Plasty, alebo umelá hmota, či plast, označujú rad syntetických alebo polosyntetických polymérnych materiálov . Často obsahujú ďalšie látky na zlepšenie úžitkových vlastností, napr. odolnosti proti starnutiu, zvýšenie húževnatosti, pružnosti a pod. Plasty môžu byť formované do predmetov, filmov alebo vlákien. Ich názov je odvodený z faktu, že mnohé sú tvarovateľné – majú vlastnosť zvanú plasticita . Plasty sa vyznačujú veľkou variabilitou vlastností, ako je napr. tepelná odolnosť, tvrdosť, pružnosť. Medzi ich výhody patrí nízka hustota, chemická odolnosť, jednotnosť zloženie, štruktúry a dobrá spracovateľnosť energeticky málo náročnými technológiami vhodnými pre masovú výrobu ( lisovanie , vstrekovanie, vyfukovanie, liatie pod.). Vďaka tomu našli použitie takmer vo všetkých priemyselných odvetviach aj hlavne v domácnostiach.
Z rôznych plastov sa ďalej vyrábajú zliatiny – tzv. Polymérne zmesi. Využívajú sa v automobilovom priemysle (prístrojové dosky, súčasti interiérov, nárazníky, disky), vo výpočtovej a oznamovacej technike (kryty mobilných telefónov), v elektronike alebo v elektrotechnike (zástrčky, vypínače).
Prvým plastom vôbec bol parkesin nazývaný aj umelá slonovina , chemicky nitrát celulózy , ktorý vynašiel Angličan Alexander Parkes v roku 1855. Prvým plne syntetickým plastom bol bakelit – reaktoplast vznikajúci polykondenzáciou fenolu a formaldehydu (1909). Polyetylén bol prvýkrát pripravený Hansom von Peckmannem v roku 1891.
Po prvej svetovej vojne sa začali vyrábať prvé vinylové plasty (PVC, polystyrén), v 30. rokoch minulého storočia bola objavená syntéza prvého polyamidu (nylonu). V tom istom čase tiež začína prudký rozmach výskumu aj výroby väčšiny ďalších plastov používaných dodnes. Do každodenného života vstúpili plasty (a výrobky z nich) masívne až po II. svetovej vojne čoby lacná náhrada klasických materiálov ako drevo, sklo, oceľ a iné kovy, apd.
Plasty sú podľa normy STN 640001 materiály, ktorých podstatu tvoria makromolekulové látky, ktoré možno formovať teplom alebo tlakom, alebo teplom a tlakom. Najčastejšie sa plasty delia podľa pôvodu a podľa správania sa za tepla.
Podľa pôvodu a spôsobu výroby sa plasty rozdeľujú na:
1. Plasty z prírodných makromolekulových látok, pri ktorých východiskovou surovinou sú najčastejšie celulóza (buničina) alebo iné bielkovinové látky. Známe výrobky z týchto látok sú napr. vulkanofiber, celuloid, celofán a pod.
2. Syntetické plasty, vyrobené syntézou nízkomolekulových organických zlúčenín. Východiskovou surovinou je ropa, zemný plyn čierne uhlie a iné. Pri syntéze sa uplatňujú rôzne polyreakcie, ako sú polymerizácia, polykondenzácia a polyadícia. Polymerizáciou sa získavajú napr. polyetylén, polypropylén, polyvinylchlorid (PVC), polystyrén a pod. Polykondenzáciou sa získavajú polyamidy, fenolformaldehydové živice, polyesterové živice a iné.
Podľa správania sa za tepla rozdeľujeme plasty na:
1. Plastoméry (termoplasty), ktoré účinkom tepla sa stávajú plastické, tvarovateľné a po ochladení opäť stvrdnú, nadobúdajú želaný tvar. Ohrev, tvarovanie a ochladenie možno pri nich opakovať bez zmeny vlastností. Po prekročení teploty tečenia dochádza k ich tepelnému rozkladu. Spracovávať ich možno vytlačovaním, valcovaním lisovaním, striekaním zváraním a pod. K termoplastom patrí: polyetylén, polypropylén, PVC, polyamidy a pod.
2. Duroméry (reaktoplasty, termosety), ktoré sa teplom chemicky menia. Po ohriatí sú prechodne tvarovateľné, kedy ich možno rôznymi spôsobmi spracovávať a tvarovať a po ochladení svoju plastickosť strácajú. Ďalším ohriatím svoj tvar nemenia a nedajú sa formovať, nedajú sa taviť a sú nerozpustné. K reaktoplastom patrí: polyesterové, epoxidové a fenolformaldehydové živice a iné.
3. Elastoméry (kaučuky a guma) tvoria samostatnú skupinu polymérov, ktoré sa vyznačujú mimoriadnou pružnosťou a malou tuhosťou. Do tejto skupiny polymérov patria: prírodný kaučuk, syntetické kaučuky, guma a iné.
Z hľadiska chemického zloženia delíme plasty na:
1. termoplasty s uhlíkovými reťazcami a tam patria pre prax najdôležitejšie:
– polyetylén
– polypropylén
– polyvinylchlorid
– polystyrén
– syntetické kaučuky
– polyakryláty
– fluóroplasty
2. plasty obsahujúce v reťazci atómy dusíka:
– polyamidy
– polyuretány
3. Špecifické polyméry:
– polyméry na báze kremíka
– polyméry na báze fosforu
Delenie plastov na skupiny:
polyolefíny (polyetylén, polyypropylén, polyizobutylén, polytetrafluóretylén), polydiény (polybutadién, chlórprénový kaučuk), vinylové
polyméry (polystyrén, polyvinylchlorid) a pod.
Z hľadiska enviromentálnej politiky delíme plasty na:
recklovateľné a ostatné
Recyklovateľné plasty sa spracúvajú podľa potreby odberateľa, ostatné zmesné plasty sa drvia a materiálovo zhodnocujú v stavebníctve. Recyklované plasty z hygienických dôvodov už nie je možné používať na výrobky, ktoré prichádzajú priamo do kontaktu s potravinami.
Preto je veľmi dôležité zamerať sa na to, ako môže občan prispieť k zníženiu negatívnych vplyvov na životné prostredie. Prvým krokom je obmedzenie výrobkov s plastovými obalmi. Pokiaľ sme sa už rozhodli kupovať výrobky, ktoré takéto obaly obsahujú, tak je na nás, aby sme sa začali svedomito zaoberať ich separáciou (triedením). Nebezpečenstvo odpadu z plastov je pre životné prostredie dané úrovňou nakladania s ním. Množstvo odpadu z plastov, ktoré je potrebné zneškodniť závisí od toho, koľko odpadu sa materiálovo zhodnotí a koľko z celkového množstva plastového odpadu predstavuje nevyužiteľný odpad. Je na nás, aby sme svojim konaním prispeli k materiálovému zhodnocovaniu plastových odpadov, čím znížime množstvo nevyužitého plastového odpadu a v konečnom dôsledku aj množstvo komunálneho odpadu.
Výrobcovia pre uľahčenie označujú obaly grafickými značkami, ktoré sú doplnené písomnými a číselnými údajmi.
Písmená a čísla upresňujú, o aký druh obalu sa jedná. Pri obaloch, ktoré sú vyrábané z plastov sa používajú písomné skratky doplnené číselným údajom:
V praxi sa stretávame s plastovými obalmi v kombinácii iných materiálov, ktoré je možné od seba oddeliť a nazývajú sa kompozity. Označujú sa písomným znakom C a skratkou materiálu, ktorý na obale prevláda:
V poslednom období sa do popredia dostáva problematika mikroplastov (veľkosť menej ako 5 mm) a nanoplastov.
Zdoje:
http://web.tuke.sk/fei-kte/slovak/subjects/ZIM/Kapitola%2008a%20-%20Plasty.pdf
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.