„Pomníček“ Československej kriminalistiky sa konečne podarilo uzavrieť. Oficiálne potvrdenie s menami vrahov by sa verejnosť mala dozvedieť na 90. výročie „neslávne slávnej vraždy Otílie Vranskej“ 1. septembra 2023
Viktorín Šulc, autor kníh s kriminálnou tématikou už dávnejšie možno prezradil, že za vraždou „Otylky“ je rotmajster Josef Pěkný s Antóniou Koklesovou.
Kto by nepoznal meno Otília Vranská? Prípad Otílie Vranskej šokoval obyvateľov 1. ČSR v roku 1933 a šokuje aj dnes, podobne ako skaza Titaniku.
Otýlia (či Otilia) Vranská (9. marca 1911 Brezno nad Hronom – pravdepodobne 1. septembra 1933 Praha) bola slovenská prostitútka žijúca v Prahe, ktorá sa 1. septembra 1933 stala obeťou brutálnej vraždy. Jej roztvorené telo bolo odoslané v dvoch kufroch vlakmi do Bratislavy a Košíc. Tento zločin je pokladaný za najznámejšiu neobjasnenú vraždu v dejinách československej kriminalistiky.
Bio
Otília Vranská sa narodila sa 9. marca 1911 v slovenskej obci Brezno nad Hronom. Jej rodičia mali celkom 5 detí – 4 dcéry a syna. Otec zametal ulice a rodina žila v stálej finančnej tiesni. Otýlia strávila za krádeže 3 roky v polepšovni. Už v 11 rokoch utiekla z domu. V 18 rokoch bola trestaná pre potulku. Nejaký čas sa zdržiavala v Žiline. Tvrdila o sebe, že je čašníčka bez zamestnania. V marci 1933 odišla do Prahy za lepším živobytím. V žiadnej službe však dlho nevydržala a začala si privyrábať prostitúciou. Pravdepodobne však nešlo o prostitúciu klasickú, skôr ponúkala sexuálne služby za ubytovanie, stravu, útratu v reštaurácii atď. Je možné, že sa pokúšala zoznámiť s dobre zaisteným mužom, ktorý by jej ponúkol sobáš. Ostatné prostitútky jej pohŕdali a popisovali ju ako naivné „dedinské teľa“. Známa bola tiež pod prezývkou „Slovačka“.
Udalosti pred vraždou.
Dňa 31. augusta 1933 sa Vranská najedla u svojej bytnej. Zmienila sa, že má okolo 20. hodiny schôdzku s nejakým rotmajstrom (rtm Josef Pěkný), ktorý jej prisľúbil sobáš a zamestnanie vo vojenskej práčovni. Bytná jej vyčítala, že dlhuje za nájom a varovala ju, aby sa nevracala po polnoci. Neskôr sa Vranská pohybovala po meste v sprievode svojej bývalej spolubývajúcej Velingerovej. V pasáži Koruna sa okolo ôsmej stretli s rotmajstrom Jozefom Pěkným. Tomu však robila spoločnosť nová partnerka, prostitútka Antonie Koklesová, s ktorou sa Vranská poznala už zo Žiliny. Podľa Velingerovej došlo k hádke, po ktorej sa Pěkný, Koklesová a Vranská spoločne presunuli do reštaurácie U Kupcov. Tam sa Vranská najedla a vypila niekoľko pív. Sťažovala sa, že nemôže ísť tak neskoro domov, pretože by sa bytná hnevala. Koklesová jej ponúkla na prespanie vlastný byt, ale Vranská odmietla. Oznámila im svoj úmysel prespať u čašníka z kaviarne Rokoko. Ten však pracoval a navyše neskôr vypovedal, že sa s Vranskou nepoznal tak dobre, aby ju pri sebe nechal. Z reštaurácie trojica odišla na Karlovo námestie, kde sa okolo jedenástej Vranskej odpojila. Koklesová s Pekným odišla do jeho bytu, kde sa zdržali až do rána. Vranská sa presunula do kaviarne U politickej mŕtvoly, kam prišla s nápadným mladíkom s kučeravými blond vlasmi. Jeho totožnosť nebola nikdy zistená. Ten jej objednal muškátové víno a jablko, ktoré neskôr pomohlo pri určení doby smrti. Naposledy bola videná v reštaurácii U Šmelhauzov v Melantrichovej ulici asi hodinu po polnoci. Nazerala do tanečnej sály, akoby niekoho hľadala, ale dovnútra nezmestila a nevedno ako a kedy reštauráciu opustila.
Nález tela a identifikácia.
Hnedý starší cestovný kufor oviazaný povrazmi objavil zamestnanec dráh 2. septembra 1933 v osobnom vlaku z Prahy v železničnej stanici v Bratislave. Obsahoval ženskú hlavu a dolné končatiny zabalené do posteľnej bielizne. Podobný kufor so ženským trupom objavili v ten istý deň v inom vlaku v Košiciach. Ostatky neznámej ženy boli po prvotnom ohliadke a pitve odoslané v zaletovaných puzdrách do Prahy, ktorá bola určená ako miesto, kde boli kufre do vlakov predošlého dňa naložené. Neskôr sa prihlásil študent, ktorý cestoval v kupé, v ktorom sa jeden z kufrov našiel. Ten popísal tmavšieho podsaditého muža, ktorý kufor do kupé priniesol a okamžite vystúpil. Rozdielne popisy tohto muža poskytli aj ďalší svedkovia, jeho totožnosť však nebola zistená. Kufre boli do vlakov naložené 1. septembra večer na Masarykovej a Wilsonovej stanici v Prahe. Okrem častí tiel obsahovali niekoľko novinových výtlačkov rôzneho dátumu, pánske spodné prádlo, dámske kombiné, špongiu a netradičné prestieradlá s vyšitým písmenom „K“ resp. „K 1“. Polícia bohužiaľ nevykonala zabezpečenie odtlačkov prstov z oboch kufrov a predmetov v nich. Tie dohromady vážili vyše 70 kilogramov. Bolo preto pravdepodobné, že na ich prepravu na stanici použil páchateľ nejaký dopravný prostriedok.
Doteraz neidentifikované telo bolo dôkladne umyté, učesané a nafotené. Fotografie boli zverejnené v tlači s výzvou pre prípadných svedkov. Prípad neznámej z kufra budil značnú pozornosť. Fotografie obete, kufre a predmety z nich boli vystavené vo výklade policajnej stanice v Bartolomejskej ulici, kde si ich pozrelo značné množstvo ľudí. 6. septembra pozostatky pozitívne identifikovali sestry Vranské. Jedna z nich ju spoznala z fotografií už skôr, ale bola Velingerovou uistená o tom, že s Otýliou hovorila ešte po náleze tela. Hoci do Prahy prišla aj jej matka, telo jej nebolo ukázané, pretože identifikácia už nebola potrebná. O prípade intenzívne informovala vtedajšia tlač, ktorá sa nevyhla istej senzáciechtivosti a predložila verejnosti niektoré zavádzajúce informácie. Polícia už počas prvého týždňa dostala skoro 700 listov týkajúcich sa prípadu. Všetky udania sa však ukázali ako neopodstatnené či motivované úmyslom niekoho poškodiť.
Výsledky vyšetrovania.
Pitva tela odhalila na hlave dve rany spôsobené najskôr sekáčikom na mäso. Jedna rana bola zdvojená, útočník sa teda trafil dvakrát do rovnakého miesta. Táto rana prenikla 6 cm hlboko do mozgu a pravdepodobne spôsobila bezvedomie. Potom došlo k oddeleniu hlavy dvoma silnými rezy nožom, ktoré bolo vykonané ešte za živa, o čom svedčilo množstvo vdýchnutej krvi. Vrah po smrti zasadil obete ešte 7 bodných rán do ľavého prsníka. Tri z rán prenikli do pľúc. Potom v slabinách oddelil nohy. Tie ešte narezal v kolenách, aby sa dali v kufri ohnúť. Telo bolo umyté a našli sa na ňom kokosové vlákna pochádzajúce pravdepodobne z rohože, ktorá sa vtedy používala v kúpeľniach. To svedčilo o vykonaní vraždy v domácom prostredí. Byty s vlastnou kúpeľňou v tom čase neboli príliš bežné. V žalúdku boli nájdené nestrávené zvyšky jablka. V pôvodnej pitevnej správe bol naznačený istý stupeň odbornosti pri oddeľovaní končatín. Tento záver bol neskôr spochybnený. Na základe nestrávených zvyškov jablka, ktoré podľa svedkov jedla Vranská okolo polnoci U politickej mŕtvoly, sa predpokladalo, že musela zomrieť 1. septembra medzi 1. a 3. hodinou rannou. Hoci personál podniku U politickej mŕtvoly podozrivého blondína od videnia poznal, nedokázali k jeho osobe uviesť nič bližšie. Rotmajster Pěkný sa na políciu neprihlásil a musel byť vypátraný. Ponuku na sobáš i hádku s Vranskou poprel. S Antoniou Koklesovou si navzájom potvrdili alibi. To mal aj čašník z kaviarne Rokoko. Opravár kufrov so zvláštnymi anglickými zámkami sa napriek opakovaným výzvam neprihlásil.
Dopisy od Fantóma ulice
Až do novembra 1933 chodili do redakcie denníka Poludňajší list listy opatrené pečiatkou „Fantom ulice“ a podpísané menom Karel Wodowary či Karol X.Y. V nich sa údajný vrah priznal, že 1. septembra stretol Vranskú náhodou v Perlovej ulici a po krátkom nenútenom hovore jej ponúkol, aby šli k nemu do bytu. Tam si však povedala o peniaze za pohlavný styk, takže si uvedomil, že je to prostitútka. Pretože mu jedna taká v minulosti ublížila, Vranskú omámil, omráčil a jej telo rozrezal podľa obrázku ľudskej kostry. Kufre odviezol na dvojkoláku na stanici. Informácie o profesii Vranskej nebola v tom čase verejnosti známa. Fantóm sa tiež priznal k ďalšej nevyriešenej pražskej vražde prostitútky Janotovej. Zmienil sa tiež, že chce vo vraždení pokračovať aj v budúcnosti. Opísal sa ako bohatý dedič a človek značne scestovaný. Doložil aj istú znalosť angličtiny. Vraždil vraj pre vlastné potešenie. V jednom z listov uvádzal, že ho nebaví žiť, a spácha samovraždu.[5] Hoci listy pôsobili autenticky, niektoré v nich obsiahnuté informácie zneli nevierohodne. Znalci odhadli, že pisateľom je asi štyridsaťročný muž dobrej inteligencie s vyšším ako základným vzdelaním. Hoci niektoré listy doniesol do redakcie Poludňajšieho listu pisateľ osobne, nebol nikdy chytený.
Sériový vrah prostitútiek?
Vražda Vranskej bola zahrnutá do nevyriešenej série vrážd pražských žien z rokov 1926-1938. Išlo o Vranskú, Kočovú, Petrovú, Janotovú, Burgrovú, Zemancovú a Kindlovú. Okrem Burgrovej a Zemancovej išlo o prostitútky. Väčšina z nich bola uškrtená, v troch prípadoch došlo u obetí k oddeleniu hlavy, avšak tiež k použitiu žieraviny kvôli sťaženiu identifikácie. Zvláštnou zhodou bola aj národnosť zavraždených. Päť z nich pochádzalo zo Slovenska. V tlači sa špekulovalo o tom, že páchateľ vraždí v pravidelnom ročnom intervale. Tieto vraždy sa nikdy nepodarilo objasniť a tiež sa nikdy úplne nepotvrdilo, že ich má na svedomí jedna osoba.
Ďalší vývoj prípadu
Žiadne ďalšie stopy sa vyšetrovateľom nepodarilo zaistiť. Všetky podnety od verejnosti bolo nutné preveriť, čo vyšetrovanie značne zabrzdilo. Po ďalšie desaťročia sa objavovalo veľké množstvo rôznych teórií, ani jedna však nepomohla prípad úspešne vyriešiť. Listami s menami domnelých páchateľov dochádzali až do roku 1966. Dohromady ich bolo cez 5000. Jedným z obvinených sa stal dokonca priateľ prezidenta Masaryka MUDr. Arnold Jirásek. Prípad je dodnes často spomínaný v súvislosti s akoukoľvek vraždou zahŕňajúcou defenzívne štvrťenie, teda rozrezanie obete za účelom odstránenia tela. Vražda Otýlie Vranskej sa stala najznámejším „pomníkom“ československej kriminalistiky. V roku 2017 sa objavila informácia od Radka Galaša, podľa ktorého má polícia množstvo nepriamych dôkazov a tiež vzorku vlasov neznámej osoby, ktorá sa našla v ruke zavraždenej. Ten by mohol byť použitý na porovnanie DNA so vzorkami od potomkov pôvodných podozrivých.
Toľko stručne o Otílií Vranskej. Keďže v literatúre a na internete sa o prípade popísalo veľa príspevkov a článkov nájdete tu všetky odkazy, ktoré sme našli. Do pozornosti Vám však dávame dobovú tlač zo septembra 1933, ktorá o prípade písala autentické informácie.
https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/318083-na-stopu-vraha-sa-dostali-po-81-rokoch/
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/293517-vranskej-vrazda-bola-znamenim-doby/