Potravinový semafor

Prológ.

Potraviny alebo otraviny?  Dnes nájdeme v obchodoch kvantum potravín od tých, ktoré môžeme nazývať odpadom, cez poctivé potraviny, alebo sa aspoň tak tváriace, až po bezéčkové a skutočné biopotraviny, ktoré to BIO nemajú len v názve či na etikete, ale sú skutočne tými poctivými biopotravinami.

Potravinový semafor existuje v mnohých krajinách a na Slovensku mal v praxi fungovať už dávno. Po vstupe Slovenska do EU v roku 2004  sme sa nazdávali, že budeme sebestační vo výrobe potravín. Európska únia nám vytvorila podmienky na postupné etablovanie sa na európskom trhu (na trhu EU). Pokým okolité krajiny investovali do potravinárskej výroby, my sme akosi zaspali, peniaze určené na rozvoj potravinárskej výroby sme “prejedli”a nakoniec “dieru na trhu” zaplavili iní výrobcovia a nám ostávalo, len sústrediť sa  na dovoz  potravín. Tým , že sme neivestovali do potravinárskej výroby v takej miere ako v okolitých krajinách, nás tieto následne dobehli a stali sa napr poľské potraviny cenovo dostupnejšie aj napriek tomu, že sme ich dovážali. Cenovo dostupné, neznamená však kvalitné či kvalitnejšie. Zatiaľ čo v mestách postupne pribúdali veľké hypermarkety, postupne na vidieku zanikali drobní roľníci a drobní výrobcovia. Niektorí sa iste zmobilizovali a buď vlastným pričinením, alebo pomocou eurofondov začali s vlastnými projektami v oblasti potravinárskej výroby. Vo veľkých super a hypermarketoch sa postupne vyčleňovali oddelenia s tzv zdravými, alebo bio potravinami. Zásluhu na tomto majú nepochybne sociálne siete, kedy je IN byť zdravý a IN nakupovať zdravé potraviny a samozrejme sa aj zdravo stravovať.

Keď sa náš slovenský trh začal presycovať potravinovými prebytkami najmä zo západnej Európy, ale aj po niekoľkých potravinových škandáloch s kvalitou resp nekvalitou potravín, si aj politické špičky zrazu začali uvedomovať, že ono tá kvalita potravín je dvojaká. Iste výrobca reaguje na trh, resp na kvalitu a úroveň trhu na ktorom daný výrobok predáva.  Nesmieme zabúdať ani na “rôzne chuťové návyky” jednotlivých regiónov v kontexte Európy, čím argumentovali niektorí výrobcovia, prečo niektorá potravina obsahuje iné zloženie v Nemecku a na Slovensku, hoci ide o ten istý výrobok. Nemálo poľnohospodárov, pre nízke výkupné ceny potravinárskych komodít radšej pestuje repku, hoci tá následne neslúži na potravinové účely ale vyrába sa z nej bionafta. Výrobcovia potravín, totiž kupujú suroviny za čo najnižšie ceny a preto úvermi zaťažení drobní farmári sa musia dobre rozhodovať akú komoditu budú pestovať a následne predávať.

Posledných 4-5 rokov sa do popredia začínajú dostávať aj farmárske potraviny, potraviny z dvora, či debničkové farmárske potraviny. Tie síce existovali od 90 rokov 20. storočia na lokálnej regionálnej úrovni (dedinské pekárne, výrobne syra a výrobkov z mlieka, vinári, včelári, drobní farmári a producenti regionálnych špecialít z mäsa). Rozvoj agroturizmu do istej miery spopularizoval tieto regionálne potraviny, aj keď kvôli vysokým nákladom a chýbajúcej zapojenosti do trhu sú zo začiatku tieto potraviny drahšie ako tie “normálne“, alebo ako “otraviny“, ktoré nájdeme v každom obchode a ktoré sú plné éčok a pridaných látok. Keď sa pred 3-4 rokmi snažil Patrik Linhart do praxe uviesť potravinový semafor narazil na bariéru, ktorá zjednodušene znamenala asi toto: ” 30 rokov sa tu nič nedialo, išli sme nejakou líniou a zrazu prídete vy a chcete od nás aby sme to všetko zmenili. Áno, systém sa musí zmeniť, systém produkcie potravín, keď na jednej strane výrobcovia produkujú otraviny, ktoré vyrábajú aby boli cenovo dostupné, ale pre naše zdravie sa javia ako odpad, a ako odpad potom odpadom sú. Nie je logickejšie vyrábať potraviny tak ako voľakedy, kedy sa tie potraviny nielen, že dali jesť,ale pritom neboli plné éčok a pridaných chemických látok? Dnes výrobcovia argumentujú tým, že cenovo dostupné potraviny sú predsa potraviny, ktoré si môže kúpiť aj človek, ktorý nezarába veľa, sú dostupné pre každého a kedykoľvek si na to spomenie. Ak budú potraviny drahšie, potom už nebudú cenovo dostupné pre každého a nie kedykoľvek. Tu je zásadný rozdiel. Mať cenovo dostupné potraviny, ktoré nemajú žiadnu, alebo len malú potravinovú hodnotu, pre naše telo sú viacmenej odpadom, alebo mať potraviny, ktoré si možno nekúpime každý deň,ale na druhej strane sú plnohodnotnými potravinami a prínosom pre naše telo?  Ak si spomenieme na roky pred rokom 1989, ale aj na rozprávanie našich rodičov, či starých rodičov na stravovanie aké mali oni iste nám povedia, že si mäso dopriali 1-2x za týždeň, do obchodu chodievali tiež nie každý deň ako dnes, kupovaný chlieb vydržal aj týždeň, párky mali svoju chuť, i keď variabilita potravín nebola a samozrejme ani toľko výrobcov potravín. Ale nebolo ani toľko civilizačných ochorení ako je tomu dnes. Iste časy sa zmenili a dnes výrobcovia chcú produkovať zisk. Človek je tvor, ktorý ak hladný a si má vybrať medzi lacným a nezdravým  odpadom, alebo zdravou ale drahšou potravinou, siahne po tom nezdravom odpade. To aby sa to zmenilo bude chcieť vychovávať nielen mládež,ale najmä vzdelávať široké masy kupujúcich, aby pochopili, že nemá význam kupovať potraviny, ktoré nie sú potravinami a nemajú hodnotu potravín, ba čo  viac obsahujú nemálo pridaných látok, ktoré do nich výrobca napratal, aby zvýšil ich objem a zároveň aby na danej potravine čo najviac zarobil.