Včera, dnes a zítra, tak znie názov jednej kabaretnej scénky, ale v nás to evokuje časové hľadisko dneška, ktorý žijeme vo vzťahu človek a príroda. Včera, mohli by sme takto nazvať obdobie 20 storočia, kedy sa človek po zžití s prírodou dostal čiastočne nad jej úroveň, zakladaním rôznych ekologických záťaží alebo ekologických katastrôf.  Hoci sa na jednej strane posilňovalo uvedomovanie a formovanie názorov a pro prírodných vzťahov s cieľom nielen pochopiť ale najmä chrániť prírodu, pôvodné biotopy atď, ale na druhej strane pokračoval rozmach  v likvidovaní panenskej prírody či cielenou ľudskou činnosťou alebo nevedomými zásahmi kde sa nedomýšlali dôsledky a následky takéhoto konania. 20 storočie je obdobím , kedy sa rozvinula naplno kultúra  bývania so všetkým čo k tomu patrí. Každý byt či dom má kúpeľňu a sociálne zariadenie v dome, niekde sa budujú aj prvé systémy využívania dažďovej vody na splachovanie alebo polievanie (domáci kutilovia alebo záhradkári). Rok 1989 otvára priestor pre nový tovar, ktorý je už vtedy zaužívany v zahraničí. Rovnako prenikajú aj názory na riešenie problematiky čistenia odpadových vôd budovaním malých čističiek odpadových vôd apd. Dnes, charakterizujeme dobu dneška po roku 2000 do dnes, pričom táto doba sa stále predlžuje. Sami vieme, že v dobe kde vládne internet a sociálne média má každá nová a neobjavená informácia cenu zlata. A hoci sú mnohé metódy a systémy  už vymyslené (čističky odpadových vôd, prečerpávačky odpadov, podzemné nádrže na dažďovú vodu, či záhradné dekoračné nádrže) vždy sa dajú nájst nové a nové riešenia, ktoré poprepájaním vytvoria komplex, ktorý je využiteľný v praxi. Dnes , je však aj obdobím, kedy mnohí ľudia strácajú záujem o svoj vzťah s prírodou, pričom prírodu vnímajú ako nejakú vec či stav, ktorý keď už je na tomto svete počas ich prítomnosti na historickej časovej priamke vnímajú to ako stav, ktorý je daný a ktorý oni nevedia ovplyvniť. O to smutnejšie je to práve dnes, kedy sa všetci ľudia musia zomknúť  s cieľom znižovania našich minulých “prehreškov” voči prírode. Ak si uvedomíme aká veľká je ekologická stopa každého z nás na tejto planéte, potom nám musí byť jasné, že dnešný stav je neudržateľný a musí byť zmenený nie zajtra ale ešte dnes. Slová sú slová, ale činy sú činy. Ale nepremyslené konanie by mohlo spôsobiť viac škody ako úžitku, preto sa každé dnešné riešenie dopredu plánuje a konzultuje avšak všade na svete majú obe (nepremyslené konanie i plánované konanie) jedno spoločné – peniaze, teda finančnú stránku veci. Sebemenšia fantasticky vypadajúca vec, zachraňujúca svet, zvyčajne stroskotá na nedostatku peňazí, alebo z neistoty návratnosti vynaložených finančných prostriedkov sa potencionálny sponzori projektu len ťažko chytajú veci. Nemusíme sa pozerať na velké projekty, kde sa s obavami i rozvahou investorov počíta, aj vybudovanie vidieckej čističky odpadových vôd môže spôsobiť nemalé časové anomálie ak investor – teda obec nemá po celý čas výstavby dostatok peňazí na realizáciu. Skúsenosti však ukazujú, že je dnes výzvou do zajtrajška budovanie podzemných nádrží na dažďovú vodu, ale aj vsakovacích retenčných systémov na parkoviskách, mestskej zeleni, parkoch, volné (dnes betónové plochy), s cieľom udržať zrážkovú vodu v krajine, ale nielen na vidieku, ale aj v mestách. Letné mesiace a tento rok to poznáme aj na Slovensku, vedia byť zrážkovo chudobné. Horúčavy ešte znásobujú betónové plochy námestí alebo parkovísk, ktoré sú len málokde opatrené vsakovacími košmi alebo boxami, trávnatými pásmi apd. Polievanie ciest v horúčavách zaiste trochu pomôže. ale zrážková voda ktorá v daždi spadne odtečie cez kanalizáciu do rieky a potom do mora, hoci by mohla ostať zachytená v krajine a zásobovať zeleň, ktorá by potom v horúčavách bola prírodnou oporou. Zaiste nie všade sa to dá, ale často treba pri plánovaní a projektovaní myslieť aj na ľudí. Na vidieku stojí o to bojovať za udržateľnú pôdu, ktorá dokáže zachytit zrážkovú vodu. Žiaľ dnes len málo vlastníkov pôdy na nej aj hospodári, a poľnohospodári sadia v prvom rade plodiny, ktoré im prinášajú zisk (repka), hoci aj nie sú v danej lokalite tradičnýni plodinami. Že s našich lesov ubúda kvalitného dreva a s Tatier si robíme lunapark vie už pomali každý, len akosi nám to je jedno. Veď kto by si nedal dobré jedlo na vysokohorskej chate, ci zahral golf na horskej lúke? Nemali by sme sa hrať na bohov a z prírodného bohatstva si robiť verejný dom. Nakoniec, základný tábor v Himalájach pod Mount Everestom je plných odpadu a fekálií, kto by si to ešte pred 30 rokmi pomyslel, že to raz tak bude. Ale množstvo výprav na konci 20. storočia spôsobilo, že ceny expedícií šli dolu ale na úkor toho, že ne každá expedícia si za sebou aj upratala. Naše lesy a hory síce nie sú Himaláje, ale vzhľadom na výchovu našinca nás stav našich lesov – rozumej tomu bordel ani neprekvapuje.Prečo by sme však mali prírode odsekávať ďalšie a ďalšie územia a zamorovať to odpadom, ktorý sa nám na horskej túre už akosi nechce vziať späť? Dnes by sme sa mali správať minimálne tak aby nás naši potomkovia nepreklínalii budúcnosti (zajtra – roky 2050-2100), za to, že sme sa dnes snažili kašlať na všetko a užívali si radovánky dnešnej doby.