť verejný dom. Nakoniec, základný tábor v Himalájach pod Mount Everestom je plných odpadu a fekálií, kto by si to ešte pred 30 rokmi pomyslel, že to raz tak bude. Ale množstvo výprav na konci 20. storočia spôsobilo, že ceny expedícií šli dolu ale na úkor toho, že ne každá expedícia si za sebou aj upratala. Naše lesy a hory síce nie sú Himaláje, ale vzhľadom na výchovu našinca nás stav našich lesov – rozumej tomu bordel ani neprekvapuje.Prečo by sme však mali prírode odsekávať ďalšie a ďalšie územia a zamorovať to odpadom, ktorý sa nám na horskej túre už akosi nechce vziať späť? Dnes by sme sa mali správať minimálne tak aby nás naši potomkovia nepreklínalii budúcnosti (zajtra – roky 2050-2100), za to, že sme sa dnes snažili kašlať na všetko a užívali si radovánky dnešnej doby.

Eko stopa, alebo zavalí nás vlastný odpad?

      Možno ste už počuli pojem eko stopa alebo ekologická stopa.  Káždý človek na Zemi snáď s výnimkou kmeňov indiánov v povodí rieky Amazónka či v Tichomorí, ktoré sa nedostali do styku s civilizáciou (alebo neboli ňou ovplyvnené), zanecháva na prírode a životnom prostredí stopu, ktorá sa nazýva EKOSTOPA. “Civilizace si žádá své” – pamätáme si z televíznej rozprávky o Arabele,. Áno skutočne si civilizácia žiada nejaké “obete”.  Po II. svetovej vojne kedy sa začalo s obnovou zničených krajín, rozvíjal sa priemysel, budovali nové sídliská a závody, domácnosti  získavali štandart a pohodlie aké poznáme dnes, vznikali postupne aj ekologické záťaže. Človek dovtedy žijúci v prírode a s prírodou zrazu objavuje nové technológie, ktoré mu uľahčujú spôsob práce i spôsob života. Dovtedy relatívne nedotknutá príroda, ak si odmyslíme následky, ktoré priniesla prvá a druhá svetová vojna, alebo ktoré spôsobil človek pred 100-200 rokmi ( čo sa vzhľadom na používané prírodné materiály v historických dobách až do začiatku 20. storočia nedá považovať za markantné zásahy do životného prostredia), začína pociťovať prvé známky, kedy človek vyrýva svoju ekostopu. Spočiatku sú to čierne skládky a smetiská s nástupom nových materiálov, hlavne plastov začína nová dimenzia ekostôp a eko záťaže, ktorú človek zanecháva už aj nepriamo. S postupným rozvinutím priemyselnej a potravinárskej výroby je každý človek už nepriamo zodpovedný za zvečšovanie vlastnej ekostopy na životnom prostredí.  Čím viac človek využíva produkty ktoré vyrobí priemysel vrátane potravín, tým viac zvečšuje svoju ekostopu. O životnom prostredí i o záťažiach na životnom prostredí sa začína hovoriť až niekedy v 80 rokoch 20 storočia. V tom čase začína boom plastových tašiek (pamätám si na svoju prvú igelitku bola biela s modro-zelenou potlačou a bolo na nej dole napísané, že je to ekologický prírodu šetriaci produkt, ktorý sa  rozloží na CO2 a kyslík, alebo tak podobne, pozn. autora). Po roku 1989, kedy mnohé závody stratili “východné” trhy a nevedeli sa logicky uchytiť na západných trhoch, postupne upadajú alebo sú privatizované a (alebo) rozkradnuté, klesá (relatívne) množstvo ekozáťaží (tu si však treba uvedomiť, že zánik, rozpredaj , privatizácia alebo rozkradnutie nejakého závodu v 90 rokoch 20. storočia neznamenalo automaticky aj pokles ekozáťaže, ak aj daný podnik produkoval emisie skleníkových plynov alebo inak poškodzoval životné prostredie v danom regióne. Išlo tu skôr o to, či sa o konkrétnej ekozáťaži vedelo alebo nie, čo sú podstané veci. V dnešnej dobe v čase internetu, aplikácií a sociálnych sietí vieme okamžite reagovať, čo však v 90 rokoch 20. storočia nebolo možné). Až nástup internetu a prístup k informáciam znamenal v prvom rade, že informácie dovtedy dostupné len vo vedeckých katalógoch boli  a sú dostupné online, môžeme o nich diskutovať, pridávať vlastné názory a poznatky, upozorňovať atď. Pojem ekostopa však poznáme až posledných 5-8 rokov. Poznáme viacmenej všetky ekozáťaže v našej krajine, máme zmapované a v online podobe ekozáťaže aj z obdobia do roku 2000. Členstvom v EU a členstvom v rôznych organizáciách sú všetky priemyslené závody štandardizované na normy ISO aj v enviromentálnej oblasti. Ostáva  však vychovať generáciu ľudí, ktorá si bude chrániť svoje vlastné životné prostredie, pretože planéta ZEM je zatiaľ len jedna, cestovať v čase alebo na iné planéty zatiaľ nevieme (Star-Trek), pretože ekologickou nečinnosťou (pokým priemysel fungoval aj s ekozáťažami na 100% v 20 storočí), sme si zvýraznili našu terajšiu ekostopu. V roku 2012 bola priemerná ekostopa občana Slovenska 4,1 – čo znamená, ak by sa takto správali všetci obyvatelia na Zemi potrebovali by sme 4 naše ZEME aby sme dokázali udržať náš spôsob života.  Aj keď sa po roku 2000 čoraz častejšie hovorí o recyklácií odpadov i o eliminácií produkcie odpadu stále sa pohybujeme  na odpadovom hospodárstve. Odpadové hospodárstvo však predpokladá prechod na obehové hospodárstvo a doterajšie prognózy ukazujú, že prechod na obehové hospodárstvo bude nutný. Produkcia odpadov totiž dnes už je zlom číslo jedna.  Príroda nemá bezodné zásoby, ktoré potrebujeme pre náš priemysel i pre výrobu potravín. Dnes už nie teoreticky, hrozí, že sa niektoré suroviny jednoducho vyčerpajú, preto je obehové hospodárstvo prvoradým riešením, hoci prechod naň určiet nebude bezbolestný a hlavne bez straty pohodlia. Ale je predpoklad, že čím viac budeme čakať tým viac stratíme z nášho pohodlia. Dnes sa veľa hovorí o plastoch v moriach, ktoré sa do mora dostávajú z riek alebo inak  ale vždy je na začiatku reťazca človek, lebo nedokáže triediť plasty ale vyhadzuje ich do bežného odpadu, ktorý nekončí v spalovniach ale sa skládkuje, alebo priamo do volnej prírody. V prírode sa však nachádza rôzny odpad, pokým rozložiteľný odpad nepredstavuje ekozáťaž pokiaľ ho nie je koncentrovane veľa (,Problém, který nevoní: s výkaly se potýká Mount Everest, New York i Indie), plasty alebo iné odpady v prírode už predstavujú vážne riziko.  A pri tom stačí tak málo používať rozum, ubrať so svojho pohodlia (niekedy zájsť pár krokov navyše a plast odhodiť do koša na plast nie do komunálneho odpadu, alebo nepustiť z ruky na ulici ako bezprízorný jedinec), ale sa aj zapájať a diskutovať o možnostiach  ako uľahčiť prechod na obehové hospodárstvo aby sa naša ekostopa rovnala číslu 1 alebo aj menej a aby náš život na planéte ZEM bol udržateľný minimálne do doby kedy odletíme  všetci na Mars. Tak nám Pán Boh v tomto pomáhaj.

Krajina zázrakov

      Slovensko je krajinou zázrakov.História nás učí, že sa zázraky diali, sme svedkami toho, že sa zázraky dejú a zdá sa, že sa budú diať aj v budúcnosti. Nikdy v histórií nemalo Slovensko tak dlho svoj štátny útvar s vlastnou vládou ako je tomu od roku 1993 až doteraz.  Z histórie, prostredníctvom  pier pisateľov dejín, historikov a literátov poznáme, že pokým sme boli v područí iných (Rakúsko-Uhorsko, Prvá ČSR, povojnová ČSR, neskoršie ČSSR, či porevolučná ČSFR), boli sme národ utláčaní a zatracovaní.  Toľko hovoria “historické dogmy”, i keď dnes by sme mali povedať, že je to prinajmenšom veľmi zjednodušené tvrdenie, pretože tak v Rakúsko-Uhorskej monarchií ako aj medzivojnovej ČSR a neskoršie v povojnových štátnych zriadeniach boli Slováci nie nemí, ale často sa aktívne podieľali na chode a riadení aj kľúčových funkcií štátu. Ale pokým sme ako národ nemali svoj vlastný štát, bolo ľahké neúspechy v hociakom odvetví zvaliť na to, že sa nám nepraje, sme utláčaní, financie nie sú prerozdelované správne atd. Vznik nového a vlastného štátu však odhalil aj nelichotivú stránku Slováka. Historici i politológova by však povedali, že je to úplne normálne, pretože nemôžeme našich 25 rokov vlastného štátu porovnávať so stáročiami iných (Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko). Každé vlastné zriadenie je v ranných obdobiach krehké a citlivé ak sa jeho vývoj nevyvíja tak ako by si to ľud predstavoval. Hoci sa nemôžeme na riadení štátu podieľať všetci, neznamená to, že nám to má byť ľahostajné. Každý štátny útvar má svoju formu (parlamentná demokracia alebo prezidentský systém) a z nej sa už odvíjajú konkrétne formy riadenia štátu. Tak v minulosti (ešte ako súčasť ČSSR) sme boli členmi iných politicko-hospodársko-obranných zoskupení (RVHP, -Varšavská zmluva), tak aj dnes už ako samostatný štát sme členmi NATO a EU. Z toho pochopiteľne vyplývajú aj práva či povinnosti, či už Európske fondy alebo plnenie noriem a pravidiel EU. Ak sme načrtli, že vznik nového ale vlastného štátu odhalil našu nelichotivú stránku nebolo to náhodou. Ak odhliadneme od politiky a politikárčenia, čo je dnes u ľudu zvlášť obľúbené i od obohacovania sa na úkor štátu, čo je tiež jedna z ľudských vlastností (…), nelichotivá stránka je naša vlastná lenivosť i nechuť či sebou samým vyvolaná bezmocnosť (stav kedy mi je všetko jedno, mladšie ročníky tomu hovoria “mfp”. Tento stav ak by išlo len o politické dianie či veci , ktoré sa nás bytostne nedotýkajú, bol v poriadku. Ale ono to v poriadku nie je pretože dnes sa človek sám musí zaujímať o to aby nielen prežil, ale v tejto ťažkej dobe dokázal žiť nie na úkor budúcich generácií (ako to bohužial zatial je, tým že zatiaľ vyčerpávame naše zdroje, prírodné bohatstvo, ale do prírody vraciame nazvime to rovno bordel bez úvodzoviek – plasty v mori ale aj v lese na lúke hocikde). To. že to dnes nie je v poriadku nielen u nás ale aj vo svete si samozrejme všimli všetci a podľa toho sa prijímajú aj opatrenia. A práve preto nám dnes nielen nesmie byť jedno čo sa okolo nás deje, ale ani nemôže to byť jedno lebo nás viažu záväzky, ktoré ako členská krajina EU máme. Vo verejnosti sa zvyknú nariadenia, či normy EU hádzať do jedného vreca  s rôznymi nezmyslami, ktoré občas vzniknú. Skúsme byť však normálny a zamyslime sa či náhodou obehové hospodárstvo nie je riešením aj našich problémov – lebo aj my, malá slovenská krajinka prispievame svojim nechtíkom do ničenia prírodného prostredia. Zatiaľ totiž odpadové hospodárstvo – ráta s produkovaním odpadu, áno niečo sa recykluje ale v porovnaní s obehovým hospodárstvom sú to zatiaľ len “smeti”. Ak dnes v systéme odpadového hospodárstva vieme druhotne použiť, zrecyklovať  10% a zvyšok len skládkujeme, pri obehovom hospodárstve je to presne naopak. Na skládke bude končiť len 10% a zvyšných 90% sa recykluje a opätovne použije. Áno nie je to jednoduché a hlavne nie je to bez straty pohodlnosti ale aj nezáujmu o to čo sa deje zatiaľ kdesi mimo nás. Bude nás to stáť veľa energie  ale cenou bude to, že by sme naše vyčerpávajúce zdroje vedeli nahradiť alternatívami. Ak sme v úvode spomenuli kus histórie, nebolo to len tak. Za iných okolností by sme si ako mladá 25 ročná  krajina mohli nárokovať mladosť akú mali naši partneri v EU. Lenže oni sa formovali dlhší čas a hlavne v inom čase. Ak by sme sa aj teoreticky mali vyvíjať ekonomicky i ekologicky ako západné krajiny združené v EHS či BENELUX-e v 80 rokoch 20 storočia zrejme by to nemalo neaký racionálny efekt a zrejme by sme museli mať asi “akúsi povolenku” , že áno vy môžete ničiť životné prostredie . Ale tak to nefunguje ako krajina EU  ale aj ako člen OSN sme viazaní inými pravidlami a hlavne aj svedomím. Ale skutočne všetci? Aj dnes sú ľudia ktorí maju stále nezáujem triediť či recyklovať, lebo by prišli o svoje pohodlie, možno by museli prejsť 20 krokov navyše a prečo by to robili? Možno preto lebo im  je to všetko jedno majú to mfp. Ak som členom rodiny dodržujem isté pravidlá, správam sa ako človek – to nás nakoniec odlišuje od zvierat, že používame mozog, že zvažujeme i analyzujeme naše konanie i dôsledky našich krokov. Tu by sme sa mohl asi viacerí ohradiť, že tak nerobíme, lebo je nám to opäť úplne ale úplne jedno, nezaujíma nás úplne nič, len vlastné pohodlie.  Áno našťastie na rozhodujúcich postoch  (v globále) v riadení bývajú ľudia, ktorým to jedno nie je a nebyť ich tento svet by už asi neexistoval. Ak by sa v čase studenej vojny nepoužíval rozum zrejme by sme teraz mali nukleárnu zimu po dopade niekoľkých atómových bômb (kubánska kríza). Slovensko je krajinou zázrakov – musí byť , lebo toľko koľko sme s prírody zobrali v rámci odpadového hospodárstva a zároveň odobraté kapacity zaplnili odpadom na prvý pohľad sa nič vlastne nestalo. Slovensko je aj krajinou golfových trávnikov, čo na tom že sme si možno vyhnali alebo priam pozabíjali užitočný hmyz z vlastnej záhrady. Slovensko je aj krajinou s bohatými zásobami pitnej vody (zatiaľ), možno aj preto ju používame aj na splachovanie alebo polievanie a dažďová, ktorá by sa dala zachytávať  a mohla by končiť ako zachytená v krajine zvytočne a neefektívne odteká preč. V časoch letných horúčav je každá väčšia betónová či zastavaná plocha len zdrojom tepla, v čase dažďa vieme z týchto plôch odvádzať vodu do zberných nádrží, ale efektívnejšie sa javí tam kde sa to dá voliť miesto jednoliateho betónu  vsakovacie systémy aby voda z dažďov končila zachytená v krajine a nie v kanalizácií. Cieľom našeho príspevku bolo aby sme sa zamysleli či konečne nie je čas na zmenu v správaní sa voči životnému prostrediu, prechod na obehové hospodárstvo iste nebude ľahký, ale práve preto by sme mali začať využívať to čo nám dnes príroda dáva a čo vieme zatiaľ využiť vo svoj prospech, čo nám vie pomocť v domácnosti, čo nám vie ušetriť pár euríčiek. Voda je na Slovensku lacná v porovnaní s okolitými krajinami, ale nie je zadarmo ak nemáme vlastnú studňu. A aj studňa v závislosti od zdroja môže raz vyschnúť. Preto je na mieste otázka, prečo máme vyhadzovať peniaze von oknom ak ich môžeme šetriť tým, že sa budeme snažiť udržat vodu v krajine ale najmä používaním zachytenej dažďovej vody (polievanie, splachovanie) Je to voľba tak prečo ju nevyužiť, keď nám ju zatiaľ príroda ponúka.

Rok 2050 bez vody?

Podľa odhadov OSN bude na Zemi žiť v roku 2050 cca 10 miliárd ľudí, čo je zhruba o 1/3 viac ako dnes. Poľnohospodárska pôda, z ktorej pochádza úroda – teda to čo bežne nakupujeme v obchode, pomali ubúda. Pribúdajú nové budovy, domy a priemyselné parky. Už dnes na svete hladuje okolo 800 miliónov ľudí. Navyše situácia s pitnou vodou sa neustále zhoršuje a v roku 2050 sa odhaduje že 40 % ľudí bude mať problém s pitnou vodou. Dôvodom sú klimatické zmeny, kedy v oblastiach kde málo prší viac rokov, tieto postupne vysychajú. A tam kde niet vody niet ani života. Pokým v minulosti sa vyskytovali tzv “suché roky” raz za 5-7 rokov, dnes je “suchým rokom” takmer každý rok.  Na to aby rok nebol označený ako suchý musí byť splnených niekoľko predpokladov. Musí byť v zime dostatok snehu, aby na jar bolo dostatok vlahy nielen na horách ale aj v nížinách. Musí pršať  a musí byť počasie nevymykajúce sa normálu. Rok 2018 bude (na Slovensku)  zrejme opäť suchým rokom, keďže zima 2017/2018 bola teplá a viacmenej bez snehu, jar 2018 bola až príliš horúca a viacmenej suchá. Hoci sa nedá povedať, že neprší a že voda z dažďa do krajiny a do pôdy neprichádza, ale problém je v tom ako sa táto zrážková voda správa.  Dôležité je si uvedomiť, že dnes je nastavený súčasný poľnohospodársky systém na menej hospodárskych zvierat, čo by pre laika ostalo nepovšimnuté veď v dnešnej dobe už nebudeme orať na voloch keď máme traktory, ale… Pokles hospodárskych zvierat znamená aj pokles organickej hmoty v pôde. Ak v pôde chýba organická hmota, pri prívalových dažďoch voda z pôdy hned odtečie. Ak by mala pôda viac organickej hmoty držala by viac vodu z dažďa ale aj z prívalových zrážok. To je dosť dôležité si uvedomiť, že dnešné počasie sa skladá z dlhých období sucha a následnými prívalovými zrážkami z búrok. Ak však pôda ochudobnená o organickú hmotu nedokáže z  prudšich dažďov viac vody uskladniť, potom keď je dlho sucho tento deficit v pôde je a následkom toho je sucho nielen na juhu a v nížinách. Okrem toho sa v snahe získať kvalitnejšiu pôdu rozorávajú aj trávnaté časti úhorom ležiacej pôdy remízky atď, tie sú v čase dažďov ale aj povodní schopné zadržať isté množstvo vody a mať ju v rezerve aj pri suchu. Že nám postupne ubúdajú stromy nielen v lese ale aj v mestách, to sme si už zvykli. Pertraktuje sa, že sa z nich šíria pele a ohrozujú alergikov, ale nik sa už nezamýšľa nad tým od čoho vlastne alebo čoho následkom sú alergie. Po roku 1989 sa zmenilo hospodárenie s pôdou vôbec. Poľnohospodári dnes musia pestovať plodiny, ktoré ich uživia. Hoci je to začarovaný kruh. Keď sme v minulosti pestovali na poliach zemiaky dnes už málokde nájdete zemiaky na poli a nielen pre možné krádeže. Rentabilnejšia a hlavne ziskovejšia je repka. Hoci poskytuje peľ a nektár pre včelstvá ani tá sa nezaobíde bez pesticídov. Hoci aspoň uvedomelí poľnohospodári informujú včelárov, že vtedy a vtedy budú postrekovať repku. Poľnohospodárska pôda postupne ustupuje novým zástavbám. Nič to nakúpime  v hypermarketoch, či kvalitne to je už druhá vec. Po roku 1989 sa zmenila ešte jedna vec. Nielen, že postupne vymiera generácia, ktorá bola odchovaná doslova s pôdou, bývalí gazdovia či tí, ktorých otcovia a dedovia vlastnili a boli im zobraté pôdy po roku 1948, keď sa neskôr po roku 1989 dostali späť k svojim pôdam hospodárili na nich, trávu spásavali ovce, kravy či kozy či vo veľkom alebo v menšom meradle, ale bolo to akési prirodzené. Táto generáca však pomali vymiera a mnohí z ních ostarli a už kravky či ovce nechovajú. Len po víkendoch príde rodina modernými kosačkami vykosí všetko dohladka nehladiac na včely, ktoré takto prídu o ďalší peľ a nektár z  kvetov. Ak ustúpila poľnohospodárska pôda novým zástavbám je to v poriadku ak sa tam postaví bývanie pre ľudí. Je predpoklad, že pri dome bude aj nejaká záhrada. I keď za posledné roky sme už pohodlní pestovať zeleninu. Radšej si ju kúpime v hypermarkete. Síce nie sme spokojní s jej kvalitou, ale už to akosi berieme ako daný fakt. V záhrade pri dome síce nemôžeme pestovať všetko ale myslíme si, že mať záhradu a mať na nej len trávu, ktorú síce kosíme každý deň je síce pekné ale účel to určite nespĺňa. Samozrejme, že Vám neradíme pestovať ananás či mango, na to nemáme klimatické podmienky, ale určite pestujte aspoň niečo, čo Vám dá osoh.  Že budeme musieť zmeniť myslenie, ale aj sa zmeniť to dnes vieme. A vieme aj to, že pravdepodobne ak nezmeníme v globále myslenie tak o tých 30 rokov bude život veľmi tažký ak budeme odkázaní len na to čo nám niekto dá alebo na to čo si budeme musieť kúpiť.  Ceny tovarov sú pohyblivé a pôjdu zrejme  smerom hore. Prečo sa však spoliehať len na hypermarket a nepestovať niečo čo nám dá úžitok, či pastvu pre včely?  Veľa krát sme Vám v naších príspevkoch ponúkali záhradné dekoračné nádrže. Každý dom má strechu a s každého dažďa sa nejaká voda dokáže nazbierať, ale prečo tou vodou polievať potom len trávnik, ktorý denne kosíme?  Je síce každého voľba, čo si vo vlastnej záhrade zasadí ale mrkvu či petržlen v polievke asi trávou nenahradíme. 🙂

Príroda dnes, príroda zajtra?

     Každý rok si 22 marca  pripomíname svetový deň vody rôznymi sprievodnými akciami. Slovensko má šťastie, že sme krajina  s bohatými zdrojmi pitnej vody vrátane minerálnych a liečivých prameňov, Voda je súčasťou prírody, súčasťou lesa i akejkoľvek lúky či pastviny.  Pred časom sme zaznamenali vznik občianskej iniciatívy s názvom “My sme les” do ktorej sa môže zapojiť každý, kto má rád prírodu a samozrejme les a záleží mu na tom aby stále miznúce lesy sa nám nestrácali tempom akým sa strácajú posledné roky. Iste les ako taký žije svojim životom od malého semienka, mladého stromčeka cez dospelý strom, ktorý znáša všetky aspekty života v prírode až po  priame i nepriame zásahy človeka. K tým nepriamym zásahom sa radia napríklad vplyvy človeka na prírodu, kedy následný vplyv vyvolal klimatické zmeny počasia.  Rozšírenie priemyslu za posledných 100 rokov a následne globálne oteplovanie, spôsobuje roztápanie sibírskeho permafrostu a uvoľňovanie ďalšieho CO2, ktorý prispieva k skleníkovému efektu a tým k ďalšiemu oteplovaniu planéty. S oteplovaním planéty však súvisí zmena klímy a zmena oceánskeho prúdenia. Ako dôsledok týchto klimatických zmien sa mení miestny charakter počasia. Sami dobre vieme alebo si pamätáme aké bývali pred 30 i viac rokmi zimy i letá. Zima bola zimou a leto letom. Dnes je počasie ovplyvnené do tej miery, že v zime máme zimy bez snehu, alebo je snehu v podstate málo. Na jar nie je raritou, že marcové i aprílové teploty prekračujú letné hodnoty (25 °C) a vtedy keď má vo vegetácií najviac pršať (kedy vysádzame priesady a tie sa zakoreňujú a pripravujú na leto – mesiace máj a jún) buď neprší vôbec alebo sú denné maximálne hodnoty až 35 °C. Leto patrí k mesiacom kedy chceme slnko a teplo, ale k letu patrí občas aj dážď, hoci pod vplyvom klimatických zmien sa u nás vyskytujú pomerne silné i supercelárne búrky. Na Slovensku máme v lete prevládajúce západné prúdenie. Pokým v hornatých oblastiach zvykne pršať aj v lete a pri prechodoch frontálnych systémov sa vyskytujú občas pomerne intenzívne búrky, na juhu Slovenska prší málo a prechody frontálnych systémov neraz prinesú len vietor, ktorý len ochladí krajinu ale neprinesie dážď. Hoci aj v minulosti poznáme rekordné mrazy či povodne z dlhotrvajúcich zrážok, predsa posledné roky padajú rekordy najmä v lete, kedy na mnohých miestach máme 35 až 40 °C. Záhradkári i poľnohospodári vedia, že dávno neplatí pranostika o troch zamrznutých, lebo neskoré jarné mrazy sa môžu vyskytnúť aj koncom mája alebo začiatkom júna. A jesenné mrazy môžu prekvapiť už koncom augusta. S tohoto vidno, že to naše počasie je viac pod vplyvom klimatických zmien ako si myslíme.

     Ako však súvisia so životom lesa klimatické zmeny počasia?  Minimálne 1 až 2 krát za život jednej generácie človeka sa udeje v živote lesa nejaká klimatická udalosť, ktorá však môže ale nemusí súvisieť s človekom či jeho činnosťou.  Dnes chceme zachovávať živý les – les so všetkým čo doňho patrí, ale takisto sa chceme stať súčasťou toho lesa vlastnými názormi i vlastnými zásahmi, či obmieňaním pôvodných druhov a to sa pritom vylučuje. Les síce do istej miery môže “brať človeka ako svoju súčasť”, ale nesmie to byť v meradle, že je v lese viac ľudí ako stromov a zároveň sa zvyšuje podiel invazívnych druhov rastlín ale aj živočíchov, ktoré nie sú pôvodné. Nepôvodné druhy rastlín alebo živočíchov sú také druhy, ktoré na území Slovenska nemajú pôvodný areál rozšírenia a boli na naše územie dovezené alebo sa sem rozšírili z iných krajín. Invázne druhy sú nepôvodné druhy rastlín alebo živočíchov, ktoré majú potenciál sa rýchlo šíriť a negatívne ovplyvňovať populácie našich pôvodných druhov a pôvodné biotopy. Pochádzajú najčastejšie z amerického kontinentu, z Ázie alebo aj iných častí sveta.

 Invázne druhy rastlín boli najčastejšie dovezené ako okrasné alebo medonosné rastliny, ktoré sa z parkov a výsadieb začali rýchlo šíriť do okolia a obsadzovať nové plochy. Majú vysoký reprodukčný potenciál. Dokážu sa rýchlo šíriť vegetatívnym spôsobom (napr. podzemkami) alebo vytvárajú každoročne veľké množstvo semien s vysokou klíčivosťou. Viaceré z týchto druhov v súčasnosti tvoria rozsiahle porasty, najčastejšie popri vodných tokoch, cestách, železniciach, na opustených priestranstvách, ale zasahujú aj do pôvodných rastlinných spoločenstiev (biotopov). V prípade ich masového rozšírenia významne menia charakter biotopov, ohrozujú pôvodné druhy rastlín a vytvárajú homogénne monocenózy. Niektoré sú známe ako alergény (zlatobyle, ambrózia palinolistá), iné vyvolávajú rôzne kožné poranenia (boľševník obrovský). Ich odstraňovanie je veľmi problematické, vyžaduje si systematické niekoľkoročné zásahy, často s nevyhnutným využitím herbicídnych prípravkov, aby sa dosiahli požadované výsledky.

Invázne druhy živočíchov sa na naše územie dostali viacerými spôsobmi. Hlavný faktor, ktorý vplýval na ich rozšírenie bolo obchodovanie s nimi. Najčastejšie boli dovezené za účelom chovu ako kožušinová zver (napr. šakal, medvedík čistotný, norok americký) alebo na teraristický a akvaristický chov (korytnačka písmenková, raky, niektoré druhy rýb a pod.) a z chovov sa potom rozšírili aj do prirodzeného prostredia. Iné druhy sa šírili migráciou z okolitých štátov. Invázne druhy živočíchov sú konkurenčne silnejšie a nemajú prirodzených nepriateľov, čo umožňuje ich šírenie na úkor našich pôvodných druhov živočíchov.

Ak chce človek zachovať les, prírodu, lúky či pasienky, mal by do prírody vstupovať s účelom návštevy. Teda nezasahovať alebo ak tak v miere ktorá zabráni prenikaniu inváznych rastlín a živočíchov a nezanechá v lese následnú spôšť, lebo to čo príroda vie vytvoriť, človek vytvorí len ťažko.

     V roku 2004 sa Tatrami prehnal orkán, ktorý vyvrátil a polámal les, ktorý bol vysadený v 30 rokoch 20 storočia po vtedajšej kalamite. Už pred kalamitou v roku 2004 sa ozývali hlasy, že treba robiť zónaciu Tatier a začať s budovaním hotelov aj v pásme ochrany resp tam, kde to dovtedy nebolo možné. Dnes to vidíme ako realitu. Človek si podmaňuje les, chceme mať malé Alpy u nás, nové lyžiarske zjazdovky a trate ale k tomu patria aj nové hotely a s tým súvisiace služby.Do akej miery sa to dá to si netrúfame hodnotiť. Človek môže byť súčasťou prírody i lesa ale musí dodržiavať pravidlá tak aby les a príroda ostali tým čím sú. Ak stretneme medveďa či diviaka v meste sme šokovaní volajú sa polovníci či mestská polícia aby s tým niečo robila. Ale nie sme aj my spoluzodpovední, keď sme pri výlete odpadky z jedla porozhadzovali po lese a medveď si potom vôňu jedla spojí s pachom človeka a vyhľadáva potravu v blízkostiach ľudských obydlí? Možno aj preto, že vieme les doslova vyrabovať od húb, hríbov i lesných plodov. Tak si zver berie svoju časť, kedy hľadá potravu na poliach (zemiaky, kukurica),  či sadoch (jablká, slivky). S istou dávkou sci-fi  možno raz príde doba, že civilizované medvede budú chodiť na týždenné nákupy s batohom do mesta, pretože les im potravu neposkytne.

     To aby sa tak nestalo, aby sme zabránili deštrukcii lesa, lúk a pasienok a prírody ako takej máme vo svojich rukách. Iste klimatické zmeny zrejme človek ako jednotlivec nedokáže ovplyvniť, ale sú veci, ktoré máme ako jednotlivci plne vo svojej réžií, veď ide o budúcnosť a tu sa nemôžeme oháňať tým známym: “po nás potopa”. Ak na jednej strane budujeme spoločnosť na istý štandart nemôžeme robiť iné veci tak ako v stredoveku (sypanie smetí von z okna, či vypúšťanie obsahu septiku susedovi do záhrady). O tom sme už v našich príspevkoch písali ako sa zmenila kúpeľňa i sanita za posledných 100 rokov i ako sa mení čistenie odpadových vôd, že si dnes môžeme vybrať aj tam kde nie je vybudovaná kanalizácia. Všetko je to len o tom či si prírodu vieme a chceme zachovať aj pre naše deti a vnúčatá, alebo nám to je úplne jedno..

 

Použité zdroje:

http://old.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/pramene.html  (klik na mapu otvorí sa prehľad prameňov pre každý okres)

http://www.ceskatelevize.cz/ct24/domaci/2400154-vyssi-pokuty-za-myvaly-nutrie-nebo-americke-raky-invazni-druhy-dokazi-pustosit-ceskou

http://www.sopsr.sk/invazne-web/

 

Raj na zemi

Často krát počujeme, kedy už bude raj na zemi. Zvyčajne tak konštatujeme, keď sa prihodia rôzne nešťastia, keď sa bojuje v najnepochopitelnejších konfliktoch, keď bojujú proti sebe bývalí susedia či priatelia. Raj na zemi poznáme z biblických čias, dnes si však raj predstavujeme ako blahobyt, mier, kedy sa všetci budeme mať radi, nebudú vojny a konflikty.Či tá doba niekedy príde nevieme, skôr to bude naopak, že sa navzájom pozabíjame , veď  svetové mocnosti majú predsa akési “právo” na preventívny útok aby tak zabránili útoku druhej strany. Keď si predstavíme, že by sa toto mohlo stať a že sa preventívnym útokom, ktorého vydanie rozkazu bude predchádzať tomu na základe pomýlenia sa ako tomu takmer bolo koncom 60 rokov 20. storočia, tak potom si môžeme povedať o dobe ktorú dnes žijeme, že práve toto je (mini)RAJ. I keď ticho musíme dodať, že nevieme ako dlho bude trvať.

Keď sa pozrieme do minulosti a histórie, od biblických čias až po dnešnú dobu, tak dobre ako sa máme práve dnes, sme sa ešte nemali. Odmyslime si teraz všetky naše osobné problémy tie ako existuje ľudstvo  nás sprevádzajú stále.  Pozrime sa na benefity, ktoré dnešný svet robia rajom – áno len tam kde nie sú vojny a konflikty, ale tie sme spomínali pravdepodobne nikdy neutíchnu..

Dnes nielen mladá generácia žije sociálnymi sieťami, kde si navzájom zdieľame a lajkujeme  rôzne príspevky , fotky či selfie. Myslíte si, že byť dnes režim aký sme tu mali pred rokom 1989 zdielali by sme  rovnako?  Asi nie. Iste by sa našli ideový pracovníci, ktorí by nás usmernili či predvolali na národný výbor, ako to že na tej selfie máte taky imperialistický výraz a ešte sa pozeráte do prava a nie do ľava, a prečo máte na sebe to kapitalistické tričko a nie zväzácku košeľu tak ako sa to vo sviatok v deň narodenia otca národa (napr. Lenin), patrí.   A čím ideme viac do minulosti bolo by to zrejme rovnaké. Preto dnes (a nie len pre sociálne siete) ale pre všeobecný pokrok v medicíne, IT technológiach, všeobecnom rozvoji vo všetkých úrovniach spoločnosti si môžeme povedať že žijeme ozaj miniRAJ. Môžeme síce snívať o ničnerobení a flákaní sa a o dostatku všetkého, ale ako dlho by nás to bavilo? A tak či onak, tie produkty (aby bolo toho dostatok) by musel stále niekto produkovať, vyrábať – takže ničnerobenie a užívanie si do konca života to je sci fi ak to berieme for all teda všetci ludia na planéte . Utópia.

Samozrejme každý pracujeme na sebe. Veľa firiem začalo od nuly a postupne sa tvrdou prácou vypracovali a vybudovali svoju značku. Úspešní podnikatelia dnes, sa tak nenarodili ale vyppracovali tvrdou prácou a mnohí si dnes môžu užívať a žiť ako v Raji. Ale za všetkým je pot, slzy a krv. Vydreté úsilie, snaha.

Každý má síce iné hodnoty ale realisticky sa vieme na ne pozerať  aj keď niečo chceme vybudovať, niekam sa vypracovať. Dlhá zima konečne stráca silu, pre mnohé profesie napr v oblasti stavebníctva sa to konečne začína rozbiehať. V prírode sa to taktiež začína prebúdzať, nám v Grimy s.r.o tiež začínajú pribúdať objednávky. Ak ste záhradkári iste už netrpezlivo čakáte až sa oteplí a pôjdete konečne pracovať do záhrad. Ak Vám niečo v záhrade chýba možno vám vieme pomocť a urobiť vašu záhradu Rajom aspoň po estetickej stránke našimi dekoračnými záhradnými nádobami a nádržami na vodu.

Novoročný update

Máme tu Nový rok 2017 a pomali sa opäť vracia život do starých koľají po sviatkoch.  Silvestrovské a najmä tie polnočné novoročné oslavy boli spojené s ohňostrojmi, svetlicami, petardami či delobuchmi, hoci v niektorých mestách (Bratislava) boli zakázané. V televízií sa pýtali ľudí na názor na ten zákaz, niektorí najmä psíčkari to vítali, ostatným sa to nepáčilo – veď k oslave Nového roka to odjakživa patrí tá žiarivá show na oblohe. Nuž o tom nik nepochybuje i keď sa nazdávam, že by to malo byť s mierou. V každom meste ale asi aj na vidieku sa predsa našli aj takí ktorí hádzali svetlice, ale najmä petardy a delobuchy 3-4 hodiny pred polnocou. Čo ale môže byť tiež forma oslavy konca starého roka.
Svoje deti vychovávame k poriadku, k istým normám sme predsa ľudia. Ak ideme na piknik na chatu či do prírody predpokladám, že odpadky nehádžeme do prírody, či do potoka. Rovnako sa zvykneme správať aj doma či na záhrade, alebo vo vlastnej obývačke. Niekto menej niekto viac to nieje dôležité. Dnes je už konečne aj na Slovensku samozrejmosťou, že psíčkari si exkrementy po psoch v mestách zbierajú. Takisto sme už na takej úrovni, že vodu zo žumpy či septiku nepúšťame susedovi do záhrady, či do potoka. Ale či si vieme pozbierať aj deň po Silvestri zvyšky po zábavnej pyrotechnike, tak o tom niesom presvedčený. Možno je to tým, že ak sneží tak to sneh zakryje a čo nevidieť akoby ani neexistovalo. To je tak. O Slovensku sa zvyklo hovoriť ako o krásnej krajine s čistou prírodou, aj keď za socializmu sa práve v tých čistých lokalitách postupne stavali závody, ktoré po rokoch devastovali okolitú krajinu splodinami a to v časoch, keď automobilová doprava nemala také množstevné parametre ako dnes. O Turčianskej kotline (okres Martin a Turčianske Teplice) sa hovorieva ako o turčianskej záhradke a myslím, že aj okolité kotliny obklopené čistou príodou mali takéto prívlastky. Záhradka je pekná pokial to nemá len v prívlastku ale keď je to aj skutočnosť. Stačí sa prejst po krajine na jar, ked zíde sneh, ale v niektorých lokalitách je to možné vidieť aj po celý rok. Smetisko všade. Veľa krát je to dôsledkom toho, že človek chce ušetriť. Produkujem (otázka prečo..) velký odpad (domácnosť, firma) chcem šetriť tak odpad sypem do prírody… Nuž ušetril som pár euro, ale čo to stálo prírodu? Možno práve v tej lokalite sa následkom tohoto šetrenia zničí nejeden biotop. V náväznosti na moje vrecia si iks ypsilon človek všimne že je tam odpad a ak má podobne vrelý vzťah k šetreniu priloží k môjmu odpadu aj ten svoj. Áno často to býva takto, i keď často je to aj systémová chyba toho, že nie sú na odpočívadlách pri cestách verejné koše, alebo sú plné alebo z nieakého dôvodu v prípade separovaného zberu práve nenájdeme nádobu na odpad ktorý máme a potom v dobrej viere ho ukryjeme v lese. V prípade tekutých odpadov je to podobné. Ak potajomky vypúšťame našu žumpu susedovi do záhrady je to o našom svedomí. Biologicky rozložitelný odpad vieme kompostovať, i keď nie vždy sa to dá (roky kedy veľa prší a rastie veľa trávy a často kosíme, môže sa stávať, že niesme schopný trávu skompostovať, preto neraz končí kade tade) i keď v prípade týchto rozložiteľných materiálov to nieje problém, ono predsa sa to skôr či neskôr rozloží. V mestách, ktoré separujú odpad začínajú pribúdať už nádoby na biologicky rozložiteľné materiály – teda to všetko čo sa dá skompostovať. Ak ste záhradkári a nemáte kompostér alebo nekompostujete, určite si ho zaobstarajte. Aj ked je pohodlné kúpiť priemyselné hnojivo, predsa veľa predávaných hnojív má základ v biohumuse alebo v rôznych hnojoch (ovčí, konský, kravský) a opäť je to príroda keď používame v záhradách tieto pôvodné hnojivá. Každá záhrada však potrebuje vodu. Nuž aj na to sme my ľudia mysleli, ale ak som predtým niečo šetričom vyčítal, teraz ich musím pochváliť ak používajú na záhrade nádoby a nádrže, kde zbierajú dažďovú vodu. Spočiatku sa zvykli využívať len staré plechové sudy, alebo staré vane. Dnes vieme záhradu skrášliť nielen vkusnými kompostérmi, ale aj <a href=”http://nadobynaodpad.sk/kategorie-produktov/zahradne-dekoracne-nadrze/”>dekoračnými záhradnými nádobami</a> alebo <a href=”http://nadobynaodpad.sk/kategorie-produktov/nadrze-na-dazdovu-vodu/”>veľkobjemovými nádržami. </a>

Ak sme si dávali novoročné predsavzatia, skúsme ich začať plniť a skúsme žiť vo väčšom súlade s prírodou, veď všetci máme radi ten oddych a relax na chate v lese, či na rybačke pri jazere. Niektoré veci sa dajú vytvoriť umelo či virtuálne, ale prírodu ak stratíme stratíme všetko.