Vaňa ako súčasť kúpelne pred i po roku 1918

Keď sa povie rok 1918, vybaví sa nám rok kedy skončila prvá svetová vojna. Presný dátum jej skončenia je 11.11.1918 o 11 hodine a 11 minúte. Možno by sme dnes povedali wau, aké magické čísla, ale pred 100 rokmi by sme mali úplne iné starosti, ak by sme sa účastnili priamo bojov pravdepodobne by sme boli zranení, či zmrzačení a to ešte v tom veľmi dobrom prípade, pretože “humanizmus” a demokracia boli vtedy ešte veľmi vzdialené pre vtedy sa rozvíjajúce krajiny na oboch častiach frontu. Rok 1918 je však aj rokom, kedy prepukla pandémia chrípky (Španielska chrípka 1918-1920) s počtom obetí 39 až 50 miliónov. Presný pôvod tejto smrteľnej nákazy zostáva stále nejasný, podobne ako počet jej obetí. Prvé odhady z 20. rokov minulého storočia hovorili najprv o asi 21 miliónoch ľudí, v 90. rokoch to bolo už 39 miliónov a o dekádu neskôr ešte o 11 miliónov viac. Najnovšie výskumy každopádne potvrdzujú, že španielsku chrípku možno skutočne nazvať „matkou všetkých pandémií“, pretože si vyžiadala viac mŕtvych ako najväčšia morová epidémia v rokoch 1347 – 1351, ktorej podľahlo 25 až 34 miliónov ľudí, čo predstavovalo zhruba tretinu vtedajšej európskej populácie.

Vojnou zdecimované obyvateľstvo a nedostatok potravín, neexistencia systémov v oblasti zdravotníctva a prevencie i neexistencia základného hygienického vybavenia (kúpeľňa, WC) znamenalo živnú pôdu pre rozšírenie chrípky až na jej pandemický celosvetový rozsah.

Základné hygienické vybavenie bolo v roku 1918 začínajúcim štandartom len u zámožnejšieho obyvateľstva v mestách, pričom jeho vybudovanie bolo naviazané na existenciu kanalizačnej siete v danom meste. Postupne sa kúpeľňa (bathroom) stáva povinnou súčasťou mestského domu (bytu), pričom vybavenie sa líši v závislosti od určenia kto v dome býva a pre koho boli dané mestské bytové domy postavené. Pokým domy pre bohatšiu vrstvu sú zariaďované v štýle aký dnes nazývame “retro” a tvorí neraz luxusné vybavenie našich kúpelní aj na vidieku, pred 100 rokmi a dovolíme si tvrdiť aj neskôr (20-30. roky 20.storočia) si ho nižšia vrstva nemohla dovoliť a musela sa uspokojiť maximálne s umývadlom a studenou vodou a klasickým WC na dvore.

Rok 1918 je aj vznikom 1. Československej republiky, čo je situácia úplne nová najmä pre Slovákov, kedy sa k nám dostáva čoraz viac priemyslu a rozvoja nielen do miest ale aj na vidiek. A s tým súvisí aj rozvoj hygieny a hygienických návykov obyvateľstva.

Vane idú s dobou.

Vo svete v Amerike bola prvá vaňa klasického typu ako ich poznáme dnes inštalovaná v roku 1842. Typická vaňa v polovici 19. storočia bola remeselne vyrobená z materiálu meď a s plášťom z medi alebo zinku. V domoch, ktoré mali v tom čase v kúpelni privedené vykurovanie bola vaňa z oceľového plechu ukotvená v drevenom ráme. Spočiatku vznikali prenosné varianty vaní, ktoré však boli síce dômyselné ale zároveň nepraktické. Dôvod ich výroby bol spočiatku ukrytý v tom, že tečúca voda nebola vôbec bežným vybavením kúpelne a preto uplatnenie mali aj prenosné vane. V druhej polovici 19. storočia sa tečúca voda postupne stáva štandardom a vaňa “zapúšťa” korene natrvalo ako zabudovaná súčasť kúpelne. Meď sa ako materiál stále používa, neskoršie začiatkom 20. storočia sú už vane oceĺové s medenou vložkou a olemovaním dubovým alebo čerešňovým drevom a s bronzovými nožičkami. Oceľ a meď však ako materiál nevydržali dlho, pretože neustály kontakt s vodou spôsoboval postupne hrdzavenie a koróziu s ofarbovaním vody a preto sa do popredia dostávajú keramické liate vane a umývadlá ako aj misy pre toalety. Reklamy z roku 1910 sa pýtali: “Prečo by vaňa nemala byť súčasťou architektúry domu?” Zdalo sa, že pevný porcelán má svoje nevýhody. Takéto vane boli veľmi ťažké a rovnako drahé. V roku 1909 sa ceny pohybovali od 180 dolárov za 4 1/2-dlhý model až po 255 dolárov za masívny 6 1/2-dlhý model keramickej vane, zároveň ocelová obložená vanička mohla byť za asi 25 dolárov. Navyše niektorí kúpajúci cítili, že hrnčiarska hmota absorbovala príliš veľa tepla z vody, čo bolo drahé na použitie. Pevná porcelánová vaňa zostala Cadillacom kúpeľného priemyslu do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia a charakteristickým znakom luxusnej kúpeľne. V skutočnosti pred rokom 1910 boli kúpeľne samy o sebe často symbolmi stavu. V dobe, keď domy s tečúcou vodou a odpadovým potrubím boli nové a moderné, jedna kúpeľňa s toaletou, záchodovou toaletou a pevnou vaňou bola známkou progresívneho myslenia a zásadným krokom k lepšej hygiene. Sprcha, ktorú dnes spájame s denným životom, bola často samostatná klietka s viacerými sprejmi určenými na stimuláciu kože alebo obličiek, kým vane boli rozptýlené v miestnosti na namáčanie jednej alebo viacerých častí tela.

Farebné vane.

Rovnako ako Henry Ford, ktorý sľúbil auto kupujúcim akejkoľvek farby ktorú chcú, (nie len čierne), výrobcovia sanitárnej keramiky boli najprv farebne slepí na čokoľvek iné než biele. Biela bola nielen farba hygieny, takže bolo ľahké vidieť špinu. Rovnako ako v automobilovom priemysle sa však všetko začalo meniť v neskorých dvadsiatych rokoch minulého storočia. Akonáhle sa kúpeľňa dostala do povedomia ako účinná hygienická čistiaca nemocnica, začala byť vnímaná ako vozidlo pre dizajn a domácu krásu a okolo roku 1929 sa farba dostala do kúpeľne veľkým spôsobom. Pigmentovanie sklovitého povrchu v prípravkoch – najprv v ľahkých pastelových farbách, potom v hlbších odtieňoch, ako je kráľovská modrá, Mingová zelená a čínska červená, priniesli farbu do kúpeľne. Farba sa taktiež stala pekným marketingovým ťahom pre výrobcov, odlíšenie jednej produktovej línie od druhej, rovnako ako dávajú majiteľom domov dôvod, aby si kúpili všetky príslušenstvo z toho istého zdroja.

A čo toalety?

Hoci sa prvý splachovací záchod datuje do roku 1590, kedy sir John Harington, predstavil svoj vynález kráľovnej Elizabeth I, v pravom slova zmysle to bolo nedokonalé riešenie a nie príliš voňavé riešenie, navyše bol to len akýsi splachovací hrniec navyše bez existencie kanalizácie a preto sa takmer 300 rokov na tomto poli nič nedialo. Novodobý splachovací záchod prichádza na svet v roku 1824 aby sa už vo viktoriánskom Anglicku rozširil a tým aj do celého sveta v podobe ako ho poznáme dnes.